Ona v našom vzťahu nastavila hranice a tak sme si počas šiestich rokov chodenia strážili jeden druhého, aby sme sa mohli naplno darovať v manželstve. Boli to krásne aj náročné roky. Spolu sme dospievali a zažívali množstvo dobrodružstiev. Postupne vyprchala zaľúbenosť a začala rásť láska. Učili sme sa prijať toho druhého aj s chybami, odpúšťať si, byť si oporou v krízach. Snívať, modliťsa, tešiť aj plakať spolu.
Ona bola tá, pred ktorou som odhalil svoju minulosť aj tajomstvá za ktoré som sa hanbil. Jej láska ma podržala v ťažkých časoch. Jej viera v Boha mi často pripomínala správny smer, keď som ho strácal.
Chcel som ju požiadať o ruku a mal som parádne pripravený plán. Večer pred tým mi povedala: “…vôbec nezáleží na tom pozlátku okolo toho. Najviac bude pre mňa, keď budem vedieť, že je to tvoje rozhodnutie za ktorým si stojíš.” Všetko vyzeralo nádejne, plán vychádzal. No nečakane sme havarovali. Katka šoférovala a vrazilo do nás iné auto.. Vyviazli sme bez zranení, ale škody na autách boli značné. Polícia, spisovanie zápisu o havárii, telefonáty… Môj plán nevyšiel. No cestou domov neskoro v noci, s nárazníkom priviazaným o predok auta sme zastali na odpočívadle a uvedomil som si, že Katka mala pravdu. Nezáleží na pozlátku.. Ani na tom, že odpočívadlo s “toitoikou” nie je miesto kde by si sa chcel zasnúbiť po havárii, ale…To čo je dôležité je, že sme tam. Spolu. A my tvoríme to, na čo budeme spomínať ako krásne… Tam som si kľakol a požiadal ju o ruku. Neskôr mi povedala: “Som rada, že tvoj plán nevyšiel... Havarovali sme a bol si celý čas pri mne. To mi o tebe povedalo oveľa viac ako keby ti tvoj plán dokolane vyšiel.”
Večer pred našou svadbou mi bolo jasné, že si chcem zobrať to najúžastnejšie dievča na svete… Ale nechápal som, že ona sa za mňa naozaj vydáva.. Že sa mne vydáva. Katka. Očarujúco krásna, múdra, nežná.. Dáva sa mi celá, so všetkým kým je. Bolo pre mňa silné uvedomiť si jej dôveru, pretože sám som sa vôbec necítil dosť dobrým, ani dosť pripraveným.
Svadbou sa začalo najkrajšie obdobie nášho vzťahu. Manželia. Sme jedno telo a vidíme do seba v prehlbujúcej sa intimite. Asi nikto na Zemi nevie tak podrobne o mojich slabostiach a zlyhaniach ako Katka… a predsa… nikto na Zemi ma nemiluje úprimnejšie a viac ako ona.
Pred prvým pôrodom mi volala z nemocnice: “Neviem či chcem, aby si prišiel a bol pri tom… Padnú ti aj posledné ilúzie o mne, keď ma uvidíš pri pôrode”. Prišiel som a hodiny s ňou v jej ťažkých chvíľach prehĺbili náš vzťah. Katka je dnes matkou našich troch detí. Ja často vykonávam prácu, ktorú je vidno. Ale jej úsilie je väčšinou skryté. Bez slávy a bez potlesku. Všetka starostlivosť, nočné vstávanie, milión drobností od výberu tých správnych detských ponožiek, cez prebaľovanie, detské výživy a hľadanie správneho spôsobu výchovy mi ukazujú jej láskavé srdce.
Má ma prečítaného. Vie, keď niečo nie je v poriadku. Je strážkyňou môjho srdca. Pripommína mi lásku akou som milovaný. Stráži môj oddych. Umožňuje mi ísť za tým o čom snívam a dodáva mi odvahu, keď sa bojím vykročiť. Vie ma rozosmiať a pripomenúť mi, aby som sa nebral tak vážne. Inšpruje ma svojou vytrvalosťou, keď hľadá až kým nenájde. Robí ma lepším človekom.
Láska vraj tu na Zemi nikdy nepríde do bodu, kedy už nemá kam rásť… Verím, že aj tá naša láska rastie s každým ďalším krokom… a cesta je ešte pred nami.
Ďakujem za teba Katka.
---
Toto svedectvo čítate vďaka instagram projektu @som_nevadza
