Zuzana a Marcel Mojzešovci: Boh nám cez naše túžby dáva jasne najavo, ktorým smerom ísť

Dnešná doba nám často podsúva myšlienku, že žiť v manželskom zväzku sa už akoby „nenosí“. O tom, aké miesto má v manželstve nebeský Ocko, čo so sebou uzavretie manželského zväzku prináša a že manželstvo teda nie je len „papierom navyše“, sme sa rozprávali s MUDr. Zuzanou Mojzešovou (44), všeobecnou lekárkou pre dospelých v Prešove, a jej manželom doc. ThDr. Marcelom Mojzešom, PhD. (45), pôsobiacim na Grécko-katolíckej fakulte Prešovskej univerzity v Prešove.

Zuzana a Marcel Mojzešovci: Boh nám cez naše túžby dáva jasne najavo, ktorým smerom ísť
Foto: © archív manželov Mojzešovcov

V mnohých z nás ešte doznieva vianočné obdobie. Ako ste Vianoce vy ako rodina strávili? Vnímali ste nejaké odlišnosti oproti tým minuloročným, vzhľadom na obdobie (COVID-19), v ktorom sa práve nachádzame, v ich prežívaní?

Vianoce boli tohto roku iné. Išlo sa naozaj do podstaty. Teda, boli sme spolu, nič nás nerozptyľovalo. Bola som prekvapená, že aj uprostred koronakrízy sme boli schopní nesústrediť sa na čísla pribúdajúcich chorých, ale tráviť čas spolu. Pomohlo nám aj to, že sme mali výpadok televízneho signálu, takže správy sme nepozerali. Dožičiť si pauzu od informačného stresu, je tiež spôsob, ako stráviť sviatky. Vianoce boli teda pokojné.

Ste rodina, kde je manžel a otec grécko-katolíckym kňazom. V čom sa vaša rodina líši od tej „klasickej“? Uvedomujú si tento rozdiel vo vašej rodine aj vaše deti?

Zuzka: Ja len nerada hovorím o tom, že sa v niečom líšime. Hlavne nie v tom zmysle, že by sme boli akosi „svätejší“. Keďže manžel nie je v klasickej pastorácii, ale učí na Teologickej fakulte, tak ani nemáme také povinnosti, ako rodiny kňazov na farnosti. Naše deti sú vo veku, že potrebujú nájsť osobný rozmer svojej viery. Teda nie to, že takto im to nalinkovali rodičia. Majú trochu väčší problém s tým, že otec je kňaz a teda, že by sa mali správať nejakým spôsobom. Trochu im to sťažuje  hľadanie ich vlastnej cesty, majú pocit, akoby boli už dopredu determinované nejakou nálepkou: deti kňaza. Myslím však a dúfam, že cez manželovo povolanie prichádza k nám do rodiny milosť, ktorá v nich i v nás koná.

o. Marcel: Deti i manželka sú pre mňa dôležitou spätnou väzbou, ktorá mi ukazuje, či žijem moje kresťanstvo i kňazstvo autenticky a zároveň mi pomáha cítiť sa byť milovaný a rásť v dávaní lásky.

Pamätáte si obdobie, kedy ste sa zoznámili? O. Marcel, spomínate si, akú ste mali predstavu o svojej budúcej manželke? Naplnila sa?

Zuzka: My sme sa poznali už dlho. Stretávali sme sa v rámci farnosti a bolo to po cca 7 rokoch, čo sme o sebe „vedeli“, kedy preskočila iskra. Ja som si dovtedy stihla len všimnúť, že manžel má pekné modré oči, ale ako novoobrátená a novopokrstená osoba som na neho nikdy nepozerala ako na potenciálneho manžela. Nikdy som si nepredstavovala, že by som niekedy v živote mohla byť manželkou kňaza. Študovala som medicínu v Bratislave, potom som dostala prácu vo Fakultnej nemocnici, zdalo sa mi, že môj život je nalinkovaný týmto smerom. Ale...

