Keď rodina neprijme partnera (príbeh)

Späť na články

Aké to je, keď sa človek ocitne medzi dvoma mlynskými kameňmi?

Keď rodina neprijme partnera (príbeh)

Poznáte to. Asi každé dievča, ktoré sníva a modlí sa za svojho budúceho partnera, má vytvorenú určitú predstavu o tom, akým smerom sa jeho vzťah bude uberať. Ani ja som nebola výnimkou. No pekne od začiatku. Som veľmi vďačná za to, že som na svoj vzťah počkala. Bola som trpezlivá a výsledkom ovocia tejto trpezlivosti bolo, že prvý vzťah prišiel v mojich devätnástich rokoch, presnejšie nástupom na vysokú školu. V tom čase to išlo veľmi rýchlo, no na druhej strane úplne prirodzene.

Na vysokú školu som šla, pre mňa, do úplne neznámeho mesta. To spôsobilo, že som vôbec nič nevedela. Nevedela som, čo mám očakávať, ani to, či si nájdem niekoho, s kým budem vedieť tráviť voľný čas, ktorého je popri vysokej škole celkom dosť. No vedela som jedno - chcem slúžiť. A keďže nikto nie je prorokom v mieste svojho bydliska, aj ja som to takto vnímala. Nové mesto, nové možnosti.

Hneď v prvý deň som vyhľadala UPC. Chcela som sa podeliť o moju radosť z Pána a kde inde by to malo ísť prirodzenejšie, ako práve v UPC. A tam sa to celé začalo. Narazila som na mnoho ľudí, ktorých som poznala z iných miest, prípadne z iných akcií. Zistila som, že už nie som sama v cudzom meste. A v partii ľudí, ktorých som poznala, bol aj on, môj budúci manžel. Nikdy nezabudnem na prvé stretnutie. Gitara na chrbte, baretka a pohľad, ktorý mi hovoril, že je to človek, s ktorým nechcem mať nič spoločné. Je zaujímavé, ako rýchlo dokážu ľudia ostatných zaškatuľkovať a odsúdiť. To bol aj môj prípad. Gitara na chrbte vo mne evokovala to, že pôjde zrejme o chalana, ktorý nemá na nič čas. Opak bol pravdou. Veľmi rýchlo sme prišli na to, že na internáte bývame na rovnakej chodbe, a to hneď oproti sebe.

Asi týždeň sme sa obchádzali a registrovali na základe toho, že máme spoločných známych. Po týždni mi niekto zaklopal na dvere. Práve som vyšla zo sprchy s uterákom na hlave a za dverami - on. Pozval ma na tanečnú. Vraj rád tancuje a nemá nikoho do páru. Napriek tomu, že tancovať neviem, som mu povedala, že pôjdem. Nasledovali dlhé debaty po hodinách tanca. Debaty, ktoré bežne končili o tretej ráno. Po dvoch týždňoch od prvej tanečnej sme sa dali dokopy. Veľmi som si to užívala a prekypovala šťastím. No nie nadlho.

Zašlo to až do takých krajností, že moja mamka zavolala môjmu priateľovi, vynadala mu a prikázala, aby sme to, čomu my vravíme vzťah, ukončili.

Moju radosť vystriedalo trápenie. Keď som prišla domov a oznámila našim, že mám priateľa, vzali to celkom fajn. Avšak, keď som bola v škole, moja mamka si vyhľadala môjho nového priateľa na facebooku a vytvorila si mienku. Bol jej od prvého okamihu, iba na základe jedinej fotografie, nesympatický. Prvá návšteva nebola o nič lepšia, moji súrodenci mu nepodali ani len ruku. Dúfala som, že prvé stretnutie všetko napraví, že naši príjmu to, s kým som vo vzťahu, no všetko sa len zhoršilo. Od tohto okamihu to bolo u nás doma len o tom, že ja mám naviac. To malo za následok, že sme sa s rodičmi od seba vzdialili. Doma som o priateľovi nehovorila, stal sa tabu témou. Naši mi začali vyčítať, že im už nič nehovorím, že som sa zmenila. Vraj už nie som taká ako predtým. Zašlo to až do takých krajností, že moja mamka zavolala môjmu priateľovi, vynadala mu a prikázala, aby sme to, čomu my vravíme vzťah, ukončili. Chodili sme spolu tri roky. A boli to tri roky, kedy som sa cítila ako medzi dvoma mlynskými kameňmi a nevedela, ako z toho von. Na jednej strane som chcela byť poslušná voči rodičom. Dali mi život, vychovali ma, a na druhej strane stál chlap, s ktorým mi bolo dobre, s ktorým som mohla byť sama sebou a ktorý ma akceptoval takú, aká som. Bolo to naozaj veľmi náročné obdobie.

