Sloboda vo vzťahu - „Lebo ľudia sú na takúto hru príliš krehkí.“

Čo je to sloboda? Voľnosť? Čo dáva človeku slobodu vo vzťahu? Myslím si, že odpoveď na túto otázku u nás kresťanov je úplne iná než u ostatných ľudí.

Sloboda vo vzťahu - „Lebo ľudia sú na takúto hru príliš krehkí.“
Foto: © freepik.com

Nedávno som čítal citát: „Choďte do vážneho vzťahu až vtedy, keď budete schopní podať tomu druhému odblokovaný mobil do ruky bez toho, aby ste boli v strese“. Spomenul som si na film Úplní cudzinci. Ide o taliansky film z roku 2016. Fakt odporúčam si ho pozrieť (podľa neho vznikol slovenský remake Známi neznámi). Na začiatku filmu sa stretne partia na prvý pohľad úžasných priateľov – 3 manželské páry a 1 muž. Počas toho ako dej plynie, vidíme ako sa partia baví, vtipkuje, dokonale si rozumejú. Potom padne návrh – zahrajme si hru – položme všetci svoje mobily na stôl a každá správa, SMS, e-mail bude prečítaný nahlas; každý hovor bude uskutočnený na hlasnom odposluchu. Zo začiatku vyzerá byť všetko v poriadku, partia sa baví, no postupne všetko graduje do .. inak ako masaker sa to asi nazvať nedá. Úsmevy postupne miznú, tajomstvá aj medzi tými, ktorí sa „dokonale poznajú“ sa vynárajú na povrch a z úžasných priateľov sa stávajú Úplní cudzinci. Všetko dokresľuje podmanivá skladba I will survive, ktorú má jeden z hlavných protagonistov nastavenú ako zvonenie. 

Film sa skončil a ja pozerám do blba a nemám slov. Pozor!, ako sa píše na Wikipédii: Článok alebo jeho časť prezrádza zápletku, pointu alebo rozuzlenie diela! Dovolím si prezradiť zápletku (ktorá je však v rôznych verziách filmu rôzna). Na konci filmu sa „kamaráti“ rozchádzajú v zlom, páry sa rozpadávajú a partia sa už pravdepodobne nikdy nestretne. No zrazu nasleduje strih, partia sa objíma a lúči. „Hlavný“ manželský pár sedí vo svojej spálni a manželka sa pýta manžela prečo nedovolil, aby tú hru hrali. „Lebo ľudia sú na takúto hru príliš krehkí.“ Hra sa vôbec nehrala, celý film bol o tom, čo by bolo ak... A postavy sa vracajú opäť k svojím klamstvám. Opäť zavretí s mobilom na vecku. Opäť kryjúci mobil pred svojou polovičkou. Všetko pokračuje ďalej, každý nesie svoju farizejskú masku naďalej, navonok je všetko OK. Show must go on. 
Bolo pre mňa fakt ťažké prehryznúť takýto záver. Ľahšie by som sa vyrovnal s koncom, v ktorom sa všetci rozišli v zlom, avšak pravda vyšla na povrch.

Čo je to sloboda? Voľnosť? Čo dáva človeku slobodu vo vzťahu? Myslím si, že odpoveď na túto otázku u nás kresťanov je úplne iná než u ostatných ľudí. Vo filme Zoznámte sa, Joe Black prebehol takýto rozhovor

      Joe: Miluješ Alison?
      Ouincy: Áno, milujem.
      Joe: A Alison ťa miluje?
      Quincy: Jasné.
      Joe: A ako to vieš?
      Quincy: Pretože o mne vie všetko a napriek tomu je stále so mnou.

Toto je sloboda vo vzťahu. Ak o tom druhom vieme všetko, ak ten druhý vie všetko o nás. Ak nemusíme kryť svoj mobil. Ak si nemusíme dávať pozor na to, čo hovoríme a čo prezrádzame. Ak všetko zdieľame. Ak svoj sľub prežiť s daným človekom život myslíme vážne. Veľmi odlišný pohľad od pohľadu bežného sveta, v ktorom sa sloboda vo vzťahu vysvetľuje úplne inak. Dôverovať a veriť je základ. Veriť tomu druhému. Veriť Bohu. Kňaz Karol Lovaš povedal, že milovať niekoho znamená vidieť v druhom človeku Božiu tvár. Skúsme veriť druhému človeku tak ako veríme Bohu. On nás totiž neopúšťa.

Jeden príbeh rozpráva o tom, ako sa mladý kresťan zamiloval. Bolo to v dávnej minulosti, v období rôznych pohanských kultov (aj keď je na mieste otázka, či takú dobu nežijeme aj dnes). Mladý muž sa zamiloval do dcéry šamana či náčelníka jedného z takýchto kultov. Bol ho prosiť o ruku jeho dcéry a šaman mu dal veľmi ťažkú odpoveď – „Dám ti svoju dcéru za ženu, ale musíš sa vzdať svojho Boha.“ Vieme, aká je láska. Mládenec súhlasil, aj napriek tomu, že bol veriaci, že nosil svojho Boha vo svojom srdci. Vykonal potrebný kult, vzdal sa svojho Boha a prišiel za šamanom, či si môže zobrať jeho dcéru. Šaman mu povedal, že sa najprv musí poradiť so svojím bôžikom. Odišiel meditovať, vrátil sa a povedal mladíkovi: „Bohužiaľ, nemôžeš si zobrať moju dcéru. Síce si sa vzdal svojho Boha, ale môj bôžik mi povedal, že On sa stále nevzdal teba. Vtedy sa mladík rozplakal, odišiel a ostal žiť ako pustovník. Ktovie nad čím sa rozplakal. Pravdepodobne nad Láskou.

Raz sa ma jedna úžasná kamoška po dlhšom rozhovore o láske opýtala „Čo je to vlastne milovať?“ Odpovedal som bez najmenšieho zaváhania, s myšlienkami na tú, do ktorej som bol zamilovaný. Znamená to „Zomrieť pre niekoho bez toho, aby si sa nad tým čo i len na sekundu zamyslela.“ A ona mi povedala – „presne to pre nás urobil Ježiš“. Ostal som užasnutý. Vieme, čo dokáže s ľuďmi spraviť láska – tá obyčajná ľudská, ktorá je tak bežná a pritom tak ohromná. A presne to isté k nám cíti ten, ktorý za nás položil svoj život. Už len si to uvedomiť. Tú obrovskú skutočnosť. Tú skutočnosť o Jeho bezhraničnej Láske. To ona nám dáva nádej do našich dní. Zuzana Božiková v jednom rozhovore povedala: „Už len to, že dokážeme milovať v tomto padlom svete plnom nenávisti je pre mňa dôkazom existencie Boha.“ Jednoducho povedané, lásku a Lásku nemožno oddeliť.


Autor: Števo Klembara

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!