Rapper Dávid Janočko: Na odvykačku som ísť nechcel, povedal som, že dám šancu tým kresťanom

Dávid Janočko, známy aj pod umeleckým menom “Puer Dei” je mladý kresťan, ktorý sa snaží prinášať Krista takého, akého Ho on pozná druhým a vďaka tejto jeho túžbe slúži aj vo väzniciach, či detských domovoch. S nami sa v tomto rozhovore podelil o jeho vlastné svedectvo, ako si ho Boh pritiahol na svoju cestu a zmenil jeho život.

Rapper Dávid Janočko: Na odvykačku som ísť nechcel, povedal som, že dám šancu tým kresťanom
Foto: © Instagram Puer Dei

Medzi ľuďmi si pomerne známy ako rapper a evanjelizátor. Ak by si sa ale mal ty sám charakterizovať 3 vlastnosťami, aké by to boli? Kto je podľa teba Dávid Janočko?

Tie prvé dve slová si asi povedala dobre. Ak by som mal povedať 3 slová, je to ťažké, ale ľudia ma poznajú asi ako rappera, evanjelizátora a asi ako kresťana. Som mladý kresťan, ktorý je obrátený a ktorý aj keď bol vychovávaný v kresťanskej viere, musel nájsť Boha sám. Som ešte stále na ceste, ale snažím sa šíriť, čo som objavil a šíriť Krista, ktorý mne dal život a vidím, že ho aj vracia ľuďom, ktorí ho ešte nepoznajú, vo väzniciach, detských domovoch a na miestach, kde chodím slúžiť. 

Mimo už spomenutého ťa ľudia poznajú aj pod umeleckým menom „Puer Dei“. Čo to znamená? Vystupujete pod týmto umeleckým menom viacerí alebo charakterizuje len teba? Ako si sa pre neho rozhodol?

Čo sa týka toho konkrétneho mena, v preklade to znamená „Božie dieťa“ alebo „Boží chlapec“ a vzniklo to zaujímavým príbehom. Keď som sa obrátil, išiel som na duchovné cvičenia sám a tam som 5 dní rozjímal, čo budem robiť so životom. Rozhodol som sa, že Bohu odovzdám celý svoj život. Hudbu som miloval odmalička, písal som každý deň, bolo to miesto úniku v mojich problémoch. Nevedel som, čo s tým, lebo to bola svetská hudba. No povedal som si, že odovzdám všetko, tak som mu dal aj moju hudbu. No On povedal, že mi to pokojne vráti naspäť, ešte viac to požehná a pozval ma robiť hudbu pre Neho. Nevedel som, že už nejaký kresťanský rap existuje a že niekto už mohol mať podobnú myšlienku. No aj tak som začal písať s Ním a pre Neho. Keď mala vyjsť prvá pieseň, uvedomil som si, že nemám meno. Modlil som sa zaň, pričom o 3 dni mala vyjsť pieseň. Hovoril som si, že moju hudbu má už v rukách On takže aj On mi dá meno. No 3 dni modlitby a nič. V ten večer, kedy mala vyjsť pieseň, som si hovoril, že Boh mi meno už určite zjaví, ale nestalo sa tak. Volal som na Boha, že tu som, chcem, aby mi dal meno... dokonca som mal papier, pero, hovoril som Bohu, aby mi to meno napísal a zrazu po nejakých hodinách modlitby, keď som bol už vyčerpaný, mi jedna baba napísala, aby som mal najmä teraz silnú vieru. A ja som sa úplne kvôli tomu, aké by to mohlo byť meno, začal zamýšľať nad tým, čo tým chcem vlastne povedať ja, akú mám vlastne vieru. Uvažoval som, či ju mám ako dospelý človek alebo ako malé dieťa? Uvedomil som si, že je lepšie mať vieru ako malé dieťa. Zrazu som mal pred sebou tablet. Vyhodila sa mi stránka. Tam sa napísalo „Puer dei“. Boh mi po tých hodinách modlitby ukázal, že nemusím byť nijaký prorok, slávny rapper, evanjelizátor, ale úplne stačí, že som Jeho dieťa. Toto mi teda tak sadlo, že mi bolo jasné, že toto chcem šíriť skrze moju hudbu. Kým sa to všetko udialo, tá pieseň nakoniec vyšla až o niekoľko dní neskôr, ale už som to nebral tak vážne a stresujúco ako predtým, lebo som vedel, že idem do toho s Ním a On sa o všetko postará, lebo som Jeho dieťa - Puer Dei. Celé to prišlo tak zvláštne a Boh ma tým aj veľa vecí naučil. Preklad je to z latinčiny. A čo sa týka toho, či sme viacerí, tak vždy píšem popisy v pluráli, lebo je to stále o mne a o Bohu. Aj keď toto meno je pre každého, tak je to moje sólové meno v hudbe. No často chodím vystupovať aj ako kvázi kapela. Vezmem si nejakých priateľov hudobníkov so sebou... 