o. Marcel: Zuzku som poznal už dlhšie z chrámu i zo stretiek mladých, no obdobie, keď sme začali spolu chodiť, bolo jedným z najkrajších v mojom živote. Čím ďalej, tým viac sa presviedčam, že realita ďaleko predčí moje predstavy. Som vďačný Bohu za to, že práve Zuzka je mojou manželkou. Je úžasné mať pri sebe človeka, ktorý nielenže vidí moje chyby (hoci predtým som si sám myslel, že som priam dokonalý), ale aj ma má naozaj rád, čo mi pomáha rásť a akosi reálnejšie pristupovať k životu.

P. doktorka, medzi mladými ľuďmi (a nielen tam) existuje názor, že muž by mal o ženu bojovať, aby si ju získal. Bolo to tak aj na začiatku vášho vzťahu? Vnímali ste nejakým spôsobom, že „ste dobývaná“?

Zuzka: Manžel bol, čo sa týka vzťahov s dievčatami, plachý. Ako bohoslovec vyzeral, že má skôr hlavu kdesi v teologických výšinách, ako na zemi a vôbec nebol typ na flirtovanie. Preto pre neho, myslím, bolo veľkým bojom, keď mal o mňa prejaviť záujem. Každý krok, myslím si, že bol pre neho neľahký. A bol to on, čo tie kroky robil. Áno, muž má vedieť bojovať a žena má mať pocit, že pre ňu niečo podstúpil, že má meč alebo kord alebo aspoň nejakú palicu... Tak je to asi správne, veď to napomáha potom takej istote, že keď bojuje teraz, bude aj neskôr v živote.

o. Marcel: Muž má o svoju ženu bojovať a získavať si ju po celý život. Každý deň sa o tom nanovo presviedčam, hoci vidím svoje slabosti a nedokonalosti. No ďakujem Bohu, že On tieto moje slabosti pozná a dáva mi silu ísť ďalej a Zuzke ďakujem za trpezlivosť.

Ako dlho žijete spolu v manželstve? Vedeli by ste povedať 3 charakteristiky/hodnoty/vlastnosti, ktoré si na sebe vzájomne najviac vážite a prečo?

Zuzka: Žijeme spolu 18 rokov (počíta ich manžel, veď má matematické gymnázium smiley, ja na počty veľmi nie som). Vážim si čestnosť, vernosť, spoľahlivosť a je toho viac, ale pridala by som pre mňa veľmi dôležitú vlastnosť schopnosť nechať sa usmerniť.  Nelipnúť na svojom názore, postoji. Bojím sa osôb alebo vzťahov, kde sa ľudia vo svojich postojoch nemenia. Schopnosť reflektovať druhého a sám seba je pre mňa otázkou duchovného aj duševného zdravia.

o. Marcel: Tri je málo, je toho oveľa viac, spomeniem aspoň niečo. Vážim si Zuzkinu autentickosť, dobré srdce a hlbokú intuíciu, s ktorou pristupuje k druhým, alebo k riešeniu náročných situácií. Dokáže vnímať aj dôležité duchovné a teologické témy, o ktorých sa zdieľame a je to pre mňa veľmi cenné a obohacujúce. Veľa som sa od nej naučil, učím a verím, že sa  ešte aj naučím. Tiež obdivujem, že má dar písať básne i prózu a že veľa číta (aspoň mám nové impulzy k prednáškam).

Skúsme si predstaviť hypotetickú situáciu. Máme pred sebou mladého veriaceho človeka, ktorý cíti povolanie vstúpiť do manželstva, avšak ten pravý/tá pravá stále neprichádza napriek stúpajúcemu veku. Zároveň však tento človek túži plniť Božiu vôľu. Je možné, že jeho túžba Božiu vôľu natoľko „prehlušuje“, že ju ani nevníma?

