Ja osobne som dlho nedokázal nájsť odpovede na tieto otázky, ale Boh mi počas môjho vlastného procesu uzdravenia aj počas mojej terapeutickej praxe a modlitebnej služby postupne ukazoval určité princípy. Keď som pred rokmi prišiel na školu kresťanského poradenstva, veľa vecí v mojom živote nefungovalo, čítal som knižku od Eliasa Vellu, kde sa písalo, aké dôležité je odpustenie pre to, aby mohlo prísť Božie uzdravenie do môjho života.
Problém však bol, že som vlastne nemal problém odpustiť. Na nikoho som sa nehneval alebo som si to aspoň neuvedomoval. Vedel som, že som bol neplánované dieťa, avšak som sa za to na rodičov nehneval. Dokonca v časoch najväčšej krízy som rozmýšľal, že by bolo lepšie, keby na potrat išli, aspoň by som sa tak v živote nemusel trápiť.
Jediné, čo som cítil bolo to, že nie je fér, že len preto, že som bol nechcené dieťa sa mi teraz nedarí v práci ani vo vzťahoch. Keď som na škole kresťanského poradenstva vysypal svoje problémy na skupinke, vedúca skupinky povedala, že potrebujem mať v úcte rodičov a odpustiť im. Mňa to vtedy nahnevalo, pretože nikdy som nemal v sebe niečo také, že „Ja nechcem odpustiť“. To už skôr bolo moje nastavenie, „Ja odpustím, čokoľvek, čo treba, len aby sa už ten môj život zmenil“. Povedal som tej vedúcej, ale ja sa na svojich rodičov nehnevám, ani nich nemám v neúcte, veď vždy robím to, čo oni odo mňa chcú. (Čo bol trochu aj problém).
Vyučoval o tom, že to, čo spôsobuje problémy v našom živote nie je to, že nám druhí ublížili, ale v tom, ako sme my na toto zranenie zareagovali.
Najväčší prielom v chápaní odpustenia nastal, keď prišiel na konferenciu pre kresťanských poradcov Wolfhard Margies, lekár, ktorý sa v Nemecku venuje službe oslobodenia. Vyučoval o tom, že to, čo spôsobuje problémy v našom živote nie je to, že nám druhí ublížili, ale v tom, ako sme my na toto zranenie zareagovali. Toto prinieslo obrovskú zmenu do môjho života. Uvedomil som si, že zdrojom mojich problémov nie je to, že som bol nechcené dieťa. Ale to, že som sa vtedy, áno ešte v maternici, odpojil od svojich rodičov a uzavrel sa pred svetom (aj pred vzťahmi s inými ľuďmi) a držal si hnev a odstup.
Preto namiesto neustáleho odpúšťania rodičom, za to že ma nechceli som vyznal Bohu svoj vlastný hriech. Teda svoje oddelenie sa od vzťahov, odmietnutie vlastného života, nedôvera v iných ľudí... zriekol som sa týchto postojov a dovolil Bohu, aby mi ukázal svoj pohľad na život a na svet. A odvtedy sa veci v mojom živote začali meniť, čo ma priviedlo až k tomu, čomu sa dnes venujem.
Kde bol teda problém? Bolo ich viacero, ale jeden z nich bol, že som si neuvedomoval, čím mi rodičia ublížili, nebol som v kontakte so svojimi emóciami, a preto som ani nemal potrebu odpustiť. Ďalší bol v tom, že ten, komu som potreboval odpustiť najviac a voči komu bol môj hnev nasmerovaný som bol ja sám.
Teda potreboval som odpustiť sám sebe, za to, že som taký, aký som. A prijať Božiu pravdu o mne, že On išiel na kríž kvôli mne, že mu to za to stálo, a teda mám v Jeho očiach hodnotu. Musel som sa začať pozerať na seba týmto spôsobom a to už nebolo také jednoduché, ale skrze to prichádzala do môjho života Božia láska a uzdravenie. Aké sú teda kroky k tomu, aby mohlo prísť k skutočnému odpusteniu a vnútornej slobode?
1) Pomenovať problém
Je potrebné v pravde pomenovať a prijať to, že mi bolo ublížené a akým spôsobom. Nejde o to odsudzovať a obviňovať druhého človeka, že mi ublížil, ale o to pomenovať, čo sa stalo v mojom vnútri. Veľakrát môžeme mať pocit ublíženia, aj keď druhý človek má dobrý úmysel a ani nevie, že nám svojim jednaním ublížil. Preto je potrebné niekedy odpustiť aj Bohu, hoci Jeho úmysly sú vždy dobré.
Veľa zranení vzniká z toho, že druhý človek neurobí niečo, čo sme v tom momente potrebovali.
