Svedectvo: Ako sa za päť mesiacov stane zo singláčky vydatá žena

Späť na články

Chcela by som vyrozprávať svoje svedectvo o tom, ako sa zo „singláčky“ môže do polroka stať vydatá žena. A že dary od Boha prichádzajú niekedy v inom obale, než v akom ich čakáme.

Svedectvo: Ako sa za päť mesiacov stane zo singláčky vydatá žena

Ja osobne som bola vždy ohľadom vzťahov skôr teoretikom. Môj osobný život nevyzeral vždy tak ideálne, ako o tom píšem. Dlho som mala zmätok v tom, či nejaký vzťah vôbec chcem a či nemám náhodou iné povolanie. A keď som sa už v nejakom vzťahu ocitla, z rôznych príčin nebolo možné posunúť ho na hlbšiu úroveň. Dlho som si myslela, že je chyba vo mne. Teraz už viem, že to nie je o tom, že by chyba bola v niekom. Každý koho stretneme a všetko, čo v živote zažijeme, nás niečo naučí a posúva nás ďalej. Je to krok na ceste, ktorá sa v správnom čase a na správnom mieste raz pretne s niekým, kto kráča podobne ako my.

Každý koho stretneme a všetko, čo v živote zažijeme, nás niečo naučí a posúva nás ďalej. Je to krok na ceste, ktorá sa v správnom čase a na správnom mieste raz pretne s niekým, kto kráča podobne ako my.

S mojim manželom sme takéto stretnutie zažili tento rok v januári. A nebolo to vôbec také jednoduché či jednoznačné, ako by sa na prvý pohľad zdalo.

Spoznali sme sa, ako mnoho ľudí dnes, na internetovej zoznamke. Ja som sa zaregistrovala na odporúčanie kamarátky bez profilu a bez fotky. On bol už naopak dlhšiu dobu veľmi intenzívne hľadajúci a randiaci. Mala som šťastie, že napísal aj mne. Písal totiž takmer každej žene smiley. Vymenili sme si pár správ, ale ja som sa potom odmlčala. Prečo? Vlastne ani neviem. Mala som pocit, že mi takýto spôsob zoznámenia nevyhovuje a uzatvárala som v sebe ešte nejaké veci z minulosti, ktoré neboli úplne doriešené. A tak prišli Vianoce a Nový rok. Napísala som v tom čase na bezhraničnú článok o tom, ako nie je pekné niekoho ignorovať, aj keď je naša komunikácia len internetová. Au! Sama som sa vtedy usvedčila. Uvedomila som si, že ja vlastne robím to isté. Prvého januára som mu teda znova napísala a dúfala, že na mňa ešte nezabudol. Prípadne, že sa neurazil natoľko, aby mi už nedal druhú šancu. Neurazil sa, ale spočiatku bol rezervovaný. A tak pomaly začali naše vzájomné rozhovory.

Zistila som, že máme veľa spoločných tém, záľub, názorov, hodnôt dokonca aj známych či priateľov. Začínala som mať pocit, že by to snáď aj mohlo byť ono. Po predošlých sklamaniach som však chcela zostať triezva. A on takisto. Dohodli sme si teda prvé stretnutie. Bolo to v jeden januárový večer, kedy napadlo asi tridsať centimetrov snehu. Bola to najhoršia kalamita v tomto roku. Naše prvé rande dopadlo strašne. Teda aspoň pre mňa. Paradoxne on mal z neho úplné iné dojmy. Pamätám si, ako som na ďalší deň hovorila kamarátke aká je to škoda, lebo som dúfala, že z toho niečo bude. Ona mi povedala, že aj jej sestra zažila najhoršie prvé rande na svete a teraz sú manželia. (Vďaka Zuzi! smiley) Veľmi ma týmto povzbudila a ja som si povedala, že tomu ešte dám šancu. Komunikovali sme o tom, čo sa stalo, ako som sa cítila a prečo. Zistila som, že na druhej strane je muž, ktorý vie počúvať, je empatický, chápavý, citlivý a dokonca sa vie ospravedlniť ak treba.

Dali sme si teda druhé rande a potom ďalšie a ďalšie. Ani neviem ako a ocitli sme sa vo vzťahu. Nemuseli sme to medzi sebou nijako zvlášť komunikovať, či sa v tom utvrdzovať. Jednoducho sme do toho obaja v rovnako čase spadli. Nasledovali stretnutia a zoznámenia s našou rodinou a priateľmi a po šiestich týždňoch, presne na sviatok sv.Valentína ma požiadal o ruku. Povedala som áno. Obom nám to pripadalo ako najprirodzenejšia vec na svete. Dokonca ako niečo, čo sme mali urobiť už dávno. Niekedy nás prepadli také pocity ľútosti, prečo sme sa nespoznali už skôr a o koľko spoločného času sme tak prišli. Časom sme pochopili, že takéto úvahy nikam nevedú. Museli sme ich zavrhnúť a sústrediť sa na to, čo máme ešte pred sebou. Na spoločné roky, ktoré nás len čakajú.

Po šiestich týždňoch, presne na sviatok sv.Valentína ma požiadal o ruku. Povedala som áno

A tak začali naše prípravy na rýchlu a jednoduchú svadbu. Ani jeden z nás nevidel dôvod naťahovať to. Keďže je medzi nami 15 ročný vekový rozdiel obaja sme túžili čo najskôr založiť rodinu a začať žiť spoločný život. Svadbu sme mali 1.júna, teda presne päť mesiacov odo dňa, keď som mu prvý krát napísala. Boli na nej len naši najbližší rodinní príslušníci a priatelia a z môjho pohľadu prebehlo všetko tak, ako som si to vysnívala.

