Ježiš smädný po našej láske – Eucharistia

Často sa môžeme pýtať alebo počuť od druhých: „Aký zmysel má chodiť na omšu, keď je to stále o tom istom?“ Treba povedať, že je to dobrá otázka, na pozadí ktorej je snaha robiť veci zmysluplne. Chodenie na svätú omšu však nie je o tom, že by sme sa prišli zabaviť ako do divadla, kde je pre nás neustále pripravené niečo nové a atraktívne. V dnešnom článku nám katolícky kňaz o. Peťo Olas vysvetlí skutočný význam Eucharistie.

Ježiš smädný po našej láske – Eucharistia
Foto: © pixabay.com

Možno ste už zažili okamih, kedy vám zomrela milovaná osoba. Možno ste boli aj pri jej smrteľnej posteli a odprevádzali ste ju do večného života k Ježišovi. A hoci ste si vzbudzovali a opakovali vieru vo vzkriesenie a vo večný život v spoločenstve s Bohom, predsa len po jej odchode mohlo ostať vo vašom srdci veľké prázdno. Človek, ktorého ste milovali celým svojím srdcom, tu zrazu nebol fyzicky prítomný.

Ježiš tiež, aby nás vykúpil, zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Mal teda „odísť“ z tohto sveta. Ale tesne predtým, ako sa to stalo, vymyslel jednu úžasnú vec – hoci zostáva pri Nebeskom Otcovi v nebi, rozhodol sa súčasne byť prítomný na zemi, ukrytý vo forme chleba (hostie) a vína, ktoré nazývame „Eucharistiou“ (po grécky „vďakyvzdanie“). Takto nám nezostáva fyzicky vzdialený, ale má k nemu konkrétny prístup každý jeden z nás. Eucharistia je tak Ježišovým testamentom. Pred smrťou človek nerobí nezmyselné veci, odovzdáva svojím milovaným vždy to najdrahšie – Ježiš nám zanechal seba samého, konkrétne prítomného v Eucharistii. Do formy chleba a vína vstupuje pri každej svätej omši, keď kňaz hovorí: „Toto je moje telo...“ a „Toto je moja krv...“

Často sa však môžeme pýtať alebo počuť od druhých: „Aký zmysel má chodiť na omšu, keď je to stále o tom istom?“ Treba povedať, že je to dobrá otázka, na pozadí ktorej je snaha robiť veci zmysluplne. Chodenie na svätú omšu však nie je o tom, že by sme sa prišli zabaviť ako do divadla, kde je pre nás neustále pripravené niečo nové a atraktívne. Zmyslom svätej omše, tak ako nám ju Ježiš odovzdal, je sprítomniť tú chvíľu, v ktorej za nás zomrel a vstal z mŕtvych a vzdať mu za to vďaku (Eucharistia = vďakyvzdanie). Každá jedna svätá omša, nech by bola odslúžená akokoľvek a kdekoľvek, je ako keby sme stáli na Kalvárii a pozerali sa, ako Ježiš zomiera. A potom zasa ako keby sme sa premiestnili k jeho hrobu a videli ho vstávať z mŕtvych! Nie je teda iba nejakou spomienkou na to, čo sa stalo pred 2000 rokmi, ale je samotným sprítomnením tejto spásnej udalosti.

Možno ste niekedy počuli zvláštne slovo „adorácia“ (latinsky „uctievanie, klaňanie sa“). Po svätej omši sa zvyšné hostie, premenené na Ježišovo telo, uložia do svätostánku v kostole, aby tam každý, kto do toho kostola príde aj mimo svätej omše, mohol nájsť konkrétne prítomného Ježiša a stráviť s ním nejaký čas v poklone a osobnom rozhovore. Na to, aby som mohol za ním prísť a, dá sa namietať, že Ježiš je ako Boh prítomný všade. To je pravda, veď vďaka tomu sa s ním môžeme rozprávať úplne kdekoľvek a kedykoľvek. Ale jeho prítomnosť v Eucharistii je ešte iná, špeciálna. Keby táto jeho prítomnosť bola tou istou ako jeho prítomnosť vo svete, nebol by ju predsa zakladal. Je to ako zatelefonovať kamarátovi alebo prísť k nemu domov. Čo je viac?

Nechcem tu písať len nejaké všeobecné teologické definície tohto veľkého svätého tajomstva, akým je Eucharistia, chcem byť aj trochu osobný. Popíšem teda, čo znamená tento Ježišov dar jeho prítomnosti v Eucharistii konkrétne pre mňa. Keď som prišiel ešte ako diakon do svojej prvej farnosti, ktorú my kňazi voláme jednoducho „prvá láska“, hneď v prvý deň, keď som prechádzal okolo miestneho kostola, vo mne odzneli slová: „Chcem, aby si za mnou chodil každý jeden deň a trávil so mnou čas v adorácii.“ Zdalo sa mi to trochu náročné, zvlášť keď to nijako časovo neohraničil, ale reku už som sa naučil, že boj proti Božím nápadom väčšinou nevyhrám. Skúsil som teda popri svojich kňazských povinnostiach chodiť za ním každý deň „na pokec“. Zo začiatku sa mi to ani nedarilo každý deň, neustále sa dal nájsť dôvod prečo dnes nie. Ale keď prišlo obdobie Pôstu, skúsil som si to dať ako predsavzatie a potom to už nejako šlo.

