(Milá manželka, keď to budeš čítať, pusti si nejaký slaďák, napríklad od Lewisa Capaldiho a zapáľ sviečku na atmošku).
Na začiatku je to všetko jednoduché a krásne. Veď, ktorý happyend by bol smutný? V rozprávke o princovi a princeznej asi žiadny. Inak by to bola riadna dráma. Ale tu sa rozprávka nekončí. Manželstvo - realita, má poväčšine happy beginning. A čo ďalej? Záleží od nás, ľudí, ktorí sme sa pre manželstvo rozhodli. Vieme, že nie každé manželstvo je šťastné. Muži i ženy majú od manželstva rôzne očakávania. A my ženy sme náchylné prehnane očakávať, že práve to naše manželstvo bude, respektíve musí byť rozprávkovo šťastné.
Často sa sklameme, pretože si zložíme ružové okuliare a zrazu...
Z princa na bielom jednorožcovi je obyčajný trochu zarastený, ufúľaný tulák, ktorý si sem-tam odpľuje, sem-tam zanadáva... čo sme veru ani omylom nečakali. Čo teraz v situácii, keď sa naše "ÁNO" stalo večným sľubom? Snažiť sa ho vymodelovať podľa svojich správnych princípov, aby sa naše romantické predstavy nerozpadli? Alebo zmenšiť nároky, znížiť očakávania a zmieriť sa s krutou realitou?
Presne toto som si nahovárala. Zrazu po každom romantickom filme, ktorý som sledovala sama, lebo manžel, buď zaspal alebo nebol prítomný. Cítila som prázdnotu, nenaplnenie. Kde sa stala chyba? Prečo sa už na mňa nedíva ako na najkrajší diamant jediný na svete? Prečo z jeho úst nepočujem, že som krásna, alebo aspoň ľúbim ťa? Začala som pochybovať a za vinu som to dávala všetkým režisérom romantických filmov. Ospravedlňovala som svoje manželstvo argumentom, že toto nie je reálne, že vzťah je o niečom inom. Stále som mala pochybnosti. A rovnaké očakávania, že možno raz to bude také ako predtým...
Romantika je pochopenie, že tento človek, ktorý sa na mňa spolieha v bežnom živote, si vybral z tisícov práve mňa, aby som s ním zdieľala tento obyčajný jednoduchý život.
Odvtedy som prestala pozerať romantické filmy. Dokonca som ich neznášala. Pokladala som ich za prehnané presladené reklamy na vzťah. No, v srdci som cítila, že to nie je úplná pravda. Boh to tak určite nechce. Nemôže to byť len o obete, odriekaní, mučeníctve a manželských povinnostiach. Začala som sa viac modliť. Napriek tomu sme prechádzali z jednej krízy do druhej. Cítila som ako sa od seba vzďaľujeme. Nechcela som o tom s nikým hovoriť, pretože som sa hanbila. Brala som to ako osobné zlyhanie.
Nakoniec som poprosila priateľov o modlitbu, keď už bolo vidno, že medzi nami to nie je v poriadku. Postupne som začala vnímať zmenu. Najskôr v mojom srdci. Zatrpknutosť sa menila na odpustenie. Dostala sa mi do rúk skvelá kniha od Garyho Thomasa Posvätné manželstvo, a to zmenilo môj celkový pohľad na manželstvo a upevnilo ma v tomto rozhodnutí. Aj keď stále prichádzali krízy a rôzne sklamania, už som nepochybovala o našom vzťahu. Vďaka modlitbe sme to postupne prekonali. A nielen to. Prihlásili sme sa na manželské večery. Tam sme sa veľa rozprávali a učili ako na svojom vzťahu pracovať.
Pochopila som, že romantika nie je LEN o bozkoch, držaní sa za ruky, hlbokých pohľadoch či objatiach
Aj keď priznávam, že je to dôležité. Romantika je pre mňa každý okamih, ktorý robí náš život neopakovateľným, jedinečným. Keď chrápe tak nahlas, že zobudí pol domu, už sa nehnevám, ale ďakujem Bohu, že dýcha vedľa mňa. Keď si sadne ku stolu a nechá sa obsluhovať, viem, že môžem byť vďačná za jeho prítomnosť pri našom stole. Romantika je pochopenie, že tento človek, ktorý sa na mňa spolieha v bežnom živote, si vybral z tisícov práve mňa, aby som s ním zdieľala tento obyčajný jednoduchý život.
Romantika môže byť práve v tom stereotypom "Ahoj", keď sa unavený vracia domov z práce a ja vyčerpaná z detí ho netrpezlivo očakávam ako psychickú podporu. Romantika je v uvedomení si jeho skutočnej hodnoty napriek chybám a nedostatkom, ktoré ma miliónkrát vytáčajú, sklamú. Romantika nie je len o spôsobe, akým sa spolu rozprávame, keď nám je spolu dobre, ale práve vtedy, keď si prejavujeme úctu pri konfliktoch. Napríklad aj tým, že zostaneme ticho a nevraciame úder. Keď spolu trávime čas a budujeme naše priateľstvo napriek rozdielnym záľubám.
"A budú dvaja v jednom tele." (Mk 10, 8)
Táto šialená transplantácia si vyžaduje čas, aby to "TELO," pozemské ja, prijalo nový orgán. Sme manželmi iba 5 rokov, ale vidím pokrok. Je to lepšie ako pred rokom a dúfam, že každý ďalší rok, si budeme bližšie. Vyžaduje to od nás oboch vedomú spoluprácu, snahu, aktivitu prijať toho druhého a snažiť sa urobiť ho šťastným. Lebo to je skutočný Happy End.
Autor: Zdenka Balážová