Aká bola tvoja cesta k Bohu? Vyrastal si v tradičnej kresťanskej rodine?

Ja pochádzam z tradičnej kresťanskej rodiny, a myslím si, že to bola rodina, ktorá vieru poznala a snažila sa žiť. Nebola to len tradícia, ale s rodinou sme chodievali každú nedeľu do kostola, modlievali sme sa doma. Ako som rástol, bol som dosť rebelský typ, chcel som si utvoriť vlastný názor na vieru a Boha a v 12-13 rokoch som sa sám seba pýtal, prečo by som mal veriť v Boha, s ktorým som sa nikdy nestretol a nikdy som o ňom nepočul. A ak je, chcem ho osobne zažiť a spoznať a úplne som odišiel od viery. Vieru som mal dobre odovzdanú od rodičov, ale potreboval som vlastné rozhodnutie a vlastnú osobnú skúsenosť tým, aký som typ. Povedal som si, že keď mám veriť, tak tým, že ho sám spoznám. 

V jednom tvojom svedectve som sa o tebe dozvedela, že si vo svojom živote zažil aj pomerne búrlivé obdobie, ktoré sprevádzali aj partia, drogy... Uvedomuješ si možno, čo bolo tým zlomom, ktorý ťa z takého kresťanského života dostal do partie, ktorá ťa neťahala smerom k Bohu, ale skôr od Neho?

Bolo to obdobie puberty, kedy som začal byť veľmi rebelský a počas tých myšlienok o svete a živote, ktoré som mal od mala a obdobie, kedy som začal odchádzať od viery, som sa začlenil do partie vonku, ktorá nebola úplne v pohode. Vždy to boli chalani odo mňa starší o pár rokov a ja som ich chcel takto dobehnúť. Dosť som sa ponoril do tých závislostí a problémov a od cca 12 rokov som začal piť, fajčiť, prišli drogy, tráva, výtržnosti, kradnutia. Kradol som vonku aj doma. Každý deň som bol na drogách a predával som ich. Doma to bolo zlé, začal som mať zlé vzťahy s rodinou, najmä k mame som cítil odpor. Dokonca mi nevadilo ani, keď na ňu niekto nadával vonku, skoro som ho až doplnil a celé to bolo chaotické obdobie. Stále som utekal, myslel som si, že si užívam život cez závislosti. Prechádzal som od pornografie k drogám. Začal som odmietať kultúru, ktorú som videl doma. Myslel som si, že to, čo žijem je správne a o rodičoch som si myslel, že mi chcú len niečo natlačiť do hlavy. Niečo nemoderné, tradičné, čomu nerozumejú a ja mám vlastné plány pre svoj život. 

Ako reagovala tvoja rodina, keď sa dozvedeli, že si sa dostal do nie práve najlepšej partie ľudí? Ako to prijímali?

Moja rodina o mnohých veciach ani nevedela. Tiež nedávno sme mali rozhovor s mojou mamou, ktorá hovorila, že si veľa o tom študovala a myslela si, že ak by sa to stalo jej dieťaťu, tak to uvidí. Bol som typický učebnicový príklad, no mama o mnohých veciach ani len nevedela. Tým, že som bol samostatný a snažil som sa od nich akoby odísť, bol som zavretý v izbe, ale vedel som, že sa za mňa modlia. Videli, že som v zlom stave. Potom som sa dostal na strednú školu, kde sa to úplne zhoršilo – vyhodili ma po 1. roku. V to leto som sa ocitol na duchovných cvičeniach, ktoré sa nazývajú Oáza. 

