Svedectvo: Deň, ktorý mi zmenil život

Na začiatok by som rada povedala o sebe to, že mám rada spontánne rozhodnutia a práve jedno z takýchto rozhodnutí predchádzalo dňu, kedy sa začal od základov meniť môj život.
Autorka svedectva si priala zostať v anonymite, my jej však ďakujeme za to, že sa s nami o svoj príbeh podelila. :)

Svedectvo: Deň, ktorý mi zmenil život
Foto: © pexels.com

Vyrastala som v kresťanskej rodine, aj keď vieru nám odovzdávala predovšetkým moja mamka, keďže s otcom sa rozviedli, keď som bola malá. V tomto smere som mojej mamke vďačná, lebo pri mne a mojich súrodencoch to zaiste nemala jednoduché. Iste, pamätám si otca, keď prišiel na naše 1. sväté prijímania, ale spomienky na neho sú veľmi matné. Jediná silná spomienka, ktorá mi utkvela v pamäti bola tá, že ma otec odmietal a že nás mamka chránila, aby nám neublížil. Pamätám sa, že mňa ako jedinej sa nesmel nikdy dotknúť... až časom som si uvedomila prečo, a síce, že som mala zdravotné problémy, ktoré podľa slov lekárov (keďže výsledky opakovaných vyšetrení boli v drvivej väčšine v poriadku) boli možno reakciou na stres, ktorý som ako dieťa zažívala, uvedomujúc si nezhody v našej rodine.

Moja mamka nás naučila chodiť pravidelne do kostola, pristupovali sme k sviatostiam, viedla nás do spoločenstva k Saleziánom, no aj keď sa snažila nám dať to najlepšie, čo zaiste mohla, nevnímala som Boha ako Ocka, ale možno ako niekoho, kto na mňa dozerá a dáva pozor, kedy niečo zlé urobím a bude mi to neskôr vyčítať...

Ako som však začala dospievať a robiť svoje prvé rozhodnutia, pri ktorých som začala vnímať aj následky ako také, túžila som po tom, aby som Boha nevnímala ako niekoho, z koho musím mať strach, ale chcela som s ním zažiť osobný vzťah, vnímať ho ako Ocka, aj keď to bol pomerný problém. V rámci stretnutí v kostole, spoločenstve, som si prvýkrát vypočula naživo asi ako 15-ročná aj prednášku o. Pavla Hudáka, ktorý  rozprával o bl. Anke Kolesárovej, o čistote, no predovšetkým o vzťahoch v rodine ako takých.

Vždy, keď som počula podobné prednášky, cítila som sa dosť zle, lebo som si uvedomovala, že práve ja pochádzam z rodiny, ktorá nie je ukážková, aj keď sa tak javí. Iste, v každej rodine sú ťažkosti, no ja som v tej dobe prežívala zlosť z toho, že vo vnútri mojej rodiny prežívame v jednom kuse hádky, nepokoje a navonok vyzeráme v spoločenstve ako veľká šťastná rodina... tú dvojtvárnosť som neznášala. Keď mi už „došla trpezlivosť“, dala som Bohu ultimátum. Smiešne, však? Stvorenie, ktorému dal život, o ktoré sa stále staral, mu dáva ultimátum? V duchu som mu povedala, že mu dávam možno pol hodinu, aby mi do cesty poslal niekoho, kto mi pomôže, inak sme spolu skončili... Išla som na spoveď do nášho farského kostola na sídlisku, kde som stretla kaplána, ktorého som tam nikdy nevidela a doteraz neviem, kto to bol. A práve cez neho sa ma Boh dotkol a ukázal mi, že mu záleží, aby o mňa neprišiel... prežívala som zmätok, no aj šťastie zároveň. Možno som si kládla otázku, o čo Bohu ide? Prečo to robí? Čo pre neho znamenám?