Napriek tomu, že bežne v manželstve prežívame strety, ťažkosti či nedorozumenia, tak ako asi každý iný pár, nikdy som nepochybovala, že tento muž je pre mňa ten správny. Nie preto, že by bol dokonalý. Skôr preto, že jeho nedokonalosti aj silné stránky sa presne hodia k mojim. Každý deň vidím, ako sa v správnych oblastiach podporujeme a rastieme a v tých ostatných učíme a obrusujeme.

Prečo to ale všetko píšem? Pretože chcem upozorniť na to, ako nám predsudky môžu zabrániť nájsť to, čo má Boh pre nás pripravené.

Manžel to zažil viac krát počas hľadania partnerky najmä od žien v mojom veku. Že práve vekový rozdiel bol prekážkou, pre ktorú s ním odmietali komunikovať. Ja som zas musela čeliť občasným komentárom, ktoré síce boli myslené dobre, ale aj tak neboli veľmi príjemné. Išlo o pochybnosti, či do toho nejdem príliš „po hlave“ a kam sa vlastne tak ponáhľame. Naše rodiny boli spočiatku skeptické a rezervované a priatelia nás síce podporovali, ale zároveň sa čudovali, či je to celé vôbec nutné. Ako na dennom páse sme počúvali otázky typu: „Ale ako vieš, že je to ten pravý/tá pravá?“

Popravde, nevieme na to odpovedať. Proste sme to vedeli. Vnímali sme, čo k sebe cítime a ako toho druhého vidíme a urobili sme rozhodnutie. Ja sama som už dávnejšie pochopila, že láska nie je o tom čakať na nejakého ideálneho človeka. Niekoho, kto bude mať dokonalý vek, výzor, vzdelanie či správanie. My dvaja sme sa stretli v správnom čase a boli pripravení dať si celoživotný sľub o našej láske. To je celé.

Chcela by som povzbudiť všetkých, ktorí vzťah hľadáte alebo už v nejakom ste, aby ste sa nedali odradiť predsudkami. Dokonca ani vlastnými. Máme v hlave tak veľa škatuliek, ideálov, zranení, strachov aj snov, ktoré nám potom bránia prežívať reálny život. Alebo si všimnúť osobu, ktorá práve prechádza naokolo. Práve ona môže byť pre nás tým darom, ktorý si ale nevšimneme, lebo sme ho čakali zabalený v inom obale.

 „Ale ako vieš, že je to ten pravý/tá pravá?“
Popravde, nevieme na to odpovedať. Proste sme to vedeli. Vnímali sme, čo k sebe cítime a ako toho druhého vidíme a urobili sme rozhodnutie. Ja sama som už dávnejšie pochopila, že láska nie je o tom čakať na nejakého ideálneho človeka. Niekoho, kto bude mať dokonalý vek, výzor, vzdelanie či správanie. My dvaja sme sa stretli v správnom čase a boli pripravení dať si celoživotný sľub o našej láske. To je celé.

Taktiež vás chcem povzbudiť, aby ste nedali až tak veľmi na rady iných ľudí. Počúvajte vlastný rozum a srdce. Táto rada môže byť dvojsečná zbraň, to viem. Existuje veľa mladých ľudí, ktorí si myslia, že im srdce niečo hovorí a pritom nimi zmieta iba zaľúbenosť a hormóny. Samozrejme, že naši rodičia a blízki nám majú, ba dokonca musia, k nášmu vzťahu niečo povedať. Ich názor by sme si mali vypočuť a zvážiť. Nikde však nie je povedané, že ho musíme aj prijať.

Stáva sa, že nám priatelia dohodia niekoho s tým, ako skvele by sme sa k sebe hodili. A my, hoci to tak necítime, sa v tom vzťahu snažíme byť. Veď ak iní vidia, že by nám to malo klapať, tak na tom asi niečo je, nie? Alebo sme vo vzťahu, v ktorom sme napriek problémom šťastní a vidíme v ňom budúcnosť, ale všetci nás od neho odhovárajú. Tak to radšej vzdáme, pretože oni majú zrejme pravdu, no nie?

Omyl. Nikto nemôže žiť váš život za vás. Nikto nemôže robiť rozhodnutia za vás ani za ne niesť zodpovednosť. Neexistuje bezbolestná, osvedčená cesta ani spôsob, akým neurobiť krok vedľa. Mnohí sa modlia o Božie vedenie a dúfajú, že ak budú len slepo poslúchať, tak sa im nič nestane, neurobia nikdy v ničom chybu a budú žiť spokojne a šťastne až do smrti. Lenže takto to nechodí. Takéto zmýšľanie je v istom zmysle nezrelé a detinské. Nemôžete hodiť zodpovednosť za váš život na rodičov, priateľov, duchovného vodcu, kňaza ani na Boha. Je správne modliť sa o dar rozlišovania, ale to neznamená pasívne čakať, že Boh rozhodne a bude konať za mňa. Aj omyly a zlé rozhodnutia môžu byť cestou, akou nás Boh chce formovať a učiť. Je hlúpe snažiť sa im za každú cenu vyhnúť. Rozhodnúť sa o svojej budúcnosti musíte vy sami. Dajte si poradiť, ale zostaňte pritom slobodní.

Prajem vám všetkým radosť a schopnosť odhaľovať Božie dary aj v tých najneočakávanejších obaloch smiley

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!