Už nemusíš byť dokonalá...

Eva bola krásne a veselé dievčatko. Slobodné a šťastné. Jej mamička a otecko ju ľúbili. No niekedy bola aj smutná. Vtedy jej rodičia povedali, že nemôže plakať, lebo je už veľká. Inokedy bola nahnevaná a kričala od hnevu. Ale mama jej povedala, že sa nemôže hnevať, lebo je vtedy škaredé dievča. Veľmi rada sa rozbehla do mláky a sledovala ako kvapôčky vody lietajú po svete a jej tak krásne čľapkajú čižmy. No otec ju okríkol, že je dáma a tá sa nesmie zablatiť...

Už nemusíš byť dokonalá...
Foto: © freepik.com

NOVÝ ČLEN RODINY

   Evka mala rada svoje dlhé vlasy, ktoré jej hladili ramená. No babka, ktorá ju strážila, jej ich stále zopla do gumičky a všetky neposlušné vlasy popripínala napevno sponkami, nech vyzerá ako slušne upravené dievčatko. Neznášala tú gumičku, ktorá jej zavše vydrapila zväzok vlasov, no starej mame sa nemohlo oponovať.

   Keď sa Eve narodil braček, veľmi ho ľúbila. Bol tak nádherný a voňavý. No niekedy bola smutná, lebo ocko ju už toľko nevyhadzoval do vzduchu a mamka ju už toľko nebrala do náručia, aby jej čítala. Nepovedala to však rodičom, lebo chcela byť dobrá veľká sestra, ako ju všetci nabádali. Keď ju niekedy mama našla plakať, radšej povedala, že si udrela nohu. Občas skúšala aj vyvádzať, aby si rodičia všimli, že niečo sa odohráva v jej srdiečku, no oni sa veľmi nahnevali a Evka sa bála, aby ju neprestali mať radi a tak už bola len dobrá.

   Keď mala šesť rokov, konečne prišiel čas, keď si mohla dať na chrbát aktovku a hrdo vykročiť do školy. Vždy túžila byť veľká ako dospeláci a škola tak pre ňu bola dôležitým krokom. Čítať vedela už dávno. Školu brala veľmi vážne a snažila sa plniť všetky povinnosti, ktoré sa od nej čakali. Tešila sa každej pochvale a jednotke. Keď však niekedy urobila chybu, učivo nepochopila, nebodaj dostala horšiu známku ako jednotku, bola nešťastná, dokonca sa bála ísť domov, napriek tomu, že rodičia sa na ňu kvôli známkam nikdy nehnevali. Bolo by to aj zvláštne, veď za celé štúdium mala v žiackej knižke pramálo známok horších ako jednotka. Evka tiež ťažko niesla, keď bol v triede niekto rovnako šikovný ako ona alebo keď ju pani učiteľka v ten deň nepochválila. Cítila, že niečo nie je v poriadku a možno už nie je najlepšia.

KEĎ DIEŤA LÁKA VIAC SVET DOSPELÝCH

   V dedine mala kamošky, aj sesternice, no často ju nebavili ich hry, nudili ju, viac ju priťahoval svet dospelých, potajomky sa započúvala do ich rozhovorov. Túžila po niekom ako bola sama, s kým by mohla riešiť podobné veci. Často sa cítila opustená.

   Cez prázdniny sa niekedy doma parádila. Obliekla si staré šaty zo skrine, ktoré kedysi nosila mamička, nohy vykrivovala vo vysokých podpätkoch, na hlavu si dala klobúk a na rameno staromódnu kabelku. Skúšala si vytvárať účesy, pramienky vlasov namotávala na mamine natáčky. Keď ocko prišiel domov z práce, Evka k nemu prikráčala krokom, akým videla prichádzať modelky na mólo v televízii. V tom sa otec začal od srdca smiať. Eva sa smiala tiež. Vedela, že ocko to nemyslí zle, ale aj tak cítila v hrdle veľkú guču, lebo túžila, aby ju ocko obdivoval. Horšie bolo, že si vlasy do natáčiek zamotala tak, že sa nedali vyslobodiť. Mama ich musela odstrihnúť a teta kaderníčka jej ostrihala vlasy na krátko, lebo niektoré pramene jej po natáčkach zostali dlhé a iné krátke. Historku o Evkinom “stajlingovom” neúspechu sa tak postupne dozvedela v podobe vtipnej historky celá rodina. Vedela, že to nemyslia zle, ale aj tak ju to bolelo.

