Kríza mladého veku, časť 1

Prekvapil vás už niekedy internet? Stalo sa vám už niekedy, že vo vás niečo v spojitosti so samotným internetom fakt zarezonovalo? Mne sa to stalo dvakrát. Prvýkrát v prvom ročníku na výške. Tam som zistil, že na internete nie je všetko (fakt nie je :). Bol som na prednáške z cytológie a nestíhal som si všetko písať. Tak som si napísal len oporné body s tým, že zvyšok - vysvetlenie tých hlavných bodov - si nájdem na internete. Aké veľké bolo moje prekvapenie, keď som nič také na internete nenašiel. A zistil som, že sa učím veci, ktoré v mne dobre pochopiteľných jazykoch (cháp slovenský a český) na internete nenájdem. 

Kríza mladého veku, časť 1
Foto: © pexels.com

Druhýkrát ma internet prekvapil, keď som si skúsil vygoogliť svoju „diagnózu“. Diagnózu, o ktorej som tušil, že ju asi mám, no netušil som, že existuje (trochu oxymorón).

Keď som chodil na gymnázium, jedna učiteľka nám raz rozprávala epizódu zo svojho života. Hovorila, že v každej etape života má človek nejaký cieľ. Som na základnej škole – chcem dobre napísať monitor, spraviť prijímačky a dostať sa na strednú školu. Som na strednej škole – chcem zmaturovať a zamestnať sa, alebo sa dostať na vysokú školu. Som na vysokej škole – chcem spraviť štátnice, získať titul a nájsť si prácu. A zrazu príde TEN moment. Mám plus mínus 25 rokov, skončila som vysokú školu, nemám prácu, nemám chlapa, nemám nič... čo ďalej?

Učiteľ najlepšie zaujme tak, že rozpráva zážitky zo svojho života (podložené mojou študentskou minulosťou aj učiteľskou súčasnosťou). Tieto rozprávania si žiaci najviac zapamätajú. Spomínam si na obrázok, ktorý som nedávno videl na FB – pohľad na žiakov, ktorí v polospánku polihujú po laviciach s komentárom: „Keď učiteľ vysvetľuje nové učivo“. Pod tým zas obrázok žiakov v maximálnom nasadení zmyslov -  „Keď učiteľ rozpráva, ako išiel v 1990-tom na dovolenku do Juhoslávie autobusom“. Aj ja som si zapamätal rozprávanie našej učiteľky, aj keď som v tej dobe nečakal, že niečo rovnaké čaká aj mňa (neberte to doslova, zvlášť toho chlapa).

Škola moja každodenná

Život mladého človeka je prepojený so školou. Škola je jeho sociálnym prostredím, v ktorom žije, funguje, v ktorom sa socializuje. Zdolávanie úspechov v živote viac či menej korešponduje s postupným prechádzaním (či preliezaním?) z ročníka do ročníka. Kto sa chystá aj na vysokú školu, strávi takto študijným životom približne neuveriteľných 18 rokov života. V jeho 25-tich rokoch sa skončí vysoká škola a on je hodený do života.

Dobre, stačilo všeobecného tónu, budem osobnejší. To isté, čo opisovala naša učiteľka, zažívam ja od septembra minulého roka. Skončila sa vysoká škola, sociálne väzby oslabli, dni sa akosi zlievajú, jeden nasleduje za druhým... Príliš sa od seba nelíšia, ich veľká časť je naplnená prácou a ja rozmýšľam, či to už takto pôjde do konca života. Som dospelý. Je najvyšší čas zobrať to na vedomie. Som v divnom stave a pomoc sa pokúšam nájsť na internete. Do Googlu hodím pár kľúčových slovíčok a zostávam dosť prekvapený. Na jednej stránke (dole link) nachádzam presne svoje príznaky, resp. dôvody, ktoré toto všetko zapríčinili, a ktoré sprevádzajú môj súčasný stav. Je až desivé, ako som sa v tom našiel. Zrazu to viem pomenovať. Quater life crisis. Kríza mladého veku. O kríze stredného veku sa rozpráva úplne bežne. Chlapi dosahujúci pomyselnú polovicu svojho života s prešedivenými vlasmi a novou životnou energiou menia manželky, kupujú si Harley-Davidson a začínajú skúšať bungee jumping. To každý pozná, vrátane mňa. No nikdy som nepočul o kríze mladého veku. 