Veľa zranení vzniká z toho, že druhý človek neurobí niečo, čo sme v tom momente potrebovali. Toto býva často náročné odhaliť, pretože zranený človek si v tej situácii ani neuvedomuje, že mu niečo chýba, tobôž nie ešte vedieť pomenovať čo. Príkladom môže byť dieťa, ktoré potrebuje pozornosť a záujem matky, ale ona, ak je neustále hnaná povinnosťami, ktoré si myslí, že musí urobiť, nedokáže mu ju dať. A dieťa situáciu vyhodnotí tak, že je to tak asi správne a že on nie je hodný pozornosti. Tu môže byť často užitočná pomoc Ducha Svätého a/alebo terapeuta, ktorý môže pomôcť tieto skryté potreby pomenovať.
2) Odovzdať negatívne emócie
Ak správne pomenujeme, akým spôsobom nám bolo ublížené, zvyčajne to v nás vyvolá negatívne emócie, ktoré predtým mohli byť potlačené. Môžeme začať pociťovať hnev, bolesť, smútok, sklamanie, nenávisť, odpor, beznádej, túžbu po pomste, nedôveru, strach, vinu alebo hanbu. Dôležité je tieto emócie prijať, ako prirodzený dôsledok toho, čo sa udialo a vyjadriť ich spôsobom, ktorý neublíži inému človeku.
Niekto môže napísať list a roztrhať ho. Niekto sa potrebuje ísť vykričať do lesa, niekto hodiť niečo o zem. Niekto zase veci vyrozprávať v bezpečnom prostredí. Dôležité je tieto emócie vyjadriť a v ideálnom prípade odovzdať Bohu. Boh nikdy nechcel, aby sme tieto veci zažívali, zobral ich na seba, aby spolu s Ním zomreli na kríži, preto toto bremeno už nemusíme niesť sami, ale môžeme Mu ho odovzdať.
3) Zrieknuť sa klamstiev
Za negatívnymi emóciami, ktoré sa objavia sú často klamstvá, ktorým veríme - o sebe o Bohu, aj o iných ľuďoch. Vznikli na základe toho, čím nám iní ublížili alebo na základe toho, čo sme naopak mali zažiť, ale nezažili. Ak im veríme, zotrváme v negatívnych emóciách a neodpustení.
Dôležité je tieto (negatívne) emócie prijať, ako prirodzený dôsledok toho, čo sa udialo a vyjadriť ich spôsobom, ktorý neublíži inému človeku.
Väčšinou sa týkajú našej hodnoty. Napríklad: pre nikoho nie som dôležitý; nemôžem sa sám rozhodovať, vždy sa musím prispôsobiť iným alebo nič čo urobím, nie je dobré. Je dôležité sa týchto klamstiev zrieknuť a skúmať, aká je pravda. Tým najlepším zdrojom zjavujúcim pravdu o nás je Božie Slovo.
4) Rozhodnúť sa odpustiť
Tu prichádzame k bodu, o ktorom sa hovorí najčastejšie, že odpustenie je rozhodnutie. Máme totiž slobodnú vôľu sa rozhodnúť, či budeme v sebe držať negatívne pocity krivdy a pomsty, alebo sa ich rozhodneme odovzdať Pánovi Ježišovi. Pretože to je to, čo nám v skutočnosti ubližuje. Nie to, čo nám urobili iní, ale to, že sa rozhodneme zotrvávať v týchto negatívnych pocitoch. Je to ako jed, ktorý sami vypijeme s presvedčením, že ublíži niekomu inému. Veľakrát však toto rozhodnutie nedokážeme urobiť, pokiaľ vynecháme prvé tri kroky.
5) Prijať Božiu pravdu a uzdravenie
Ak sa rozhodneme odpustiť, vzdávame sa nároku, aby druhý človek jednal tak, ako by sme to my potrebovali. Dávame právo a slobodu druhému človeku byť taký, akým sa rozhodne byť aj s rizikom, že bude naďalej jednať nesprávne. Nevzdávame sa však nároku, že naše potreby budú naplnené. Ibaže zdroj naplnenia našich potrieb už nebude v danom človeku, ale v Bohu.
A Boh má na tomto svete veľké množstvo ľudí, cez ktorých nám môže prejaviť svoju lásku, ktorá nám chýba a aj to chce urobiť. Jeho prisľúbenie znie jasne: "Dávaš mi poznať cestu života, plnosť radosti v tvojej prítomnosti. Po tvojej pravici je večná blaženosť." (Ž 16:11).
Dávame právo a slobodu druhému človeku byť taký, akým sa rozhodne byť aj s rizikom, že bude naďalej jednať nesprávne.
Preto, ak žijeme úplne ponorení v Jeho prítomnosti, naše potreby sú naplňované a už viac nepociťujeme nedostatok a krivdu. On chce naplniť naše potreby, ale jeho podmienkou je, aby sme odpustili, aby sme pustili druhých ľudí do slobody a vzdali sa nároku, že oni musia naplniť naše potreby. Božie Slovo ďalej hovorí, poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (Jn 8:32). Preto potrebujeme prijať Božiu pravdu o našej hodnote, že sme stvorení veľmi dobre na Jeho obraz a že sme vykúpení Jeho krvou, že sme Mu stáli za to, aby za nás zomrel na kríži.