STREDNÁ ŠKOLA A SNAHA ZAPADNÚŤ

   Keď prišla na strednú, našla si nových priateľov. Spolužiaci boli fajn. Niektoré spolužiačky však vyzerali oveľa krajšie, vedeli sa krásne nalíčiť a s vyžehlenými vlasmi vyzerali tak dospelo. Eve v tomto veku narástli boky, pleť tiež nebola ktoviečo. Zrkadlu sa radšej vyhýbala, no aj tak od neho bola závislá. “Prečo sa pri mojej lavici nezastavujú chalani z “Béčky” ako pri Barborinej? Prečo ma nikto nevolá na stretko v Drevárni, kam chodí partia z našej triedy každý piatok? Čo so mnou nie je v poriadku?” Tieto otázky Eve neprestajne vírili hlavou. Niekedy sa snažila vyznieť drzo, pôsobiť v triede hlučne, aby ju bolo počuť. Učiteľka len začudovane pokrútila hlavou. Dobrá kamoška Veronika jej cez prestávku na lavičke povedala: “Čo sa to s tebou deje? Nepozdávaš sa mi.” Eva vtedy nahnevane odišla. S chlapcami to naďalej nebolo také ako by si predstavovala. Ak aj niečo vyzeralo nádejne, vždy to išlo do stratena a Eva svoj objekt videla o pár týždňov kráčať po námestí za ruky s inou.

   Spievala v zbore, viedla detské stretko, to bolo fajn. Stále niečo robila. Ale aj tak mala často pocit prázdnoty. Eva bola často obklopená ľuďmi. Mala ich rada a myslela si, že to s nimi vie. Ale aj v tejto oblasti otročila. Cítila zodpovednosť za veci, za ktoré nebola zodpovedná... Stretávala sa s ľuďmi, lebo to čakali a volala im, aby ich potešila. Neraz na úkor seba. 

   V triede patrila vždy k tým najaktívnejším a najnadanejším. Ťahúňom tak logicky bola aj pri organizovaní stužkovej. Sama zabezpečila množstvo vecí. Dá sa povedať, že zábavný program by bez jej réžie hádam ani nevznikol a mnoho ďalších by nefungovalo. Išla sa zodrať, tri noci pre hlavnou rozlúčkovou párty strednej školy takmer nespala. No obdivné pohľady v tú noc nepatrili jej. Tie boli vyhradené pre dokonalé spolužiačky v róbach obkľúčené triednymi krásavcami. Evka vedela, že nestoja zaveľa, no aj tak veľmi túžila po ich obdive, po lichôtkach a komplimentoch. “Idem sa zodrať, no záleží na tom vôbec niekomu?”, začala sa ľutovať. Ani jej vlastný otec jej pri rodičovskom tanci nepošepol nič také ako v americkom seriáli. Že je nádherná a ako je na ňu hrdý. V tú noc klesla do vankúša ako haluz zlomená vetrom a premáčala ho naprieč svojimi slzami. 