Zuzka: To je naozaj filozofická otázka. Neviem, či odpoviem správne, ale ja si myslím, že to  Pán Boh nám dáva túžby do srdca a teda, ak túžime po manželstve, je to Jeho túžba v nás. Alebo po celibáte, je to tiež Jeho túžba, ktorú do nás vložil. On nepôsobí proti našej prirodzenosti. Sú chvíle, kedy môže nastať váhanie, ba až strach ísť danou cestou. Ale Pán Boh nám cez naše túžby dáva jasne najavo, ktorým smerom ísť. On nás neláme v zmysle:

„Túžiš po manželstve, ale ja chcem, aby si išla do kláštora.“ Sv. Ján od Kríža dokonca píše, že aj keď sa odchýlime od Božej cesty, teda v slobodnej vôli, ktorú nám dal si vyberieme inú, On toto rozhodnutie požehná. O. Kuffa má priliehavý príklad s GPS. Ideme inou cestou, vyberieme si okľuku a Pán Boh ako GPS-ka povie: „Prepočítavam.“ A vráti nás na správnu cestu. V konečnom dôsledku je to spása, ktorá je cieľom a či v manželstve alebo v celibáte, cieľ je jasný. Poznám ten pocit „tikajúcich hodín“. Ja som mala 25 rokov, keď som sa vydávala.  Za manžela som sa modlila dlhší čas a mala som niekedy pocit, či sa ten správny nájde. A napokon práve to obdobie „sucha“ , to čakanie a modlitba boli tiež istou zárukou, že prišiel ten pravý.

o. Marcel:  Nech taký človek vyspieva alebo vyplače Bohu všetko, čo má na srdci. Boh vie o nás všetko a je nám bližšie ako si dokážeme predstaviť. Mne veľmi pomohol vzťah s duchovným otcom. Nielen pri osobnom dozrievaní, ale aj pri konkrétnom rozhodovaní, pri skúmaní svojich vlastných motivácií a pri hľadaní odvahy vstúpiť do konkrétneho vzťahu. Máme sa rozhodovať podľa toho, kde sa cítime viac milovaní a kde môžeme viac milovať. A Božia vôľa je vždy konkrétna a ako napísala Zuzka, On sám dáva do srdca človeka tie najhlbšie túžby – byť milovaný a milovať, čiže vlastne byť šťastný.

Existuje niečo, bez čoho nie je možné, aby manželský vzťah (bez ohľadu na to, či ide o kresťanskú rodinu alebo nie) existoval?

Zuzka: Je viacero vecí. Ale určite jednou z hlavných je úcta. Úcta vedie k láske, láska k úcte sú to spojené nádoby. Ak by sme manžela/ manželku ponižovali, je to veľký škrabanec v manželstve. Nemali by sme to robiť ani v myšlienkach ani v skrytých postojoch, že ja som múdrejšia, lepšia... Áno, chce to stále reflektovať seba, že nie som dokonalá a snažiť sa mať „pekný“ pohľad na toho druhého. Ale pekný pohľad nám dáva láska. Ak milujeme, vždy vidíme toho druhého pravdivo. 

o. Marcel: Bez ochoty meniť svoje pohľady a bez ochoty bojovať proti vlastnému egoizmu či bolestinskosti.

Môže vo vzťahu či následne v manželstve existovať aj akási osobná sloboda? Dajú sa vymedziť jej hranice? Je prípustné, aby medzi ľuďmi existovala v tomto prípade akási „13. komnata“, do ktorej nemá prístup ani partner/ka či manžel/ka?