Aj napriek tomu, čo sa stalo, nebol to tento deň, ktorý mi zmenil život o 180 stupňov. O. Pavla Hudáka a Domček som nespomenula náhodou. Keď som ho vtedy počúvala, povedala som si, že až budem mať čas, raz do Domčeka určite prídem, ak to bude možné (stredoškoláčka „nemala čas“...). Čas pomaly plynul, zažívala som pubertálne vzťahy, platonické lásky, cítila som sa však nenaplnená. Hádky medzi mnou a mojou rodinou, najmä mamkou sa vyostrili (s odstupom času pozerám, že pre hlúposti). Medzitým prišiel jeden zo zlomov, kedy som v srdci s vedením jedného kamaráta – kňaza u Saleziánov, úprimne odpustila môjmu otcovi, pretože som nechcela, aby som si nenávisť k nemu preniesla do svojich vzťahov a svojej rodiny, ak si ju raz založím... Prišla vysoká škola, začala som študovať sociálnu prácu, s ktorou som zo začiatku nebola úplne stotožnená (išla som tam na presvedčenie mamky, ktorá mala obavy, že pre moje zdravotné telesné ťažkosti, u ktorých sme sa báli, či predsa len niekedy neprepuknú a či náhodou iba „nespia“, zvládnem aj niečo iné). Školu som skončila s prehľadom, nemala som problém so štúdiom ako takým. Nastúpila som do práce, no nie vo vyštudovanom odbore.

Až nastal deň, kedy sa všetko začalo meniť na dobré, len som si to asi neuvedomovala... Bolo to v novembri 2017. Oslovil ma môj známy od Saleziánov, či by som nechcela ísť na púť zrelosti do Domčeka. Stačilo iba vyplniť prihlasovací formulár. Spontánne, bez akéhokoľvek dlhého uvažovania, som ho vyplnila, odoslala... a o pár sekúnd nato som si uvedomila, čo som vlastne urobila a či by som sa nemala odhlásiť a nájsť výhovorku, prečo neísť. Niežeby som do Domčeka ísť nechcela, ale prežívala som veľký strach, že tam nebudem prijatá. U Saleziánov, keďže som jedna z najmladších členov našej rodiny, som bola iba zaškatuľkovaná a len veľmi málo ľudí poznalo moje meno aj napriek tomu, že som tam chodila do zboru, na stretká... cítila som tam veľké neprijatie. Predstavovala som si, že to presne také isté bude aj v Domčeku. Preto som nemala žiadne očakávania – len som si hovorila, že to snáď nejako vydržím, keď som sa už sľúbila, že tam pôjdem...    

Aj keď sme boli zaradení do skupiniek, dostala som výbornú animátorku a videla som, že všetci, bez ohľadu na vek, to, ako človek vyzerá či zdravotný stav (áno, aj v službe boli ľudia, ktorí boli napr. na vozíčku a bolo im ukázané, že sú potrební a aj na nich záleží!), sú prijatí, v srdci sa mi ozývala pochybnosť, že to je určite len náhoda a ľudia (v rôznych tímoch) sa tam správajú preto takto, lebo sa to od nich jednoducho očakáva a je to ich povinnosť. Aj keď sme išli v jedno poobedie na púť k hrobu bl. Anky (z Pavloviec nad Uhom do Vysokej nad Uhom, kde sú Ankine pozostatky a toho času aj hlavný relikviár), prihovoril sa mi jeden chlapec, s ktorým sa medzi nami rozvinulo neskôr kamarátstvo.

Prišla som domov s krásnym pocitom prežitého víkendu, počas ktorého som sa modlila k bl. Anke za moju rodinu, aby nastali nejaké zmeny... následne sa nasledujúci rok blížila ďalšia púť a síce som sa tam prihlásila, no opäť sa vo mne ozývali pochybnosti, že to, že som sa na 1. púti cítila dobre, bola určite len náhoda a keď tam prídem, opäť prijatá nebudem. Jednoducho som v hlave mala zakódované, že v žiadnom spoločenstve prijatá nebudem, lebo sú tam ľudia, ktorí tam chodia už niekoľko rokov, poznajú sa a nech by sa správali akokoľvek pekne, úprimné to určite nebude...