ŠTÚDIUM PRÁVA PRINIESLO AJ ŽIVOTNÚ LÁSKU

   Blížil sa čas prijímačiek na vysokú. Eva makala, čo jej sily stačili. Rodičia túžili, aby išla na právo. Aj jej sa táto predstava páčila. Znelo to dobre. No keď si to rozmieňala na drobné, budú ju baviť tie vysokoškolské roky medzi paragrafmi, ktorých cieľom budú ďalšie roky v koncipientskej kancelárii? A aký výhľad ju čaká, keď sa na ten kopec konečne vyškriabe? Ďalšie dni, týždne a mesiace medzi zmluvami a pečiatkami v tesnom kostýme. Radšej tieto úvahy rýchlo strčila do šanóna a zamkla do šuplíka. 

   Milovala hudbu, spev, prírodu, rada maľovala. To ju nabíjalo. Keď jej vietor rozfúkal vlasy a mohla vyliezť do najvyšších konárov stromov - to bol závan slobody. Ale najesť sa z toho nedá. “Zlez pekne dolu a ži!”, rozkázala si, a tak sa dala na tŕnistú cestu za cieľom s názvom JUDr. Rodičia boli dojatí, keď ju vzali. Profáci aj spolužiaci tiež uznanlivo krútili hlavami. Aspoň nejaká satisfakcia.  

   Štúdium dalo Eve zabrať. So svojímj perfekcionistickým nastavením si veľa voľna neužila. Na druhej strane spoznávala svoje iné ja. Dobré dievčatko, ktoré nikdy neprekročilo rodičovský príkaz, sa ocitlo na internáte ďaleko od domova. Párkrát sa odtrhla z reťaze, aj sa párkrát za seba hanbila… Internát ju učil životu cez ľudí z rôznych prostredí, a tolerancii, keďže s nimi bolo treba prežiť na veľmi malej ploche. “Krúžkovice” a “chodbovice” jej do života priniesli ďalšiu veľkú zmenu. Stretla tam Martina, jej životnú lásku. Na prvý pohľad ju nezaujal. Postupne však na seba začali narážať čoraz častejšie, prišlo veľa príležitostí na rozhovory a zábavné historky o prihorených omáčkach pri varení na internátnych dvojplatničkách… Zistila, že pri ňom môže byť sama sebou a to ju veľmi oslobodzovalo. Veľa sa spolu o sebe učili, zraňovali sa a ukazovali si tak svoje vlastné zranenia a nezdravú sebahodnotu.    

KARIÉRA ALEBO RODINA, MANŽEL A DETI?

   Nie dlho po promóciách prišla svadba. Eva a Martin si prenajali byt v meste, kde študovali. Obaja túžili po väčšej rodine a tak deti dlho neodkladali. A práve materstvo Eve prinieslo do života nečakaný zlom. Žena orientovaná na výkon a úspech preniesla svoje nastavenie do rodiny. Snažila sa byť dokonalou mamou, eko-bio, dojčiť na požiadanie, nosiť, látkovať, zdravo variť, no popritom nebyť príliš helikoptérna a uletená, zároveň zostať pozornou manželkou a dobrou milenkou. No ani keď sa jej to ako-tak darilo, necítila sa dostatočná a už vôbec nie úspešná. “Čo vlastne celý deň robím?”, pýtala sa samej seba sledujúc na sociálnych sieťach mamy s dokonalými domácimi chlebmi, montessori pomôckami a uháčkovanými dečkami. Keď k nej na návštevu prišla kamarátka, ktorá akurát skončila stáž v zahraničí alebo doktorát na zahraničnej univerzite, cítila sa neuveriteľne malá a jej ego veľmi trpelo. Jej vnútro vnímalo toto ako ideál úspechu. Žena, ktorá sa vo svojom odbore prebije v ťažkej konkurencii.

   S ďalšími deťmi sa tlak na seba len zvyšoval. Keďže sa nerealizovala na poli biznisu, výkony podávala doma. Stále toľko “neodfajknutých” úloh a do toho ustavičné požiadavky detí…Manžel chcel nájsť niekoho na výpomoc, keďže babky boli ďaleko, no Eva by to brala ako svoju prehru. Deti však Eve dávali dostatočne veľa príležitostí, aby si uvedomila, čím žije, v čom vidí svoju hodnotu. Že nedokáže len tak nečinne sedieť pri nich, pri hre a jednoducho žiť prítomný okamih, že aj pri tridsaťsekundovom čakaní na mikrovlnku hľadá spôsob, ako čas využiť efektívne, že si drhne zuby ešte aj keď to elektrická kefka robí za ňu. 