Zuzka: Myslím, že by si manželia mali všetko hovoriť. Sloboda je práve v tej možnosti mať niekoho, komu môžem všetko zveriť. Ale pozor! Nehovoríme veci, ktoré by zranili a ktoré patria skôr duchovnému otcovi. Je to nepravá úprimnosť, keď napríklad povieme manželovi/manželke – lebo chceme byť úprimný o nejakom našom pokušení, ktoré ho môže zraniť. Inak sa podľa mňa máme snažiť byť maximálne úprimní, až priehľadní. Pri zdieľaní nás má stále viesť láska. Je to predsa veľmi oslobodzujúce byť spoznaní niekým. Veď to je výraz, ktorý sa v Biblii používa pre manželské spolužitie: „Spoznal svoju manželku.“ To je jedna z najkrajších vlastností manželstva, nechať sa spoznať, bez masiek, so všetkým, to je skutočná láska. Tak stojíme pred Bohom, spoznaní a milovaní a tak stojíme pred manželom. Teda chcem opäť zdôrazniť, že sloboda je v spoznaní, nie v „13-tej komnate“. To je predsa krásne, že aj keď ma pozná, stále ma miluje.

A to sa vlastne úplne do hĺbky mimo manželstva ani nedá. Sú osobitné vzťahy napr. s duchovným otcom, kedy sa k takémuto poznaniu seba môžeme priblížiť, ale nie je to tak výlučné ani tak recipročné ako v manželstve. A ešte, poznávame sa celý život, postupne odhaľujeme svoje „13-te komnaty“. Nemusíme všetko povedať hneď na prvom rande. Lebo ten rozmer prijatia u druhého tiež rastie spolu s manželstvom. Ale je veľmi dobré byť čestný a otvárať sa pred druhým už aj počas chodenia, aby sme sa čo najviac spoznali.

o. Marcel: Súhlasím s tým, čo odpovedala Zuzka.

Je možné podľa vášho názoru vymedziť dĺžku „obdobia chodenia“, ktorá by mala uplynúť predtým, než dospejú k tak dôležitému rozhodnutiu, ktoré sa predpokladá, že bude na celý život?

Myslím, že dĺžka chodenia je naozaj individuálna. Nemyslím, že by to malo byť po „prvom rande“. Ale sú osoby zrelšie, ktoré sa v kratšom čase natoľko spoznajú, že dospejú k istote, že patria spolu.

Aký máte názor na budovanie vzťahu na diaľku? Je možné vôbec takýto vzťah vybudovať a položiť mu pevné základy?

Zuzka: My sme čiastočne chodili na diaľku, keďže manžel študoval postgraduálne v Ríme. A ako sme veľa pretelefonovali, veľa si písali (áno, pre mladších: existovalo niečo také ako listy a nástojčivé čakanie na odpoveď – bolo to pekné), boli aj maily, no pre mňa menej prístupné, alebo ja som doma nemala internet. A u nás to fungovalo, cez tieto komunikačné možnosti sme, si myslím, vedeli veľa o sebe povedať.

o. Marcel: Ale vždy sme sa tešili na to, že po dlhšom čase odlúčenia sa budeme môcť znova stretnúť. Chodiť sa nedá iba na diaľku.

Aké otázky by medzi sebou mali mať zodpovedané dvaja ľudia skôr než sa rozhodnú manželstvo uzavrieť? Dá sa charakterizovať minimálne časové obdobie, počas ktorého by mala trvať predmanželská príprava?

Zuzka: Ja sa nepovažujem za experta na manželstvo  a teda moja odpoveď nemusí byť úplná. Pre mňa bolo princípom, aby som sa nechala môjmu budúcemu manželovi spoznať. Teda hovorila som mu o sebe, snažila som sa nehrať na niekoho iného. To som si vedome hovorila: „Buď, aká si, aby ťa mal rád aj potom, takú, aká si.“ Nechcela som byť pred manželstvom ako vyblýskaná bábika a potom nejaká úplne iná osoba. Tak si myslím, že by aj mladí ľudia mali byť vedení, nechajte sa spoznať. Buďte sami sebou, spontánni. Ak aj tak vaša láska porastie, nemáte sa čoho báť. Niekedy sa možno najmä dievčatá môžu báť: „Keby vedel, aká som, možno by ma nemiloval.“ A tak práve treba ukázať – toto som ja. V tom napokon obaja získavajú viac istoty. Sú to teda dlhé úprimné rozhovory, rôzne situácie, kedy môžeme druhého spoznať z rôznych uhlov. Predmanželská príprava? Neviem, aká by mala byť minimálna dĺžka. Asi to niekedy môže byť aj individuálne. Úsmevne však poviem, nevynechajte vyučovanie o komunikácii, nám sa to podarilo, a tak si niekedy vravíme, že práve TOTO sme nemali vymeškať.