Čo ťa tam ťahalo? Prečo si sa rozhodol tam ísť?

Neviem, ako som sa tam ocitol. Viem, že Boh, aj keď som ho nepoznal, zasahoval do môjho života a vedel, čo bude. Raz mama prišla do izby a ja som akurát bol dohúlený a triedil som si trávu. S plačom, už nevedela, čo má so mnou robiť. Povedala mi, že buď pôjdem na odvykačku alebo na duchovné cvičenia. Na odvykačku som ísť nechcel, tak som povedal, že pôjdem dať šancu tým kresťanom. Na tých duchovných cvičeniach bolo okolo 40-50 mladých ľudí, ktorí sa modlili a chválili Boha. Ja som na nich pozeral, že sú úplne mimo, že nevedia, čo je život. Myslel som si, že sú úplne nemoderní, že si nevedia užívať život. To som ešte nevedel, že mimo som ja... Bol som tam prvých 5 dní a stále som chcel odtiaľ odísť. Po 5 dňoch som sa rozhodol, že tak teda dám Bohu šancu. Povedal som mu, že ak Bože existuješ, tak sa mi ukáž. Bola tam aj taká modlitba odovzdania života, ktorú som sa modlil a viete, tí chalani, ktorí sú na ulici, možno to vyzerá, že sa majú super, ale v realite si každý nesieme nejaké svoje problémy. No a ja som Mu ich pri tej modlitbe všetky odovzdal. Boh sa mi začal naozaj zjavovať. Deň za dňom sa začali meniť veci, chodievali tam ľudia svedčiť, hovorili o tom, ako brali drogy každý deň, potom sa obrátili a teraz sa majú skvele a sú šťastní. Videl som v nich seba. Boh sa ma začal dotýkať, počas chvál som plakal, padol som na kolená, odovzdal som život Bohu. Sú to už 4 roky, čo som sa takto zmenil a Boh za tie 4 roky, všetko čo som Mu odovzdal posunul. Znova som začal študovať, niektoré závislosti odišli zázračne i zo dňa na deň. Doma sa mi extrémne zmenil vzťah s rodičmi a najmä s maminou. Modlíme sa spolu, smejeme sa. Boh sa o mňa stará, nemám potrebu kradnúť. Žijem život s Bohom, ktorý je jedno veľké dobrodružstvo a som šťastný. Nehovorím, že nemám chyby, ale stále som na ceste, musím bojovať s niektorými vecami. Bolo to silné a uvedomil som si, že Boh mení veci, ak mu ich odovzdám a že plní svoje sľuby.

V tom období, ako si sa od Boha odvracal, uvedomoval si si nejaké impulzy alebo okamihy, ktorými sa ti Boh prihováral, že je stále s tebou, aj keď ho ty nevidíš (napr. cez rodičov, priateľov)?

Určite, cez rodinu či rodinných priateľov sa mi Boh prihováral. Snažili sa mi pomáhať. Ja som mal problém s tým, že som ich počúvať nechcel, lebo som si myslel, že viem, čo je správne. Teraz si to spätne všímam, kde všade Boh bol. Boli to také zázračné momenty. Chodili sme napríklad s chalanmi jazdiť autom, ja som jeden deň povedal, že s nimi nikam nejdem, ani neviem prečo... o pol hodinu som sa dozvedel, že všetci havarovali. Boli to momenty, kedy ma Boh chránil, hoci som o tom nevedel a bol to výsledok modlitieb mojej mamy, ktorá sa za mňa celý čas modlila. Mama teraz svedčí o tom, ako Boh koná a ako má Boh všetko dobre načasované. Myslím si, že to ma veľmi chránilo. Keď mi Boh veľa hovoril, bolo to cez svedomie, ale to sa dá ľahko otupiť (ak kradnete peniaze 1. krát, máte možno pred tým rešpekt; po 50. krát je svedomie už tak otupené, že si z toho ťažkú hlavu nerobíte). 

Zamyslel si sa v tej dobe možno, kde vidíš samého seba o 10, 15, 20 rokov?