Kríza identity

Ako som sa dočítal, kríza mladého veku je krízou identity spojenou s pochybnosťami o sebe samom, ktorá môže viesť až do depresie. Hlavnou a zásadnou témou je neistota ohľadom budúcnosti. Psychológovia navrhujú viacero typov riešení – zmenu prostredia, otvorenie sa niekomu, pozitívne myslenie, skúšanie nových vecí... Ja sám konkrétne riešenia neponúkam, pretože sa čiastočne v tejto kríze stále pohybujem, a preto je tento článok označený ako časť 1. Verím, že príde čas, keď uverejním druhú časť, obohatenú o svoj prínos a návrh riešenia, resp. ponúknutie možností, ktoré pomohli mne.    

Neľutujem, že som si daný psychologický článok prečítal. Zopár vecí v ňom ma aj potešilo. Napríklad zistenie, že v tom nie som sám. Také zistenie vždy poteší. Že rovnako sa cítia mnohí ďalší mladí ľudia. Ďalšou vecou bolo ukončenie krízy. Ukončenie, ktoré bolo v článku opísané ako prerod, ako znovuzrodenie. Človek po prekonaní tejto krízy je akoby fénixom vstávajúcim z popola. Jedinec je viac orientovaný na vzťahy. Vo vzťahoch prevláda spontánnosť a otvorenosť. Svoje miesto majú sebaodhaľovanie a emocionálna úprimnosť.

Na konci čaká prerod 

Ja osobne verím, že som sa už presunul za vrchol tejto krízy. V tejto dobe sú pre mňa šťastím moji priatelia, ktorí, keďže so mnou zdieľajú podobný rok narodenia, prežívajú veci spolu so mnou a dosť podobne. Ďalšou oporou je pre mňa Boh. Ako inak sa vysporiadať s obavami z budúcnosti, ak nie skrze Neho a odovzdanosť (ktorej som sa venoval v poslednom zamyslení)? Avšak jednou veľmi dôležitou vecou je podľa mňa idea, že každá kríza nám niečo dá. Historik Branislav Kovár v jednom rozhovore opisuje, že väčšina kríz veľkých starovekých spoločností nebola ničím iným ako prerodom. Prerodom jednej spoločnosti na inú. Nie koncom, kataklizmou, iba zmenou. Tak by to malo byť aj v našom živote - kríza nie je koncom, kríza je iba zmenou a niekedy aj (prekvapivo) začiatkom.

Obdobie korona krízy, jesene a zimy plnej lockdownov som prežil so zlomeným srdcom. Zaujímavá skúsenosť. Chvíle, kedy človek fakt nevidí východisko a najradšej by sa niekam zavesil. Bohužiaľ, aj toto môže byť dôsledok lásky (avšak len tej ľudskej). Bolo to ťažké, bolo to hrozné, no teraz to opisujem slovami „zaujímavá skúsenosť“. Kým prišlo uvoľnenie opatrení, uvoľnilo sa aj moje srdce. Keď prišla ďalšia zima, ďalšie lockdowny a pokračovanie koronakrízy, už som nemal obavy. Nemal som obavy z opatrení a uzavretia doma, pretože som vedel, že tak zle ako bolo, už nebude. Áno, aj tu vidím obrovské pozitívum krízy – poučiť a posilniť sa z nej. 

„Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc"

Nezabúdajme na Boha. Na Toho, ku Ktorému som aj ja našiel cestu práve prostredníctvom krízy. Nie tej quater life, ale tej so zlomeným srdcom. No ak ma tá prvá kríza lepšie nasmerovala na cestu k Bohu, tá druhá ma už na cestu k nemu uviedla úplne rovno, bez kľučkovania. „Keď na nich smrť zoslal, vtedy ho hľadali, obrátili sa a na úsvite prichádzali k nemu. Rozpamätali sa, že Boh je ich pomoc, že Najvyšší, Boh, je ich záchranca." (Ž 78, 34-35) Koľkokrát musíme zažiť niečo zlé, aby nás to priviedlo k Bohu? Ak to inak nejde, tak nech to ide tak. Som s tým stotožnený. 

Spomínate si na moju učiteľku a na jej zážitky? Prezradím Vám jednu vec. V čase, keď to hovorila, učila už pár rokov na našom gymnáziu, doma mala jedno dieťa a druhé sa pomaly pýtalo na svet. Svoj príbeh nerozprávala s negatívnym nábojom, hovorila ho v pozitívnom zmysle. Verím, že raz na tom budem podobne... 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!