Náš neustály boj o vzťah si vyžiadal svoju daň, čistotu. Bola som natoľko vyčerpaná a deprimovaná zo svojho života, že som nedokázala udržiavať hranice. Prestala som veriť tomu, že sa to niekedy zmení. Prestala som veriť tomu, že sa niekedy vezmeme. Prestala som veriť tomu, že Boh je na našej strane. Keď sme boli spolu tri a pol roka, zistila som, že som tehotná. Posledný rok školy predo mnou a moja rodina, ktorá nikdy môjho partnera neprijala. Obdobie, ktoré by malo byť obdobím radosti a veľkého očakávania, sa zmenilo na to najhoršie v mojom živote.

Avšak nový život, ktorý v tom období vo mne rástol, mi dal odvahu začať konečne myslieť na seba. Už nešlo len o to, aby boli moji rodičia spokojní. Bol čas dať si život do poriadku. Všetkému dať správny rozmer. S priateľom sme sa rozhodli, že si naše dieťa zaslúži len to najlepšie. Milujúcu rodinu, ktorá ho bude prijímať so všetkým. Prvý krok, ktorý nasledoval, bola naša svadba. Mojim rodičom sme oznámili, že sa budeme brať a chceme, aby boli pri tom. Svadba bola síce menšia, no pre všetkých veľmi náročná. Moji rodičia spolu s celou mojou rodinou dali jasne najavo, že s tým nesúhlasia. My, všetci ostatní, sme mali čo robiť, aby sme sa nervovo nezrútili. Po svadbe prišlo obdobie, kedy mi rodina veľmi vyčítala, že som sa rozhodla vydať. Nasledovali správy, v ktorých ma zavrhli, slová, že mi tento krok nikdy neodpustia. Citové vydieranie prostredníctvom telefonátov, po ktorých som nejedla, ani nepila... prosto som iba ležala na posteli a odmietala všetko a všetkých. Pre moju rodinu som vyronila potoky sĺz. Trápila som sa až príliš. Pol roka od svadby sme s mojou rodinou neboli v žiadnom kontakte. Nevolali sme si, nepísali, nestretávali sme sa.

Prišlo dieťa zmierenia, ktoré veci zmenilo...

A ako je to dnes? Myslím si, že sme na najlepšej ceste posunúť sa ďalej. Veci sa začali meniť, keď sa nám narodilo bábätko. Všetkým sme dali vedieť, že je na svete, bez ohľadu na to, aké vzťahy sme mali medzi sebou. Naši sa začali o bábo zaujímať. A na druhej strane, ja som ich nikdy o ich vnúča nechcela obrať. Nechcela som im vziať radosť a šťastie, ktoré malé dieťa so sebou prináša. Dnes už s mojím manželom sme mohli na moju rodinu zatrpknúť, úplne sa od nich odstrihnúť, po tom všetkom, čím sme si prešli, sme za nimi mohli urobiť hrubú čiaru a viac sa k nej nevracať.

Prišlo dieťa zmierenia, ktoré veci zmenilo. Samozrejme, nie je to ideálne a pravdepodobne to také nikdy nebude, no na začiatok to stačí. Dnes veľmi vnímam to, ako Boh bdie. A začína konať práve v tom najväčšom utrpení a bolesti, a preto... stačí len vydržať!

Michaela

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!