Ja osobne som dlho nedokázal nájsť odpovede na tieto otázky, ale Boh mi počas môjho vlastného procesu uzdravenia aj počas mojej terapeutickej praxe a modlitebnej služby postupne ukazoval určité princípy. Keď som pred rokmi prišiel na školu kresťanského poradenstva, veľa vecí v mojom živote nefungovalo. V tom čase som čítal knižku od Eliasa Vellu, kde sa písalo, aké dôležité je odpustenie pre to, aby mohlo prísť Božie uzdravenie do môjho života.
Problém však bol, že som vlastne nemal problém odpustiť. Na nikoho som sa nehneval alebo som si to aspoň neuvedomoval. Vedel som, že som bol neplánované dieťa, avšak som sa za to na rodičov nehneval. Dokonca som v časoch najväčšej krízy rozmýšľal, že by bolo lepšie, keby na potrat išli, aspoň by som sa tak v živote nemusel trápiť.
Cítil som len to, že nie je fér, že sa mi teraz nedarí v práci ani vo vzťahoch len preto, že som bol nechcené dieťa. Keď som na škole kresťanského poradenstva vysypal svoje problémy na skupinke, vedúca skupinky povedala, že potrebujem mať v úcte rodičov a odpustiť im. Mňa to vtedy nahnevalo, pretože nikdy som nemal v sebe niečo také, že „Ja nechcem odpustiť“. To už skôr bolo moje nastavenie, „Ja odpustím, čokoľvek, čo treba, len aby sa už ten môj život zmenil“. Povedal som tej vedúcej, že ale ja sa na svojich rodičov nehnevám, ani nich nemám v neúcte, veď vždy robím to, čo oni odo mňa chcú. (Čo bol trochu aj problém).
Vyučoval o tom, že to, čo spôsobuje problémy v našom živote nie je to, že nám druhí ublížili, ale v tom, ako sme my na toto zranenie zareagovali.
Najväčší prielom v mojom chápaní odpustenia nastal, keď prišiel na konferenciu pre kresťanských poradcov Wolfhard Margies, lekár, ktorý sa v Nemecku venuje službe oslobodenia. Vyučoval o tom, že to, čo spôsobuje problémy v našom živote nie je to, že nám druhí ublížili, ale to, ako sme my na toto zranenie zareagovali. Toto prinieslo obrovskú zmenu do môjho života. Uvedomil som si, že zdrojom mojich problémov nie je to, že som bol nechcené dieťa, ale to, že som sa vtedy, áno ešte v maternici, odpojil od svojich rodičov a uzavrel sa pred svetom (aj pred vzťahmi s inými ľuďmi) a držal si hnev a odstup.
Preto namiesto neustáleho odpúšťania rodičom, za to, že ma nechceli, som vyznal Bohu svoj vlastný hriech. Teda svoje oddelenie sa od vzťahov, odmietnutie vlastného života, nedôveru v iných ľudí... zriekol som sa týchto postojov a dovolil Bohu, aby mi ukázal svoj pohľad na život a na svet. A odvtedy sa veci v mojom živote začali meniť, čo ma priviedlo až k tomu, čomu sa dnes venujem.
Kde bol teda problém? Bolo ich viacero, ale jeden z nich bol, že som si neuvedomoval, čím mi rodičia ublížili, nebol som v kontakte so svojimi emóciami, a preto som ani nemal potrebu odpustiť. Ďalší bol v tom, že ten, komu som potreboval odpustiť najviac a voči komu bol môj hnev nasmerovaný, som bol ja sám.
Teda potreboval som odpustiť sám sebe, za to, že som taký, aký som. A prijať Božiu pravdu o mne, že On išiel na kríž kvôli mne, že mu to za to stálo, a teda mám v Jeho očiach hodnotu. Musel som sa začať pozerať na seba týmto spôsobom a to už nebolo také jednoduché, ale prichádzala cez to do môjho života Božia láska a uzdravenie. Aké sú teda kroky k tomu, aby mohlo prísť k skutočnému odpusteniu a vnútornej slobode?
1) Pomenovať problém
Je potrebné v pravde pomenovať a prijať to, že mi bolo ublížené a akým spôsobom. Nejde o to odsudzovať a obviňovať druhého človeka, že mi ublížil, ale pomenovať, čo sa stalo v mojom vnútri. Veľakrát môžeme mať pocit ublíženia aj vtedy, keď má druhý človek dobrý úmysel a ani nevie, že nám svojim konaním ublížil. Preto je potrebné niekedy odpustiť aj Bohu, hoci Jeho úmysly sú vždy dobré.
Veľa zranení vzniká z toho, že druhý človek neurobí niečo, čo sme v tom momente potrebovali.