Možno to na mne bolo aj poznať, neviem. Moje obavy sa nenapĺňali, a tak som do Domčeka začala chodiť častejšie (aj napriek tomu, že cesta tam trvala asi 2,5 - 3 hodiny) a začala som slúžiť v rôznych tímoch – kde bolo potrebné (či to bola kuchyňa, hudobný tím, animátorský, služba podľa potreby...) a tiež som tam párkrát prišla aj pomimo na predĺžený víkend. Ako som tam chodila a modlila sa za moju rodinu (nikdy som nenašla odvahu modliť sa za seba a svoje túžby), vzťahy s mamkou a súrodencami sa síce dávali pekne dokopy (pochopila som, že sme celá rodina poznačená ťažkosťami s mojím otcom) a uvedomovala som si, že za to všetko zlé, čo sa dialo, môže jednoducho Zlý, ktorý na rodinu veľmi rád útočí. Pomedzi to som si všimla praktizovanie okultizmu v našej rodine (preklínanie, robenie uhlíkovej vody; dozvedela som sa, že moja babka, ktorá už zomrela, údajne navštevovala veštcov...) a povedala som si, že musím tomu urobiť rázny koniec.

V jeden deň som prišla pomimo pútí do Domčeka úplne zničená a uplakaná. Už som viac nevládala... mala som predstavu, že sa porozprávam s o. Pavlom Hudákom a poprosím ho o pomoc, radu, ako to zvládnuť. Prekvapenie bolo, keď tam ten víkend nebol a bol tam iba kamarát – kňaz, ktorého som poznala zo základnej školy a ktorý mi chtiac-nechtiac pripomínal aj nie dobré chvíle, ktoré som na základnej škole prežila. Keďže som si uvedomovala, že so zlom musím skončiť a že ma ničí, „vysypala“ som mu v jeden večer, čo sa deje a dohodli sme sa, že mi pomôže. Vypočul ma, ponúkol mi, aby som prišla k nemu na generálnu sv. spoveď (zdalo sa mi to nemysliteľné – veď ma poznal...). Dal mi mesiac čas, aby som sa pripravila a prišla znovu. Ten mesiac bol „zaujímavý“... Cítila som, že diabol útočí a bojuje, aby som sa vzdala. No Boh bol silnejší než on... O mesiac nato som pristúpila ku generálnej sv. spovedi a tiež sme preťali puto so Zlým, s prípadnými následkami hriechov predchádzajúcich generácií, ako aj nezdravé puto medzi mnou a mamkou (mamka bola na mňa dosť naviazaná...). Bolo to ťažké, cítila som sa vyčerpaná, no šťastná zároveň, lebo mimo toho som v srdci odpustila aj spolužiakom zo základnej školy, ktorí sa nie vždy správali úplne pekne...

Odvtedy sa môj život začal meniť k lepšiemu. Osamostatnila som sa (nie za účelom založenia rodiny, iba som cítila, že prišiel ten správny čas...), medzičasom som ukončila aj ďalšiu vysokú školu a začala si budovať ďalšie vzťahy a priateľstvá. Keď sa obzriem dozadu, vidím, že sa všetko zlé začalo meniť na dobré. Na môjho otca sa nepozerám s nenávisťou, som mu vďačná za život a to, že som z jeho strany lásku necítila bolo možno preto, že on sám ju nemusel dostať, a preto ju nedokázal odovzdať ďalej. Mamka prijala (hoci ťažko), že som odišla a mne sa postupne začal plniť moje túžby. Nebeský Ocko mi poslal do cesty človeka, ktorého začínam vnímať, že je mojim odrazom v zrkadle... vnímam ho ako dobrého kamaráta, no môžem povedať, že má vlastnosti, ktoré by som chcela, ak je to Božia vôľa, mal raz môj budúci manžel.

Aj keď som mala ťažkosti so vzťahom k môjmu otcovi, vnímam, že už nemám problém Boha vnímať ako nebeského Ocka a že mi denno-denne ukazuje, ako mu na mne záleží a aká som pre neho vzácna. Mimo neho, keďže mám v úcte aj Pannu Máriu ako moju nebeskú Mamku, som si osvojila slová, ktoré sv. Ján Bosco adresoval svojim chlapcom: „Dôverujte Panne Márii a uvidíte, čo sú zázraky...“ či slová, ktoré nám sprostredkovala sv. sr. Faustína: „Ježišu, dôverujem Ti!“. Verím, že Ocko má všetko dokonale načasované, stačí mu len trošku dôverovať...

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!