Zdá sa mi, že dnes sa mnohí ľudia boja takmer všetkého. Boja sa o prácu, boja sa, že sa ich manžel/manželka neudrží a nechá sa zviesť na pracovnej ceste. Bojíme sa, že budeme chorí, bojíme sa smrti. Bojíme sa, že nebudeme dosť dobrí, že na nás budú ľudia pozerať z hora.
Často sa bojíme, že čosi nezvládneme, že to nedáme tak ako sa od nás vyžaduje. Niekedy sa bojíme, že zostaneme v živote sami a že nikto nebude mať o nás záujem. Bojíme sa, mnohých vecí.
Ak sa dnes spýtate akéhokoľvek človeka v práci alebo v rodine otázku: “Bojíš sa teraz niečoho?” myslím, že by vám určite čosi dokázal povedať. Ale prečo sa tohto a mnohého ďalšieho tak veľmi obávame?
Kresťan, ktorý sa nechá paralyzovať, prehral. Bojí sa robiť dobre, bojí sa žiť ako má.
Všetci dobre vieme, že vo svätom Písme je 365-krát napísané “Nebojte sa”. Ani nedokážem citovať všetkých svätých, ktorí to neustále pripomínali. Od starých cirkevných otcov po dnešného pápeža – všetci naši pastieri a učitelia nám neustále pripomínajú – “Nebojte sa”. A čo robíme my? Bojíme sa (a to je ľudské).
Svätý Tomáš Akvinský hovorí, že strach je vždy obava z budúcnosti. Prečo sa ale tej budúcnosti tak veľmi bojíme? Časť z toho je spôsobená zrejme tým, že budúcnosť vždy bola, je a bude pre nás neznáma.
Nevieme, čo sa stane, kedy sa to stane, ako sa to stane. To, čo je neznáme v nás zvykne vyvolať reakciu strachu. Ale kam tento strach vedie? Často sú ľudia úplne paralyzovaní, lebo nevedia, čo s nimi bude v budúcnosti.
Boh nechce aby sme boli ustráchaní (veď nám to veľakrát povedal) ani paralyzovaní. Kresťan, ktorý sa nechá paralyzovať, prehral. Bojí sa robiť dobre, bojí sa žiť ako má.
Keď sa bojíme tak sme úplne zameraní na objekt nášho strachu. Ak sa bojíš choroby, si zameraný na chorobu. Ak sa bojíš nevery, si zameraný na neveru. Ak sa bojíš zlyhania, si zameraný na zlyhanie.
Keď sa bojíme tak sme úplne zameraní na objekt nášho strachu. Ak sa bojíš choroby, si zameraný na chorobu. Ak sa bojíš nevery, si zameraný na neveru. Ak sa bojíš zlyhania, si zameraný na zlyhanie. V žiadnom prípade netvrdím, že si človek strachom môže tieto veci spôsobiť.
Ale čo tvrdím je, že my nemáme byť zameraní na tieto veci. My máme byť zameraní na Boha. Myslím, že toto je šikovný ťah diabla, ktorý sa nás prostredníctvom strachu snaží držať v zameraní na nesprávne veci.
Ty, veriaci človek, nemáš celý deň premýšľať o tom, ako veľmi sa bojíš toho či toho. Ty by si mal premýšľať nad Bohom a svätými vecami. Tak sa staneš svätým. Tým, že sa budeš neustále obávať a strachovať sa svätým stať nedá.
Myslím, že časť toho, prečo sa bojíme je v tom, že nechápeme, že ťažkosti a utrpenie nie sú zlé. My sa nebojíme zla, my sa bojíme toho, že my, či naši drahí budú musieť niečo vytrpieť.
Svätý Alfonz hovorí, že bez utrpenia nie je možné, aby bola duša spasená. Ak by sme všetko videli v kontexte viery a večnosti, nebáli by sme sa toho, že prídeme o prácu, že budeme chorí, že naše deti nebudú zdravé, alebo že raz zomrieme. Na svätých sa mi presne toto veľmi páči – po ich obrátení sa prestali báť. Pretože nevideli dôvod na strach.
...skutočné zlo, nie je to, čoho sa bojíme.