o. Marcel: Odporúča sa, aby predmanželská príprava trvala aspoň šesť mesiacov. Keď sme my spolu chodili, ešte to takto presne stanovené nebolo. No aj tak medzi zásnubami a svadbou u nás ubehlo viac ako sedem mesiacov. Tak sme to spolu cítili a chceli. 

Sú ľudia, ktorí prežívajú určitý strach z kroku vedúcemu k uzatvoreniu manželstva. Niekedy za dôvod považujú práve neuzdravené rany zo svojho predchádzajúceho života (vzťahov) či možno nevydareného manželstva svojich rodičov. Odporúčate do manželstva vstúpiť aj napriek tomu?

Zuzka: Ach, áno. Niekedy sa naše rany z detstva uzdravujú aj veľmi dlho. Ale je veľmi dôležité, kam nás naše rany posunuli. Či sme sa stali lepšími, alebo zahorknutými. V tom prvom prípade pokojne môžeme vstúpiť do manželstva a práve dobré, láskyplné manželstvo má aj uzdravujúci charakter. Nemali by sme však vstupovať iba zo zámerom dať sa uzdraviť. Ale tiež nemusíme čakať, kým budeme akože úplne „fit“. Veď niektoré rany nám možno Pán Boh ponechá celý život. Možno budeme celý život v nejakej oblasti krívať, ako Jakub, ale to nám nebráni žiť plnohodnotný život. Mentality, že musím byť najskôr dokonalý a potom... sa môžeme oženiť, pomáhať druhým, vyliezť na Mount Everest..., by sme sa mali zbaviť, veď Pán Boh hovorí, že máme byť maličkí, ako deti a tie robia chyby a sú nedokonalé, ale milované... Možno jedinou podmienkou je, aby som nemal také zranenia, ktoré mi bránia milovať a obetovať sa pre druhého, ale to som už spomínala vyššie. Teda zranení sa nebojme, ale zatrpknutosti a neodpustenia. Pán Ježiš predsa zranených miluje. Zatúlaných ako ovečky, sediacich pri ceste, slepých, chromých...

o. Marcel: Každý máme nejaké zranenia, no Boh môže a chce všetko uzdraviť. Hoci často to robí postupne, ako hovorí sv. Ján od Kríža „al paso del alma“ – krokom duše. Možno preto, aby sme sa okrem životného partnera učili v živote chodiť aj s Ním.

Na Slovensku je už niekoľko rokov pomerne známy seminár Otcovo srdce pre Slovensko, ktorý je možné absolvovať napr. aj v Centre pre rodinu na Sigorde. Komu by ste odporúčali sa zúčastniť práve na tomto seminári?

Zuzka: Tu iba krátku odpoveď. Všetkým. My sme tam boli s manželom a s nami o generácie starší manželia, či kňazi, bolo to pre každého. Každý či má 20 alebo 70 rokov, potrebuje objatie Otca.

o. Marcel: Je to veľmi dobrý, hlboký a aktuálny seminár, založený na Božom slove a osobných skúsenostiach. Som rád, že sme sa ho mohli zúčastniť a tiež ho každému odporúčam.