Ja si myslím, že toto je otázka, na ktorú mladí odpovedia, že ju riešia, ale nie je tomu tak, lebo nezodpovedá tomu ich život. Hovoril som si, ako vyštudujem školu a budem mať rodinu, ale môj život tomu nezodpovedal. Neučil som sa, bol som v partii, v akej som bol. Mal som svoju hudbu a to bolo to jediné, čo mi išlo. Asi som to veľmi neriešil, skôr som riešil prítomný moment a chcel som si to užiť. 

Nie je veľa ľudí, ktorí, keď objavia nanovo cestu k Bohu, sú ochotní o svojom živote svedčiť a nazývať veci pravými menami. Čo ti dáva silu rozprávať aj o svojej minulosti? Prečo vydávaš svedectvo o sebe?

Asi to vychádza z toho, čo som spoznal. Tým, že som bol človek, ktorý Boha nepoznal a bol som v takej partii, tak keď som to zrazu objavil, mal som pocit, že som našiel poklad, ktorý hľadá každý človek, no nevie ho nájsť. Mal som pocit, že som našiel všetko, čo som hľadal. Po tom obrátení boli u nás v spoločenstve chvály a zrazu prišiel niekto za mnou, či nechcem ísť svedčiť a ja som neváhal. Ak by tam bol len 1 človek, ktorý o Bohu nepočul alebo by mal podobné problémy, malo by to zmysel. Asi je to moja potreba a zmysel môjho života, aby som sa delil s tým, čo Boh pre mňa urobil. Chcem sa podeliť s tým darom, ktorý som dostal, lebo je ozaj obrovský. Je to pre mňa ako jeden citát z Písma, ktorý povedali apoštoli v Skutkoch 4,20 - „lebo nemôžme nehovoriť o tom, čo sme videli a počuli.

Na koho si spomínaš zo svojej cesty premeny, ktorí ťa ťahali, podporovali v tvojej životnej zmene, ktorí sa za teba modlili?

Myslím si, že určite to bola moja mamina, s ktorou sa mi veľmi zlepšil vzťah. Mama je v úzadí mojej služby a modlí sa stále za mňa a za ľudí, s ktorými som. Myslím si ale, že v živote kresťana je dôležité mať nejaké duchovné vedenie a mne sa tí ľudia v živote menili. Zo začiatku to bol jeden kňaz z nášho spoločenstva, ktorý ma viedol, chodil som s ním na duchovné cvičenia, svedčil som a pri ňom som rástol. Neskôr, keď som už prešiel naplno do služby, tak to bol napr. Braňo Letko z Lámačských chvál alebo Michal Libant zo spoločenstva Dismas. Keď som našiel nejakého požehnaného človeka, snažil som sa byť pri ňom a keď to Pán chcel, tak sme mali bližší vzťah a oni ma viedli. Bral som si z nich príklad. Určite, zo začiatku mi pomohlo spoločenstvo a myslím si, že ak by som spoločenstvo nemal, ani by sa to nedalo. Je to správna partia ľudí, s ktorými naozaj zažívate, že život s Bohom je dobrodružstvo, nie je to nuda. Môžete sa s nimi zdieľať, modliť sa spolu, hrávať športy či chodiť na výlety, nemusíte sa flákať, padnúť do zlej partie... Svojmu spoločenstvu som vďačný za to, že ma prijali, takého aký som. A v tom je sila spoločenstva.

Mnohým ľuďom sa rap spája práve s vulgarizmami. Osobne vnímam to, že nie je veľa rapperov, ktorí svoju vieru prenášajú aj do svojej tvorby. Odkiaľ čerpáš inšpiráciu pre svoju tvorbu?

Každý asi povie, že píše to, čo žije. Možno preto veľa rapperov nedáva nejaké duchovné hodnoty v textoch, lebo väčšinou ich život nie je založený na kresťanských hodnotách a nežijú ich. Tým, že som sa obrátil, píšem to, čím žijem, čo ma inšpiruje. Tým, že sa pohybujem v komunite kresťanov, stávajú sa mi inšpiráciou a to sa snažím prenášať do svojej tvorby. Asi nás nie je veľa. Je nás iba pár, ale Pán vie, čo robí a vie, ako to má byť a ja viem, že ak by to bol len jeden človek, ktorému to pomáha, tak to stojí za to. Mojou inšpiráciou je môj vzťah s Bohom, ktorý sa snažím žiť každodenne. 