Raz mi kňaz na spovedi poradil veľmi dobrú vec. Spovedal som sa mu z istých vecí, ktoré som nevedel zmeniť a som mu povedal, že po každej spovedi sa bojím, že to znovu spravím.
A on mi povedal, aby som to tak moc neriešil, pretože ak celý deň nad tým premýšľam a obávam sa, tak to nezvládnem prekonať. A mal pravdu. Prehnaný strach dokonca aj z hriechu nás zväzuje. Presne ako svätý Tomáš povedal – keď sa bojíme sme veľmi zameraní na to, čoho sa bojíme.
Vo svätom Písme už spomínané “nebojte sa” má veľkú váhu. Dokonca by som povedal, že ani neexistuje výnimka pokiaľ ide o strach. My ľudia sa bojíme toho, že sa stane čosi zlé, ale zlo – skutočné zlo, nie je to, čoho sa bojíme. Zlo ako také by sme mohli rozdeliť na dva druhy – vnímané a reálne.
Vnímané zlo je všetko, čo ty vnímaš ako zlé – choroby, smrť, utrpenie, nespravená skúška, zlé počasie, neverný manžel atď. Tieto “zlá” nie sú pre nás v skutočnosti zlé ani nebezpečné.
Reálne zlo je však omnoho nebezpečnejšie, pretože to je zlo, ktoré nám vie škodiť. Jediné reálne zlo je hriech. Keď príde choroba a ty nadávaš na Boha a ľuďom hovoríš, aký je zlý, lebo toto na teba dopustil, dopúšťaš sa hriechu – nie je to choroba, čo ti škodí, ale tvoja hriešna reakcia na ňu. Treba mať na pamäti, že jediná skutočne zlá vec je, keď stratíme Boha. Ale Boh nechce aby sme žili neustále v strachu.
Svätí nás však učia, že výzva “nebojte sa” je myslená až tak veľmi všeobecne, že vlastne znamená – nebojte sa nikdy ničoho. Ani hriechu, ani choroby.
Svätí nás však učia, že výzva “nebojte sa” je myslená až tak veľmi všeobecne, že vlastne znamená – nebojte sa nikdy ničoho. Ani hriechu, ani choroby. Boh nám cez tento príkaz (mohli by sme ho tak nazvať, nakoľko ide o rozkazovací spôsob) hovorí, že strach v živote kresťana nemá mať miesto.
V strachu často nekonáme rozumne, myslím, že každý z nás to zažil na vlastnej koži. My sme rozumové bytosti – náš rozum je to, čo nás odlišuje od ostatného stvorenstva. Boh nikdy nechce aby si konal nerozumne a preto ti 365-krát pripomína – neboj sa!
Boh to však nenecháva len na úrovni príkazu, “neboj sa, lebo bude zle s tebou.” On nám týmto príkazom hovorí “neboj sa, ja som tvoj Otec a ja sa o teba postarám aj v tvojom trápení.”
Neznamená to však, že trápenie nepríde ako si mnohí myslia. V knihe Sirachovca čítame “Znášaj, čo ti znášať ukladá Boh; pevne sa pridaj k Bohu a vytrvaj, aby si vzrástol životom, keď príde koniec.
Prijímaj všetko, čo ťa zastihne, vytrvaj v bolesti, maj trpezlivosť, ak ťa niečo sužuje. Lebo zlato a striebro čistia ohňom a bohumilých ľudí v peci utrpenia” (Sir. 2:3-5). Svätí videli utrpenie ako dar od Boha, ktorý dáva svojim priateľom – nevidli ho ako zlo, či ako nespravodlivosť, ktorú musím ja úbožiak znášať.
V strachu často nekonáme rozumne...
Skús sa dnes zamyslieť nad tým, čoho sa bojíš a aj nad tým, prečo je tomu tak. Nenechaj to však len pri premýšľaní, ale odovzdaj svoj strach Bohu. Modli sa za to čoho sa najviac obávaš, ale okrem tejto modlitby sa myšlienkami na vec, z ktorej máš strach nezaoberaj.
Myseľ potrebuješ mať čistú, aby si správne rozmýšľal a dobre videl, nie zatemnenú strachom. V tejto modlitbe si spomeň aj na svojich svätých patrónov, na svoju nebeskú Matku a aj na svojho anjela strážneho – všetci ti s tvojím strachom môžu pomôcť.