Chcem len povedať, že eucharistická adorácia sa pre mňa stala „Ježišovou školou“. Rovnako ako do inej školy, ani tu sa vám nechce vždy chodiť. Nebudeme si klamať. Zvlášť, keď Ježiš pri všetkej svojej trpezlivosti vie byť aj náročný. Niekedy človek ide rád a nevie sa dočkať stretnutia s Ježišom, inokedy je unavený, vyčerpaný a nemá chuť niečo Ježišovi rozprávať. Adorácia ale nemá byť nejakou našou ďalšou aktivitou, ktorá by nás mala vyčerpávať, ale ponukou na načerpanie nových síl. Ježiš je s nami vždy veľmi trpezlivý a zároveň veľmi vďačný za čokoľvek, čo mu dáme, nech by to bolo akokoľvek nepatrné. Ak sme mu verní a dávame mu svoj čas, on robí doslova zázraky. Teraz, s odstupom času, môžem povedať, že Eucharistia sa stala pre mňa uholným kameňom, na ktorom stojí celý môj duchovný život a moje kňazstvo.

Ježiš od nás nečaká veľa slov, veď on vie, čo prežívame. Smädí len po našej láske, záujme a prítomnosti. Chce, aby sme boli s ním a pri ňom. Môžeme mu hovoriť čo chceme, alebo vôbec nič. Prídu chvíle, kedy človek príde adorovať a za celý čas nevie Ježišovi povedať jediné slovo. A predsa Ježiš v nás koná. Veľkoryso odmieňa každú našu vernosť a snahu milovať ho za každých okolností. Veď ani v priateľskom vzťahu nie je vždy potrebné rozprávať celý čas, čo sme s milovanou osobou. Niekedy si proste len vychutnávame vzájomnú blízkosť a prítomnosť. Takéto niečo Ježiš od nás chce.

Myslím si, že v tomto období nás všetkých Ježiš pozýva k znovuobjaveniu hodnoty Eucharistie. Do nášho duchovného života patrí osobná modlitba, vzývanie Ducha Svätého, spoločná modlitba a čítanie Svätého písma, dokonca aj emočné duchovné zážitky. No Eucharistia zostáva akýmsi prameňom živej vody, z ktorého čerpáme silu do celého nášho kresťanského života. Hoci v Eucharistii je prítomný konkrétne Boh-Syn, Ježiš Kristus, predsa len tam, kde ide o Syna, sú vždy prítomní aj Otec a Duch Svätý. Byť na adorácii je ako stáť pod vodopádom Ducha Svätého, ktorý vychádza „z trónu Boha a Baránka“ (Zjv 22,1).  Práve tam nám z ničoho nič prichádzajú na myseľ vysvetlenia, myšlienky, impulzy ako riešiť situácie, komu sa ozvať, ako chápať danú časť zo Svätého písma. A toto je Boží spôsob komunikácie s naším srdcom.

Stojí za to položiť si trochu provokatívnu otázku: Ako si myslím, že vydržím s Ježišom celú večnosť, keď s ním neviem vydržať a neviem čo mu mám hovoriť ani 15 minút? Je to práve adorácia, v ktorej tichu nám Ježiš dáva poznávať, aký skutočne je, v ktorej nám dáva zažívať kúsok neba. Nie každý môže adorovať dlhé hodiny. Máme nejaké svoje povinnosti. Ale každý môže mať túžbu Márie Magdalény hľadajúcej po zmŕtvychvstaní „svojho Pána“: „Vravela im: Odniesli môjho Pána a neviem, kde ho položili!“ (Jn 20,13). My vieme, „kde ho položili“. Každý niekedy prechádza okolo kostola. Čo tak uveriť, že sa nám nezrúti denný program, ak dáme teraz Ježišovi napríklad 15 minút? Môžem potvrdiť osobnou skúsenosťou, že ak sa my postaráme o Ježišovo srdce, on sa postará o naše. Potvrdzuje nám to aj 37. žalm: „Hľadaj radosť v Pánovi a dá ti, za čím túži tvoje srdce“ (Ž 37,4). Niekedy tu platí aj niečo opačné ako matematika: čím viac času Ježišovi dáte, tým viac voľného času vám vyskočí a ešte k tomu stihnete všetko spraviť včas. Môžete si byť istí, že aj keď sa zdá byť adorácia taká pasívna, je veľmi efektívna. Zriekame sa v nej samých seba a vkladáme svoju dôveru do Ježišových rúk. Je teda nemysliteľné, aby takýto postoj nedojal Ježišovo srdce.

Na záver ešte spomeniem, že prvým človekom, ktorý mal dokonca každodennú adoráciu, bola Panna Mária. Od chvíle, kedy počala Ježiša, sa stala prvou „monštranciou“ (zlatá schránka často v podobe slnka, do ktorej sa vykladá Eucharistia na verejnú poklonu). Neustále sa mu klaňala mu vo svojom srdci, keď  ho nosila deväť mesiacov pod srdcom, a klania sa mu i dnes. Na každej jednej adorácii je prvá, ktorá kľačí pred svojím synom a vzdáva mu slávu. Mária nikdy neupozorňuje na seba, ale neustále ukazuje na Ježiša: „Urobte všetko, čo vám povie!“ (Jn 2,5).

Skúsme od tejto úvahy plnej slov prejsť ku konkrétnemu predsavzatiu: prehodnoťme svoj postoj k Eucharistii. Skúsme aspoň raz do týždňa dať Ježišovi niečo z nášho času. Najkrajším vyjadrením priateľstva je čas, ktorý priateľovi dokážeme venovať. Takto budeme postupne stále viac poznávať Ježišovo zmýšľanie a jeho lásku k nám a on si nás bude pretvárať podľa svojej vôle.

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!