Ako ľudia tvoríme spoločnosť. Každý z nás je vysoko špecifickou individualitou, ktorá má svoje vlastné prežívanie a správanie. Máme svoje vyjazdené chodníčky v podobe každodenného života. Chodíme do práce, do školy, do kina, obchodov, na prechádzky... Skrátka trávime čas s ľuďmi vo formálnom i neformálnom prostredí. V dnešnej dobe sme v neustálom hluku, zhone, obklopení povinnosťami, problémami, potrebami, pričom všetkému dávame väčšiu či menšiu dôležitosť. Máme však priestor aj na seba samých? Koľkí z nás sa zamýšľajú nad svojím životom v tichu, osamote? Zamýšľali ste sa nad tým, čo od nás Boh chce? Ako sa máme pozerať na veci, ktoré sa nám dejú?
Áno, niekedy je strašidelné, nepríjemné byť sám so sebou. V súčasnosti máme z času na čas tendenciu fungovať spôsobom, ktorý od nás vyžaduje neustálu pozornosť a túžbu chcieť to, čo v pravej podstate nie je až také dôležité. Nechcime však zabúdať na seba samých a to, čo je v nás, pretože na základe vnútorných daností tvoríme a rozvíjame tento svet, čo je úloha, ktorú nám dal Boh. Parafrázujem jedného zo svojich obľúbených teológov, konkrétne Marka Orka Váchu, ktorý hovorí, že úlohou nás ako ľudí je dokončovať stvorenie tohto sveta a túto úlohu nám dal Boh. Ako ľudia však často robíme chyby v podobe buď premárneného dňa, v ktorom sme síce mohli vyvíjať aktivitu, no takú, ktorá nás v ničom nerozvíja a takisto ani naše okolie, alebo sa prílišne staráme o svoje problémy a nazeráme na ne z nevhodného uhla pohľadu.
Budem stručný.
Ako premárniť deň? Tak, že to, čo robím, mne ani nikomu inému nič podstatné nedá. Domnievam sa, že nikto nie je natoľko hlúpy, aby nedokázal sebareflektovať svoju každodennú činnosť a konfrontovať to s vlastným svedomím a v konečnom dôsledku s mierou hodnoty, ktorú nám oná aktivita dá. Preto neuvádzam žiadne príklady, aj keď by sa ich našlo celé more, no vyzývam všetkých, aby sa na konci dňa pýtali, či to, čo som robil, malo zmysel a ak áno, aký v tom bol zmysel. Nebuďme ako stroje, ktoré žijú mimo seba!
Čo sa týka problémov, starostí, žiaľov, ide o dosť boľavú tému, no garantujem vám, že kto Boha hľadá, toho Boh neopustí, nech sa zdá byť život či situácie v ňom akékoľvek bezvýchodiskové. Nie! Jednoducho vás nenechá len tak. Neznamená to, že ak nie je nejaká vaša modlitba vypočutá, Boh vás nepočuje, no má iný plán, prípadne robíte niečo zle. Mnohokrát som zažil, že som sa za niečo modlil, to sa nestalo a nakoniec to dopadlo oveľa lepšie, ako som si to vôbec dokázal predstaviť. A to platí pri čomkoľvek.
Ak veríme v Boha, život nemá prebiehať podľa našich predstáv, ale musíme pripustiť Boží plán. Nemusí sa nám to vždy páčiť, no v pravej podstate je nám to osožné.
Ak veríme v Boha, život nemá prebiehať podľa našich predstáv, ale musíme pripustiť Boží plán. Nemusí sa nám to vždy páčiť, no v pravej podstate je nám to osožné. Boh svoje deti nenecháva len tak. Záleží mu na našich potrebách, túžbach, citoch, radostiach či problémoch každodenného života, no nemôžeme očakávať, že Boh je automat na kávu. Môžem si povedať, že sa idem modliť za uzdravenie niekoho mne veľmi blízkeho a Boh mi to predsa musí splniť, pretože ja chodím do kostola, do spoločenstva, snažím sa byť dobrým človekom, plním si zo svojej strany povinnosti všetkého druhu, takže: „Bože, ty mi láskavo ráč splniť to, o čo prosím!“ Žiaľ, takto to nefunguje!
Budem tvrdý a napohľad necitlivý, no poviem vám, že aj smrť má svoj význam (...). A nejde tu len o smrť, bol to len príklad, takto to totiž funguje s čímkoľvek, kýmkoľvek, kdekoľvek, kedykoľvek a akokoľvek. Jednoducho si sami v sebe zodpovedajme to, či nechávame riadiť a opantať naše zmysly, city, rozum, vôľu, ducha smútkom alebo povrchnými záležitosťami dnešného sveta a zahľadením sa do seba, alebo či budeme napriek všetkým strastiam života plní energie a dôvery v Boha.
Uvažujme v súvislostiach a prestaňme byť povrchní! Sme ľudia, máme v Božích očiach (ne)skutočne významné miesto na Zemi, sme stvorení na jeho obraz, a preto buďme jednak citliví, empatickí, vľúdni, trpezliví, chápaví, milujúci, no zároveň silní, nebojácni, sebavedomí, racionálni, odhodlaní robiť veľké veci. A vlastne... načo „jednak“ a „zároveň“?! Myslím, že v konečnom dôsledku patrí všetko do jednej kategórie – kategórie rozumu, ktorého najvyššie funkcie dokážeme využívať iba my ľudia.
Bohu ide vždy o naše dobro a nepochybujme, že aj o dobro našich blízkych, nehľadiac na náboženský kontext. Počuje naše modlitby a pokiaľ sú úprimné a vychádzajúce zo srdca, majme v Neho dôveru, či už sa naplnia alebo nie. Vedzte však, že má obrovitánsky zmysel Boha prosiť, no pamätajme, že sa netreba modliť povrchne, ale z lásky! Nie sme vždy schopní vidieť Božie plány, no vedzte, že Boh je nesmierne milosrdný a neustále pri nás stojí. Niekedy to však chce trpezlivosť – občas sa musíme modliť dni, mesiace, roky, aby sa splnilo to, na čom nám tak záleží. A niekedy to zase príde skoro, všakže? Božie cesty sú nevyspytateľné, preto čakajme a dúfajme zároveň. Nechajme sa ovládať láskou, nie strachom!