Medzi vami je 2-ročný vekový rozdiel. Dnes však nie je ničím neobvyklým, keď je vekový rozdiel medzi manželmi aj väčší (10 rokov a viac). Čo si o tom myslíte?

Myslím, že sú manželstvá, kde to funguje i pri väčšom rozdiele. Ale 10 rokov je jedna generácia a každá generácia má svoje špecifiká. Takže tie dva roky či tri, štyri sú bežnejšie.

V súčasnej dobe nie je ničím neobvyklým ani skutočnosť, kedy vznikajú tzv. zmiešané manželstvá (kde sú manželia rôzneho vierovyznania, príp. jeden z manželov je „tradičný“, resp. nepraktizujúci veriaci). Môže takéto manželstvo fungovať? Môže to nejakým spôsobom ovplyvniť výchovu detí?

To je veľmi ťažká otázka. Ako sa hovorí, láske nerozkážeš. So zmiešaným manželstvom musia byť nutne spojené väčšie ťažkosti. Napríklad, podstatnou časťou našich rozhovorov, našich zdieľaní sú naše najvnútornejšie myšlienky a teda často o viere, o Bohu. Nedávno sme spoločne písali článok o manželstve. Ako by sme to inak robili, keby sme neboli na rovnakej „vlnovej dĺžke?“ Najvnútornejšou časťou mojej osoby je môj vzťah k Bohu a tak isto i u manžela. Ako by sme to zdieľali, keby jeden z nás takýto vzťah nezažíval? Láska, ktorú prežívame od Pána, je náplňou alebo podstatou lásky, ktorá je medzi nami. Pre mňa je veľkou istotou, že ak aj medzi nami niečo škrípe, je tu ešte Božia milosť, ktorá v sviatostnom manželstve pomáha zvnútra, stmeľuje nás. Deti pozorujú, často nemilosrdne úprimne, akí sme my. A hodnotia našu autenticitu vo viere. Stane sa, že nám aj povedia: „Ty toto hovoríš, ale sám/sama to nežiješ.“ Sú úprimným zrkadlom. Na druhej strane si odnášajú, verím, to pekné, čo môžu vidieť.

Dajú sa v manželstve, ktoré uzatvoril praktizujúci s tzv. tradičným veriacim (príp. hoci sú manželia veriaci obaja) robiť nejaké kompromisy, aby ich manželské spolunažívanie neviedlo k hriešnemu spôsobu života (poukazujem tým na manželskú čistotu)?

o. Marcel: Čistotu nemožno chápať len negatívne: vo svetle hriechov proti čistote. Potom to človeka môže skôr odrádzať a život v čistote sa mu môže zdať priam nedosiahnuteľný. Boh sám je však čistý a dáva dar čistoty (iným slovom svätosti) každému človeku, ktorý je stvorený na Boží obraz a podobu, ako účasť na svojom vlastnom živote. Čím viac človek tento dar čistoty ako účasti na radostnom Božom živote objavuje a rozvíja v sebe i vo svojom manželstve, tým viac túži podľa neho žiť.

Zuzka: Minulý rok sme boli spolu s manželom pozvaní na Sicíliu do Palerma prednášať o kňazskom manželstve. Kvôli koronakríze sa konferencia neuskutočnila, no zborník je už v tlači. V našom článku hovoríme o panenstve srdca, ktoré osobitne rozvíjajú sýrski otcovia. Panenstvo (alebo čistotu) srdca je možné žiť tak v celibáte ako aj v manželstve. Manželstvo neruší panenstvo srdca. To, čo ho ruší, je hriech. No na rozdiel od fyzického panenstva panenstvo srdca je možné obnoviť, aj keď ho človek stratí – práve obnovou účasti na Božom živote.

Dnes sa v mnohých, aj kresťanských rodinách, mnohokrát skloňujú výrazy „rozvod“, „rozluka“ či „anulácia“ manželstva. Čo je podľa vášho názoru ich príčinou? Existuje v skutočnosti cirkevný rozvod v tom pravom slova zmysle?

