Teším sa na spoveď. Asi tak, ako sa teším k zubárovi

TEŠÍM SA K ZUBÁROVI! Zub ma bolí tak, že sa to už nedá vydržať. Už sa fakt musím odhodlať ísť k zubárovi… Dokonca ma nikto nenúti tam ísť, naopak, teším sa, že tam idem... Až utekám… Zubár mi prepichne ďasno... Hnis vyjde, prestane tlačiť na nerv... Bolesť v tej chvíli akoby „rukou odobral“. Tešil som sa k zubárovi a ešte viac sa teším, keď od neho odchádzam.

Teším sa na spoveď. Asi tak, ako sa teším k zubárovi

Počas jedného obedu so spolužiakmi v univerzitnej jedálni prišla reč na náboženstvo. Okrem iného padla myšlienka v štýle „nechcel by som byť evanjelikom, ale je dobré, že nemusíte chodiť na spovede". Myšlienka ma zaujala a zapamätal som si ju. Bohužiaľ, mnohí katolíci by sa s touto myšlienkou stotožnili (a popravde aj ja v mladšom vydaní). Prečo mám niekomu vyznávať svoje hriechy? Je mi to nepríjemné a je to neprirodzené. 

Kňaz, ktorý pôsobil v našej farnosti, raz prirovnal spoveď k návšteve zubára. Toto prirovnanie je naozaj trefné. Paralely nachádzame v jednotlivých „postavách“. Zubár - kňaz, hnis - hriech, zákrok - spoveď. No taktiež aj v okolnostiach. Kto chodí rád k zubárovi? A kto chodí rád na spoveď? Pravdepodobne by sme na obe otázky odpovedali podobne. Žalovať sám na seba je naozaj človeku neprirodzené. Prečo je potom sviatosť zmierenia takou dôležitou súčasťou našej  viery? 

Mal som to požehnanie zúčastniť sa na stretnutí Svätého Otca s mladými na štadióne v Košiciach. Jednou z tém, ktorú pápež František podal mladým, bola aj téma sviatosti zmierenia. 

Keď už si túto tému vyberie pápež na stretnutie s mladými, nemôže ísť len o nejakú vec, voči ktorej by sme mali ostať ľahostajní. 

Poukazoval na to, že najhlavnejšou podstatou spovede nie sú naše hriechy, ale ich ODPUSTENIE. Ak ideme na spoveď, nemali by sme v prvom rade myslieť na naše hriechy, na našu hanbu, na náš problém vyznať sa z nich. Máme myslieť na dôvod, pre ktorý tam ideme - aby nám tieto hriechy boli odpustené.

Ak sa povie svätý Martin, asi si v prvom rade predstavíme bieleho koňa a možno v druhom scénu, v ktorej svätý Martin mečom polí svoj plášť a dáva ho chudákovi. Existuje však aj iná, menej známa príhoda z jeho života. Martin bol povolaním vojak. Jednej noci mu niekto búchal na dvere jeho príbytku. Vstal teda, otvoril dvere a za dverami stál muž, ktorý sa mu predstavil  ako Ježiš Kristus. Martinovi sa celá situácia nie príliš pozdávala a rozhodol sa, že muža vyskúša. "Ak si Ježiš, budeš poznať odpoveď na moju otázku. Mám jeden hriech, ktorého sa nedokážem zbaviť. Trápi ma. Neustále sa z neho spovedám, no stále doň padám. Ak si Ježiš, povedz mi, o aký hriech ide" . Muž za dverami sa pozrel na Martina a odpovedal: „Neviem. Nepamätám si." A Martin ho pustil ďalej.  

Cítime to neskutočno? To, o čom hovoril pápež? Odpustenie hriechov - ich úplné vymazanie. Z právoplatnej spovede odchádzame akoby v bielom rúchu. Úplne čistí. "Neviem. Nepamätám si."  Pápež František v príhovore spomínal práve ten moment po spovedi. Ostať sedieť v kostole. Vychutnať si ten pocit odpustenia, čistoty. Zapamätať si ho. Zapamätať si ho, aby mohol byť našou motiváciou pre ďalšiu spoveď. 

Prečo je nám tak ťažké upnúť svoju pozornosť na túto časť spovede? Myslím si, že prvý dôvod bol spomínaný už hore - že nám nie je prirodzené žalovať na samých seba. Druhý dôvod je podľa mňa ešte "desivejší". Ním je problematika odpustenia. 

Niekedy má človek problém odpustiť sám sebe. Ako mi potom môže odpustiť Boh, ak si ja sám nedokážem odpustiť? 

Boh to dokáže. Vieme, že je o toľko silnejší ako my, no napriek tomu sa naňho často bojíme spoľahnúť (nielen v otázkach spovede a odpustenia). Nebojme sa. Odpustiť si hriech, to zvládneme len skrze Neho. Pápež František v Košiciach povedal: „Nechodíme na spoveď ako potrestaní, ktorí sa musia pokoriť, ale ako deti, ktoré bežia do Otcovho objatia. A Otec nás dvíha v každej situácii, odpúšťa nám každý hriech. Počúvajte dobre toto: Boh vždy odpúšťa! Pochopili ste? Boh vždy odpúšťa!"

Človek sa niekedy teší k zubárovi a človek sa niekedy teší na spoveď. No tak ako je potrebné dozrieť na vieru, tak je potrebné dozrieť aj na pochopenie spovede. Niekomu to uľahčí moment, v ktorom zažije ten pocit, kedy sa teší na spoveď. Od viacerých som už počul: „Jednoducho som na tú spoveď musel ísť, lebo to, čo som si so sebou niesol, bolo priťažké“. Nejdem tam preto, že sú Vianoce, Veľká Noc, odpustová slávnosť či púť. Idem tam, lebo je to už priťažké. Neviem to uniesť a som vďačný za to, že On to odo mňa vezme. A dokonca s obrovskou radosťou! „Hovorím vám: Tak bude aj v nebi väčšia radosť nad jedným hriešnikom, ktorý robí pokánie, ako nad deväťdesiatimi deviatimi spravodlivými, ktorí pokánie nepotrebujú.“ (Lk 15,7)  Ja mám radosť, ON má radosť. Dokonalá symbióza. Nemyslíte? 

Spoveď má zmysel v živote každého jedného (nielen) katolíka. Tá neuveriteľná skutočnosť, že z nej odchádzame očistení od hriechov. Len si túto skutočnosť uvedomiť. 

TEŠÍM SA K NA SPOVEĎ! Už sa to nedá vydržať… Už sa fakt musím odhodlať ísť vyspovedať... Dokonca ma nikto nenúti tam ísť… Naopak, teším sa, že tam idem... Až utekám... Kňaz mi dá rozhrešenie... Hnis vyjde, prestane tlačiť na nerv... Bolesť v tej chvíli akoby „rukou odobral“. Tešil som sa na spoveď a ešte viac sa teším, keď z nej odchádzam.


Autor: Števo Klembara 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!