V piesni „Jeho láska“ nazývaš Boha „Alfou a Omegou“. Čo pre teba znamená viera? Ako vnímaš Boha teraz po svojom obrátení? 

Asi ako je to povedané, že je pre mňa Alfou a Omegou, a teda všetkým. Môj život je postavený na vzťahu s Bohom a to je pre mňa to hlavné, čo chcem mať v živote. Viem, že ak môj vzťah s Bohom bude živý a aktívny, tak všetky moje oblasti v živote (rodina, priatelia, vzťahy, aktivity...) sa budú odvíjať od môjho vzťahu s Bohom. Ak ja žijem na modlitbe, aj tieto oblasti sú požehnané a bude sa mi dariť a budem šťastnejší. Boh pre mňa znamená zdroj pokoja, je zmysel toho, čo robím... je pre mňa tým najlepším priateľom. Verí mi, dáva mi nové túžby, nové sny a dáva mi silu ich uskutočňovať. A to sa snažím odovzdávať ďalej. 

Je nejaké kresťanské spoločenstvo, kde sa s tebou ľudia môžu stretnúť – kde si možno ďalej formovaný a posúvaný bližšie k Bohu?

Konkrétne u mňa je to spoločenstvo oázového typu v Leopoldove. Je nás okolo 100 a je to partia ľudí, ktorí žijú s Bohom. Vytvárame malé skupinky, modlíme sa spolu, zdieľame sa, pýtame sa vzájomne či nepotrebujeme pomôcť. Máme za sebou lídrov, ktorí nám pomáhajú. Chodíme spolu na opekačky, spoločné akcie, robíme sami tie oázy, kde som sa ja obrátil. Je to partia kamarátov, ktorá je pre mňa druhou rodinou, ktorých mám rád a s ktorými sa teším, keď sa stretneme. Do tohto spoločenstva som sa dostal po svojom obrátení. Čo sa týka väzníc, detských domovov a podobne, tak to je asi moja samostatná služba. Ľudia zo spoločenstva neslúžia v týchto oblastiach. Ale moje spoločenstvo robí ďalej evanjelizáciu, akú robilo pri mne. Cez leto sú konané stále oázy, duchovné cvičenia, kde som bol aj ja. Prídu tam mladí ľudia vo veku od 14 – 17 rokov, ktorí nepoznajú Boha, hľadajú ho a počas tých dní sa im snažíme priblížiť Boha a myslím si, že je tam skoro 100 % úspešnosť. Zažívame tam obrátenia, zázraky. Saleziáni idú napríklad skôr formou hier, my ideme na priamo. Ja som bol predtým výnimka, ale chodia nám tam skôr birmovanci, ktorí potrebujú osobnú skúsenosť s Bohom, ale Boha už poznajú. 

Nachádzame sa v období, kedy nás všetkých obklopuje práve koronavírus. Vedel by si porovnať, ako vyzerá tvoj deň, tvoja služba teraz a ako vyzerala v čase predtým, než sa ochorenie začalo šíriť medzi ľuďmi?

