„Preto muž opustí svoju matku a pripúta sa ku svojej manželke.” Čo to znamená?

Asi každá novomanželská dvojica začína spoločný život s úmyslom krásne spolu zostarnúť v milujúcom vzťahu. Toto vôbec nie je nereálna túžba a jej naplnenie závisí od danej dvojice, od ich zrelosti pre vzťah. Zrelú hrušku od nezrelej vieme pomerne ľahko rozoznať. Ale ako spoznáme zrelého človeka?

„Preto muž opustí svoju matku a pripúta sa ku svojej manželke.” Čo to znamená?
Foto: © unsplash.com

A týka sa to aj toho, ktorého vidím každý deň v zrkadle. Zrelý človek je „slobodný“ – rozhoduje sa pre dobro samostatne, dobrovoľne, s plnou zodpovednosťou za svoje činy. Vie sa ovládať, má určitú sebadisciplínu, sebazaprenie, nežije len pre seba, vie dávať a byť tu pre druhých. Má aspoň akú-takú predstavu o svojom poslaní v živote, o jeho zmysle a vie, čo by chcel v živote dosiahnuť. Dokáže byť tolerantný, empatický a počúvať. Je schopný prevziať zodpovednosť za svoje manželstvo i rodinu (jej ekonomické a iné zabezpečenia).

Keď sa takéto dve zrelé osoby stretnú a zamilujú do seba, ešte predtým, než si vymenia manželské sľuby (a je jedno, či pred Bohom alebo štátnym úradníkom) by mali mať jasno v názoroch na:

- poradie hodnôt v ich hodnotovom rebríčku (kto aké hodnoty preferuje)

- poradie v ich „vzťahovom“ rebríčku (rodičia, príbuzní, kamaráti) 

- spoločný životný štýl (život v meste alebo na dedine, spoločný čas, vlastné záľuby, počet detí, vybavenie bytu, verejná angažovanosť...)

- finančné hospodárenie (spoločný/oddelený účet, pôžičky, výdavky...) 

- otázku viery, výchovy detí

- to, ako a kto rozhodne dôležité veci (vždy o všetkom spolu, alebo kto v akej oblasti bude rozhodovať, kto bude mať konečné slovo vo veci,  ktorá sa musí rozhodnúť a neviete nájsť spoločné riešenie, kto bude za čo zodpovedný atď.)

Poďme sa na niektoré dôležité témy pozrieť trochu podrobnejšie:

Zrelý človek by mal poznať sám seba, na čom mu záleží, čo je pre neho v živote dôležité, čo chce a kam chce ísť. Potom by mal zistiť, ako je v týchto otázkach nastavený človek, s ktorým chce prežiť zvyšok života a rozprávať sa s ním o tom. Ideálne je, keď je rebríček hodnôt u oboch rovnaký, pretože potom môžete pracovať ako jeden tím. Je dobré odpovedať si na otázku, či ste s daným človekom preto, že vás spájajú len rovnaké záľuby, cieľ, túžba, povolanie, peniaze, vzhľad, postavenie v spoločnosti... alebo nezištná láska k tej osobe (bez ohľadu na spomínané veci).

Niektoré dvojice vstúpia do vzťahu a nemajú ešte vyjasnené svoje túžby či životné ciele a vzťah sa pre nich stáva len nejakou etapou života alebo skúškou a po čase sa snažia zo vzťahu uniknúť niekam inam. Preto je dobré mať v sebe vyjasnené, či chcete budovať vzťah a následne manželstvo a rodinu alebo je vaším cieľom napr. budovať svoju kariéru, venovať jej väčšinu svojho času a vzťah či deti pre vás nie sú prioritou. Ak je to druhé pravdou, bolo by fér, keby o tom tá druhá strana vedela čo najskôr a mohla sa slobodne rozhodnúť, či chce v takomto vzťahu pokračovať.

Čo sa týka vzťahov, mali by sme sa riadiť najväčším prikázaním: „Milovať budeš Pána, svojho Boha... a svojho blížneho, ako seba samého.“ Aby ste dokázali milovať blížneho, musíte teda najprv správne milovať seba. Mať rád seba tak, ako ma miluje Boh, mať sa rád v zmysle – mať k sebe úctu, vedieť prijať svoju hodnotu i svoju nedokonalosť, mať sa rád, ale nie v zmysle egoizmu, povýšenectva a narcizmu (ako Ivan z rozprávky o Mrázikovi). Ak viem takto prijať Boha a jeho lásku ku mne, budem vedieť prijať a milovať aj svojho blížneho. Od toho sa odvíja „vzťahový rebríček“, kde takto má mať prvé miesto Boh. Potom nasleduje ten, ktorý mi je najbližší blížny: môj manžel/manželka.

Až po partnerovi (v pomyselnom rebríčku vzťahov) nasledujú deti, pretože len vzájomná láska a úcta medzi manželmi vytvára to najlepšie prostredie pre dieťa, v ktorom sa cíti prijaté, jedinečné a milované. Ak nefunguje vzťah medzi manželmi, trpí tým aj dieťa. V niektorých rodinách (a vídať to čoraz častejšie) sú deti dávané na prvé miesto, všetko sa točí okolo nich, obaja rodičia sa im nekriticky vo všetkom prispôsobujú – až tak, že prestávajú žiť svoj život ako partneri, manželia, sú len otcom a mamou zabezpečujúcimi plný komfort pre svoje dieťa. Navzájom sa tak sami sebe odcudzujú a tým následne trpí rodinný i manželský život.