VĎAKA BEHU DOBEHLA AŽ K NEMU...

   Nehľadá čas pre modlitbu v tichu, pre seba a svoje potešenie a oddych, lebo na to jednoducho nezvyšuje čas. Zoznam úloh je nekonečný a než sa stihne priblížiť k záveru, pribúdajú ďalšie a ďalšie zadania. Lenže život na štýl tlakového hrnca prináša nutne výbuchy. A tých bolo dosť… Odniesli si to deti, manžel, ona sama… Potom prišli hrozné výčitky a tak to išlo dookola. Na pokraji vyhorenia začala behávať. V jedno jesenné ráno zažila beh, ktorý nebol ako z joggingovej príručky, pripomínal skôr beh o život. Začal sa ako beh pred niečím a skončil sa ako beh v ústrety niekomu. Cítila, že ten Niekto od nej nič nechce, iba ponúka.

   Po viac ako polhodine sa vyčerpaná zvalila k stromu a zbadala utekajúcu mladú srnku. "Počkaj, chcem ťa pohladkať," vyjachtala za ňou. No srnka len zmizla v kroví. Bola si takmer istá, že ju počula povedať: "Nechcem, aby ma niekto hladkal. Chcem byť sama." V Eve ten zážitok raz a navždy niečo zlomil. Je v poriadku, že má svoje potreby, sú rovnako dôležité ako potreby detí, manžela, priateľov... Potrebuje robiť, čo ju nabíja, niekedy nerobiť nič, potrebuje čerpať a zisťovať, kým vlastne je.

   Začala žiť trochu iný život. Aj keď navonok sa veľa nezmenilo, hlava aj srdce začali pomaly fungovať inak. 

   Deti jej priniesli veľa hluku, ale tiež veľa tichých chvíľ, keď sa svet točil ďalej svojím tempom, ale ona zastala. A zdá sa, že presne tento moment jej život potreboval ako soľ. V čase, keď sa stala mamou, jej do cesty prišlo tiež viacero podnetov, prednášok a ľudí, ktorí poukazovali na to, že je dcérou Otca a tento status si netreba zaslúžiť, odmakať. Stačí ho len prijať. Žiť a už viac neotročiť.

   Začala sa spoznávať ako žena, skúšala byť v kontakte so sebou, zamýšľať a pýtať sa, prečo ju hnevajú niektoré veci, prečo ju vytočila práve tá reakcia, čo potrebuje pre svoju spokojnosť?

   Iste, život sa nestal zrazu dokonalým. Niekedy bol dokonca ťažší, lebo sa konflikty či zlyhania snažila riešiť do hĺbky, nie zvaľovať ich na okolnosti a druhých ľudí. Ale bol to viac jej život, žila ho viac ako Eva, presne tak krásna, divoká a slobodná, ako ju stvoril Pán Boh. Už nie ako stroj. Stroje tvoria ľudia. A nech sú akokoľvek dokonalé, ľudia ich použijú a zničia. Jej život mal však ďaleko väčšiu hodnotu a cieľ. 

 

Spoznala si sa aj ty v niektorých častiach Evinho príbehu?

Túžiš žiť slobodnejší a naplnenejší život? Chceš spoznávať svoje autentické ja?

Príď spoznať svoju srnku! Príď si po impulz na svojej ceste! Rozprávaj sa so ženami, ktoré zažívajú to, čo ty!

Pozývame ťa na Ženskú katolícku konferenciu. Už 4.6.2022 v Pálffyho paláci v Bratislave.


Autorka: Mária Melicherová

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!