Môj život predtým bol dosť aktívny, lebo stále som niekde bol a celý rok sme každý víkend niekde hrali, chodili sme slúžiť, cez týždeň bolo veľa konferencií, chvál, chodil som  prednášať a svedčiť, kde som sa snažil evanjelizovať a žil som naplno službu aktívne. Zrazu, ako prišla korona, musím sa priznať, že som mal veľkú krízu, pretože mi služba odišla a nedá sa len prijímať, ale treba vždy aj odovzdávať. A tým, že som bol zvyknutý na rýchly život služby, Božieho Ducha, ocitol som sa zrazu v samote mojej izby, kde som bol iba na modlitbe a celkom ma to vykoľajilo. Neskôr aj tam ale prišla služba a nové spôsoby evanjelizácie. Dostávam veľa správ, kde ma ľudia prosia o modlitbu, a to je jedna z foriem – že sa modlím za druhých. Začali sme robiť livestreamy odpustenia s Lámačskými chválami a s organizáciou Úsmev ako dar a vždy, keď sa dalo cez leto, keď sa uvoľnili opatrenia, tak sme nasadili rúška a išli sme do väznice alebo detských domovov a snažili sa toho stihnúť čo najviac. No aj teraz, keď sa už zase nedá nikam chodiť, tak služby je zrazu veľa. Pripravujeme veľa seminárov, dosť sa venujem hudbe, pripravujeme rôzne projekty, albumy, snažíme sa veľa evanjelizovať najmä cez livestreamy a prípravu ďalších projektov. Je toho viac. Jeden z najväčších projektov, ktoré robíme, sú livestreamy odpustenia, ktoré sa volajú „Nie 7, ale 77x“. Každý mesiac rozoberáme konkrétnu tému odpustenia spolu so zaujímavými hosťami. Okrem chvál a modlitby sa snažíme vždy pozvať aj nejakého odborníka, ktorý by dokázal zaujať svoj postoj k týmto témam. Máme tam rôzne celebrity od športovcov, známych spevákov až po hercov z televíznych obrazoviek. Potom tam máme aj ľudí z bežného života, ktorí zažili silu odpustenia, a ktorí hovoria, prečo je to dôležité a čo nám odpustenie môže dať. Je možné ho sledovať na Facebooku alebo Youtube Lámačských chvál (LCH LIVE). Na instragrame si ma môžete nájsť pod umeleckým menom Puer Dei, kde hádžem všetky info o službe, ktorá sa práve koná a ktorú môžu ľudia sledovať a čerpať z nej. 

Čo plánuješ do budúcna v rámci hudobnej scény?

Tvorím a pripravujem viac spoluprác a pripravujem pár singlov a celkovo píšeme album spolu s Lámačskými chválami  (toto ešte ale nikto nevie, takže psstsmiley). Pripravujeme aj jednu hymnu v súvislosti s Bezhraničnou láskou a teším sa na tento projekt, lebo si myslím, že téma vzťahov je dôležitá. Prezradím, že nebude to iba rap. Určite budú informovaní čitatelia, ak budú sledovať Facebook Bezhraničnej lásky alebo môj Instagram... 

Aký odkaz by si zanechal mladým ľuďom žijúcim single alebo vo vzťahu, ktorí možno aj prostredníctvom portálu Bezhraničnej lásky hľadajú svoju cestu, ktorou by chceli v živote kráčať?

Ja by som chcel odkázať všetkým, čo to čítajú, aby mali založené vzťahy na modlitbe a Bohu, lebo ak je vzťah založený na Bohu, tak aj oni dvaja sú bližšie k sebe. Naozaj by som vedel hovoriť veľa svedectiev o tom, ako sa aj rozpadnuté vzťahy, manželstvá dali dokopy, keď tam vstúpil Boh. V minulosti som mal veľa dievčat, no odkedy som sa obrátil, dlho som nemal žiadne dievča. Chcel som si budúcnosť, vzťah predstaviť s dievčaťom, ktoré pozná Boha... Prvýkrát som teraz vo vzťahu po obrátení a zažívam ho ako nový človek. Všímam si tam niekoľko dôležitých vecí. Komunikácia je pre mňa najdôležitejšia vo vzťahu, ďalej je to dôvera a modlitba. Je dôležité, ak sa páry spolu modlia. Je potrebné žiť spolu v čistote, žiť na tej modlitbe. Niekedy sa nás Zlý snaží dať dole, útočí na nás rôznymi spôsobmi a modlitba je jediná cesta, ako v takomto vzťahu vytrvať. A pre tých, ktorí sú single, ja som žil takto 4 roky a ani mi to nechýbalo. Vedel som, že Boh má svoje načasovanie a Boh ju pre mňa má. Prišlo to vtedy, keď to malo prísť. Boh nás má rád, pozná naše túžby a nie je pre Neho nič, čo by nám nesplnil ak za tým túži naše srdce a Jemu sa to páči. A verte mi, že Jemu sa vzťahy páčia. Však On ich sám stvoril!


Rozhovor pripravila: Redakcia
Hosť: rapper Dávid Janočko

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!