A teraz konečne prichádza rad na rodičov, súrodencov, príbuzných a potom priateľov, kolegov... Áno, milé mamy svokry, čítate dobre a nepomýlila som sa. Vaše deti síce boli s vami späté 9 mesiacov, ale potom sa tá pupočná šnúra (či ste chceli, alebo nie) musela prestrihnúť, aby vaše deti boli schopné žiť. Aj naďalej ostávate ich drahé milované mamičky, ale oveľa bližšie a väčšie puto ako pupočná šnúra je „puto jedného tela“, ktoré vytvoria práve so svojím manželom/ svojou manželkou (ja mám ešte pár rokov na to, aby som sa vedela dobre pripraviť na ten čas a mohla sa stať dobrou svokrou). A o tomto hovorí sám Boh: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ – a samozrejme to isté platí aj o žene.

Asi najdiskutovanejší a najkomplikovanejší (z tejto kategórie) býva vzťah manželia verzus svokrovci. Svedčí o tom aj nemálo vtipov (neviem, prečo sa v nich spomínajú len svokry smiley).

V prvom rade ide o rozdielnosť v láske. Láska matky je iná ako láska manželky a láska otca je iná ako láska manžela. To, že od vášho drahého syna manželka očakáva pomoc v spoločnej domácnosti, ešte neznamená, že ho tým týra a neváži si ho. Ona mu dáva priestor na prevzatie spoluzodpovednosti za domácnosť a rodinu, dáva mu možnosť žiť svoju zrelosť (ak to vidí nejaká matka inak, asi by si mala priznať, že vychovala nesamostatného a neschopného človeka). Dobre to vystihuje vtip: Vieš, moja dcéra má také šťastie, zobrala si úžasného manžela, ktorý za ňu všetko urobí, navarí, operie, ožehlí, uprace... má sa ako v bavlnke. No ale chudák môj syn také šťastie nemal. Tá jeho bosorka neustále od neho chce, aby jej pomáhal v domácnosti!

Ale za väčšinou problémov medzi manželmi a svokrovcami sú asi rozdiely v názoroch. Mnoho starších ľudí si myslí, že keď sú starší, musia mať automaticky pravdu. A poniektorí sa tú svoju pravdu snažia pretlačiť aj vtedy, keď to od nich nikto nežiada. Tak dochádza aj k situáciám, kde problémy medzi manželmi a svokrovcami nakoniec vyústia do problémov medzi samotnými manželmi (samozrejme, sú aj situácie, keď rodičia objektívne vidia problém a majú právo upozorniť na možné negatívne dopady na manželstvo). Je nesmierne dôležité s láskou a úctou si s rodičmi vydiskutovať jasné hranice. Rodičia by si mali spomenúť a uvedomiť si, že ako oni mohli slobodne a samostatne žiť svoje manželstvo a vychovávať deti, rovnako to musia dopriať svojim deťom, keď si založia svoju rodinu. A ak nemali to šťastie v slobode žiť svoj vzťah, mali by si spomenúť na to, čo sa im nepáčilo a čo im robilo problémy zo strany ich svokrovcov a mali by sa tomu vyhnúť, neopakovať chyby.

Na to, aby ste so svokrovcami dobre vychádzali, nie je nutné mať na všetko rovnaký názor. Základom dobrého vzťahu je mať vzájomný rešpekt, úctu a vnímať ich ako partnerov. Veľmi dôležitá je komunikácia a vyjasňovanie si vecí. Nejasnosti, nedoriešené veci a mlčanie vedú len k ďalšiemu napätiu a nezhodám. To, že si deti vytvoria svoju rodinu, by nemalo znamenať, že na rodičov zabudnú. Dobré vzťahy a záujem detí o rodičov prispieva (rodičom) k lepšiemu prijatiu tohto „odtrhnutia sa“ dieťaťa od rodiny. A nezabúdajte sa za seba navzájom modliť.

Ďalším dôležitým bodom je, aby každý mal svoje súkromie: ako mladí manželia, tak aj svokrovci. Manželia by mali stáť pri sebe. Ak dôjde medzi manželmi a svokrovcami k nezhode, syn by mal ísť vyriešiť problém k svojim rodičom a dcéra k svojim (každý je tzv. hromozvodom pre svoju rodinu). Ak nastane problém, konflikt medzi manželmi, mali by si to riešiť medzi sebou, nie ísť sa žalovať rodičom (aká som ja chudinka) alebo svokrovcom (to čo ste vychovali).

Manželia by mali spolu vytvoriť akési spoločenstvo. Spoločenstvo neznamená, že robíme vždy všetko spolu (tzv. mýtus úplnej zhody), ale robiť všetko so zreteľom na druhého. Spoločenstvo znamená byť ako jeden, ale zostať pritom dvaja, čiže rešpektovať vkus každého z dvojice a vytvárať jednotu. V manželstve sa musí dať obom dýchať, mať spoločné chvíle, ale aj priestor na samostatný rast.

Krásne o tom hovorí Khalil Gibram: „... ale nech je aj voľnosť vo vašom spoločenstve, aby vietor nebeský mohol previevať pomedzi vás. Milujte sa navzájom, ale neurobte si z lásky svoje putá: nech je radšej živým morom medzi brehmi duši vašich... Spievajte a tancujte spolu a buďte veselí, ale doprajte jeden druhému, aby bol sám, tak ako struny lutny sú každá osve, hoci sa všetky chvejú tou istou melódiou. Dávajte svoje srdce, ale nie do rúk druhého, lebo srdce vaše môže spočinúť len v ruke Života. A stojte pri sebe, ale nie príliš tesne jeden pri druhom, lebo stĺpy chrámové stoja každý zvlášť. A dub a cyprus nerastú jeden v tieni druhého.

 

 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!