Veľa zranení vzniká z toho, že druhý človek neurobí niečo, čo sme v tom momente potrebovali. Toto býva často náročné odhaliť, pretože zranený človek si v tej situácii ani neuvedomuje, že mu niečo chýba a už vôbec to nevie pomenovať. Príkladom môže byť dieťa, ktoré potrebuje pozornosť a záujem matky, ale ona mu ich nedokáže dať, ak je neustále hnaná povinnosťami, o ktorých si myslí, že ich musí urobiť. A dieťa situáciu vyhodnotí tak, že je to tak asi správne a že ono nie je hodné pozornosti. Tu môže byť často užitočná pomoc Ducha Svätého a/alebo terapeuta, ktorý môže pomôcť tieto skryté potreby pomenovať.
2) Odovzdať negatívne emócie
Ak správne pomenujeme, akým spôsobom nám bolo ublížené, zvyčajne to v nás vyvolá negatívne emócie, ktoré predtým mohli byť potlačené. Môžeme začať pociťovať hnev, bolesť, smútok, sklamanie, nenávisť, odpor, beznádej, túžbu po pomste, nedôveru, strach, vinu alebo hanbu. Dôležité je tieto emócie prijať - ako prirodzený dôsledok toho, čo sa udialo - a vyjadriť ich spôsobom, ktorý neublíži inému človeku.
Niekto môže napísať list a roztrhať ho. Niekto sa potrebuje ísť vykričať do lesa, niekto hodiť niečo o zem. Niekto zase potrebuje vyrozprávať veci v bezpečnom prostredí. Dôležité je tieto emócie vyjadriť a v ideálnom prípade odovzdať Bohu. Boh nikdy nechcel, aby sme tieto veci zažívali, zobral ich na seba, aby spolu s Ním zomreli na kríži, preto toto bremeno už nemusíme niesť sami, ale môžeme Mu ho odovzdať.
3) Zrieknuť sa klamstiev
Za negatívnymi emóciami, ktoré sa objavia, sú často klamstvá, ktorým veríme - o sebe o Bohu, aj o iných ľuďoch. Vznikli na základe toho, čím nám iní ublížili alebo na základe toho, čo sme naopak mali zažiť, ale nezažili. Ak im veríme, zotrváme v negatívnych emóciách a neodpustení.
Dôležité je tieto (negatívne) emócie prijať, ako prirodzený dôsledok toho, čo sa udialo a vyjadriť ich spôsobom, ktorý neublíži inému človeku.
Väčšinou sa týkajú našej hodnoty. Napríklad: pre nikoho nie som dôležitý; nemôžem sa sám rozhodovať, vždy sa musím prispôsobiť iným alebo nič, čo urobím, nie je dobré. Je dôležité sa týchto klamstiev zrieknuť a skúmať, aká je pravda. Tým najlepším zdrojom zjavujúcim pravdu o nás je Božie Slovo.
4) Rozhodnúť sa odpustiť
Tu prichádzame k bodu, o ktorom sa hovorí najčastejšie, že odpustenie je rozhodnutie. Máme totiž slobodnú vôľu rozhodnúť sa, či budeme v sebe držať negatívne pocity krivdy a pomsty alebo sa ich rozhodneme odovzdať Pánovi Ježišovi. Pravda je taká, že to, čo nám najviac ubližuje, nie je to, čo nám urobili iní, ale to, že sa rozhodneme zotrvávať v týchto negatívnych pocitoch. Je to ako jed, ktorý vypijeme my sami s presvedčením, že ublíži niekomu inému. Rozhodnutie odpustiť však často nedokážeme urobiť, pokiaľ vynecháme prvé tri kroky.
5) Prijať Božiu pravdu a uzdravenie
Ak sa rozhodneme odpustiť, vzdávame sa nároku, aby druhý človek jednal tak, ako by sme to my potrebovali. Dávame právo a slobodu druhému človeku byť taký, akým sa rozhodne byť aj s rizikom, že bude naďalej konať nesprávne. Nevzdávame sa však nároku, že naše potreby budú naplnené. Ibaže zdroj naplnenia našich potrieb už nebude v danom človeku, ale v Bohu.
A Boh má na tomto svete veľké množstvo ľudí, cez ktorých nám môže prejaviť svoju lásku, ktorá nám chýba, a aj to chce urobiť. Jeho prisľúbenie znie jasne: "Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť." (Ž 16:11).
Dávame právo a slobodu druhému človeku byť taký, akým sa rozhodne byť aj s rizikom, že bude naďalej jednať nesprávne.
Preto, ak žijeme úplne ponorení v Jeho prítomnosti, naše potreby sú naplňované a už viac nepociťujeme nedostatok a krivdu. On chce naplniť naše potreby, ale jeho podmienkou je, aby sme odpustili, aby sme pustili druhých ľudí do slobody a vzdali sa nároku, že oni musia naplniť naše potreby. Božie Slovo ďalej hovorí: "poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí" (Jn 8:32). Preto potrebujeme prijať Božiu pravdu o našej hodnote, že sme stvorení veľmi dobre na Jeho obraz a že sme vykúpení Jeho krvou, že sme Mu stáli za to, aby za nás zomrel na kríži.
