Svedectvo: Škrupulozita... alebo zúfalstvo z vlastnej hriešnosti a nedokonalosti

Späť na články

Aké je škrupulózne svedomie? Je to precitlivené svedomie. Svedomie, ktoré diabol tak pokrivil, že nedokáže vidieť skutočný obraz Boha, ale len nejakú karikatúru...

Svedectvo: Škrupulozita... alebo zúfalstvo z vlastnej hriešnosti a nedokonalosti

Boh je pre toto svedomie policajt, ktorý striehne na každý detail, na každý úmysel, na každú myšlienku - hoc aj na takú, ktorá len preletela hlavou. Po spáchaní hriechu sa „boh” mení na urazeného, nahnevaného a sklamaného boha, ktorý človeka odstrihne od svojej prítomnosti a od svojej lásky a obnoví ju až po tom, keď sa človek napraví, zdokonalí, a tak bude hodný vstúpiť zase pred Božiu tvár.

S takýmto svedomím som žila 20 rokov. A bolo to pre mňa veľmi náročné v prežívaní môjho duchovného, no i bežného života, pretože sa to odzrkadľovalo takmer v každej situácii.

Najväčšou diablovou zbraňou boli pocity...

Je to stav, kedy vo svojom vnútri počúvate viac diablove klamstvá ako Božiu pravdu. Diabol vám tvrdí, že musíte byť dokonalý, inak si Boha nezaslúžite. Vy si však uvedomíte, že nech sa snažíte akokoľvek, dokonalosť nie ste schopný dosiahnuť, no zároveň veľmi túžite po Bohu a Jeho láske. Výsledok je taký, že sa umárate v pocitoch zúfalstva, sklamania zo seba samého a v bezmocnosti, lebo nevidíte nijaké východisko z tejto situácie. Až po tom, čo ma Boh z tohto stavu vyliečil, som si uvedomila, ako veľmi som bola vnútorne zlomená a zdrvená a aké hlúpe klamstvá som celé tie roky nielen počúvala, ale aj nasledovala a riadila sa podľa nich. No Boh bol veľmi trpezlivý. Neviem si ani predstaviť, ako veľmi Ho to muselo bolieť, keď som túžila po Jeho láske, On mi ju ponúkal úplne zadarmo, no ja som ju odmietala. Bola a vlastne stále som toho nehodná, no vtedy som nedokázala akceptovať fakt, že Boh ma vo svojich očiach uznal za hodnu prijať Jeho lásku. Boh to so mnou nevzdal, celé tie roky ma držal, plakal so mnou a posilňoval ma, aby som prišla tam, kde som teraz. 

Najväčšou diablovou zbraňou boli pocity, skrze ktoré ma dokázal presvedčiť asi úplne o všetkom, aj o tom, čo bolo úplne iracionálne. Najväčším utrpením bolo spytovanie svedomia a svätá spoveď. Ako som už spomínala, toto svedomie vedie človeka k detailnosti. Myslela som si, že každý hriech musím vyznať spolu s presným popisom situácie a okolnosti, za akej sa stal, inak by som to brala ako úmysel zatajiť hriech. Veľakrát som vyznávala hriechy, o ktorých som ani nebola presvedčená, že som ich spáchala. Visela nad nimi len pochybnosť, že som ich „asi“ alebo „možno“ spáchala a, samozrejme, ak tam toto „možno” bolo, tak nevyznanie hriechu by bolo automaticky jeho zatajenie.

O každej zlej myšlienke, ktorá mi prešla hlavou, som si  myslela, že je moja a že som za ňu zodpovedná, takže som ju musela vyznať. Hriechy z oblasti sexuality sa pre mňa stali najväčším ponížením a hanbou a tak som robila všetko preto, aby som tieto hriechy nepáchala a nemusela ich vyznávať. Najmä v období dospievania sa to však nie vždy podarilo, čo len zvyšovalo moje pocity zúfalstva a sklamania. A práve tu diabol útočil najviac. Až teraz si uvedomujem, koľkokrát som hriechy z tejto oblasti vyznala a vlastne nespáchala (napr. tie myšlienky), prípadne koľkokrát mi moje svedomie bránilo vyznať ich stručne a vecne. 

Žila som v neustálom kruhu nachádzania a strácania Boha. Krátko po spovedi, keď som ako tak vedela žiť bez hriechu, som mala pocit, že je všetko v poriadku. Pri spáchaní hoc aj všedného (no v mojich očiach skoro až ťažkého) hriechu som Boha strácala. Prestávala som sa modliť, lebo som cítila sklamanie a nehodnosť predstúpiť pred Neho. Toto trvalo aj niekoľko mesiacov, kým som sa opäť po veľmi dlhej príprave, presviedčaní a bruchabôľu odhodlala znova pristúpiť k sviatosti zmierenia. 

Na prijímanie som väčšinou vydržala chodiť maximálne dva týždne po spovedi, lebo pocity vlastnej nedokonalosti a hriešnosti ma prosto nepustili, aj keď šlo o všedné hriechy, ktoré mohol Boh zmyť po oľutovaní. Zlý sa tak všemožne snažil držať ma ďalej od Eucharistie priamo, ale i nepriamo skrze strach zo spovede.

Všetko sa to začalo meniť až keď som išla študovať na vysokú školu. V tom čase sa stali dve kľúčové veci. Prvou z nich bolo, že som konečne začala chodiť do spoločenstva. Predtým som nikdy v žiadnom nebola - spätne si myslím, že to bola jedna z najväčších chýb. V spoločenstve mi totiž ľudia začali ukazovať skutočného živého Boha. Učili ma rozlišovať Boží hlas od toho diablovho. A hlavne, naučila som sa, že pocity sú síce fajn bonus, ale v žiadnom prípade nesmú byť pánom. To, čo práve cítim, ani v najmenšom neodzrkadľuje môj vzťah s Bohom, alebo to, čo ku mne On cíti. 

Druhou kľúčovou vecou, ktorá mi s týmto svedomím pomáhala bojovať, bol stály spovedník. Je dobré nájsť si človeka, ktorému dôverujete. Dokáže Vás usmerňovať v detailnosti, povie Vám, čo vyznávať nemusíte, čo nie je hriech a pod. Dôvera je dôležitá preto, lebo s tým, čo povie Váš spovedník, zo začiatku Vaše svedomie (pocity)  nebudú vôbec súhlasiť. No je dobré sa riadiť jeho radami, ak sa tieto pocity chcete naučiť kontrolovať.

Klamala by som, ak by som povedala, že spoveď je teraz moja obľúbená činnosť, no je to úplne iné ako predtým. Pri spytovaní svedomia prosím Ducha Svätého, aby ma usvedčoval v hriechoch, ktoré som naozaj spáchala. Ak som ich spáchala, tak bez ohľadu na to, aký hriech to je, cítim pokoj. Aj keď zhreším, stále cítim záštitu nekonečnej Božej lásky. 

Neriadim sa tým, čo cítim, riadim sa tým, v čo verím - v pravdu. Tú jedinú pravdu, že Boh je láska. Pri každom páde ma táto láska dvíha, uistí ma, že je všetko v poriadku, ošetrí mi všetky rany a pokračuje so mnou ďalej. Je jedno koľkokrát spadnem. Veď Bohu ide o snahu, nie o výsledky. wink

Baška

 

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!