Rozvod v Katolíckej cirkvi neexistuje. Ale ja nie som cirkevný právnik, aby som rozoberala terminológiu. Dnes sme protagonistami rýchlych, instantných riešení. Ponožka sa rozpára, vyhodím ju. Mali by sme sa naučiť štopkať a viete ako? Odpúšťaním. Láska je o odpúšťaní. Znovu, znovu a znovu. Ale, aby to nebolo ako súd. Sama som v praxi zažila, že spolužitie manželov bolo ťažké až nemožné z vážnych príčin prichádza potom i rozluka alebo možno anulácia. Ale predtým treba štopkať a štopkať.

Medzi nami sa pohybujú v spoločnosti manželské páry, ktoré poukazujú na to, že dôvodom rozpadu ich manželstva (niekedy aj dlhoročného) je to, že si už so svojím manželom nemajú čo povedať a dôvodom na záchranu manželstva nie sú dokonca ani ich spoločné deti. Je to vôbec možné?

Milá Majka, ja mám bázeň odpovedať na také principiálne otázky. Možno keď budem v manželstve 50 rokov, potom poviem, že ešte nič neviem... No cesta je niekedy strmšia a boľavá, to nikto nepopiera, ale keď budujeme základy a tie základy sú, ako som spomínala, úcta a komunikácia, je veľmi málo pravdepodobné, že sa do tohto stavu dostaneme. My sa rozprávame veľmi veľa a veru sa i zľaknem, keď niekedy akoby nemáme o čom. Ale to je len domnelé. A občas spočinúť v tichu patrí tiež k dobrému manželstvu. Okrem odpúšťania od začiatku treba štopkať alebo skôr možno predchádzať tomu, aby vznikla „diera v ponožke“ kvalitnou komunikáciou a časom stráveným spolu. A keď sú malé deti? Aj vtedy. Naozaj to je priorita.

Aký odkaz by ste zanechali ľuďom, ktorí stoja pred rozhodnutím uzavrieť manželstvo?

Zuzka: Že je to to najkrajšie, čo ma v živote stretlo. Alebo aj po 18-tich rokoch, mnohých ťažších i krásnych chvíľach, je to to najkrajšie, čo ma stretlo. Inak to neviem napísať. Manželstvo ma posunulo od seba samej k druhému. K starostlivosti o deti, o rodinu. Posúva ma naďalej k odpúšťaniu a ukazuje mi, aká som. Ale vždy je to s otvoreným náručím. Tým je v konečnom dôsledku manželstvo. Ak stojíme na skale alebo môžeme napísať na Skale, aj keď príde do manželstva víchor bolesti, vždy nakoniec dom ostane stáť a náruč manžela ostane otvorená. To je jedinečné pre tento vzťah. Mňa to teda učí milovať a nebyť zahladená do seba (inak by som určite bola) a nechať sa milovať. Nepoznám iný taký vzťah, kde by som mohla byť autentická, sama sebou a nebáť sa.

o. Marcel: Otvorte to svojmu duchovnému otcovi, alebo inej duchovne zrelej osobe, ktorej obaja dôverujete. Tak na to nebudete sami, ale cez tú osobu budete môcť lepšie aj naďalej rozlišovať Božiu vôľu v konkrétnych situáciách, ktoré manželský život prinesie. My sme vďační Bohu za nášho spoločného duchovného otca a veľa sa od neho učíme. Ak ste naozaj presvedčení o tom, že Boh vás volá do manželstva s konkrétnym životným partnerom, s dôverou v Božiu pomoc vykročte po tejto ceste. Skrze zbavovanie sa  vlastného egoizmu a rast v láske, ktorá hľadá v prvom rade dobro toho druhého, je to pre vás tá najlepšia cesta k skutočnému šťastiu, ktoré nikdy nekončí.

Rozhovor pripravila: Majka

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!