Mnohí (obzvlášť dievčatá, ženy) zrejme poznáte knihu či film podľa predlohy Jane Austenovej, Pýcha a predsudok. V nej vystupuje majetný pán Darcy, muž plný predsudkov, a chudobná, ale vzdelaná a hrdá Elizabeth. Film som videla asi šesťkrát a patrí k mojim najobľúbenejším. Ale, veľké ALE: Bola som už vydatá viac než desať rokov, keď som ho pozerala. Úplne iná optika, ako pri slobodnom dievčati, ktoré sníva o pravom mužovi.
Nejdem teraz rozoberať samotný príbeh, len chcem poukázať na to, čo môj manžel nazýva „emocionálnou pornografiou“. Všetky romantické filmy podsúvajú dievčatám trochu nereálny obraz partnerského vzťahu, reakcií a správania mužov, ale i nás žien. Vzbudzujú nereálne očakávania a predstavy. Pán Darcy je vykreslený perom autorky ako jeden z prvých predobrazov tzv. „bad boys“, zlých chlapcov. Z tak trochu tajomného, bohatého a chladne pôsobiaceho Darcyho sa nakoniec vykľuje muž plný citu a dobrých skutkov vykonaných v skrytosti. Na takých ženy so spasiteľským syndrómom a vierou, že ich dokážu zmeniť či zachrániť, letia. Ale uznávam, že Darcy je veľmi „soft bad boy“.
Elizabeth ho videla spočiatku takto:
„Od samého začiatku – takmer by som povedala, od prvej chvíle, čo vás poznám, vaše správanie vzbudilo vo mne najhlbšie presvedčenie o vašej arogancii, povýšenosti a sebeckom pohŕdaní citmi iných ľudí, a položilo základ toho nesúhlasu, na ktorom nasledujúce udalosti vystavali nemenný odpor, a nepoznala som vás ešte ani mesiac a už som cítila, že ste posledným mužom na svete, za ktorého by som bola ochotná vydať sa.”
No ale stalo sa a vydala sa za neho.
Všímam si pri rozhovoroch s dievčatami ich myšlienkové a emocionálne pochody pri výbere, hodnotení chlapcov ako potenciálnych manželov. A uvedomujem si ich častú nezrelosť, nesprávne kritériá výberu. Pramení tu povrchnosť zo seriálov, filmov, kníh, ktoré sledujú, čítajú alebo z nedostatočnej formácie, či už v rodine alebo spoločenstve.
Pamätám si, že keď som už chodila s mojím manželom, počúvala som od kamarátok výčitky v zmysle, že nebol vychovávaný vo viere, nie je praktizujúci kresťan, ako s ním budem zdieľať prežívanie svojej viery a výchovu detí v nej. Všetko otázky na mieste, mienené v dobrom. Čo ma primälo k tomu, aby som z toho vzťahu nevycúvala? Zdravý sedliacky rozum, trošku širšieho vnímania a pozorovania, skúsenosť s viacerými vzťahmi a viera, že Boh ma vedie s neustálymi otázkami na Neho. A premenené na drobné?
• Všímala som si môjho manžela pri takých činnostiach ako je šoférovanie. Je prudký, nervózny šofér? Ako reaguje - hnevom či pokojne, s pokojom a rozvahou?
• Všímala som si jeho vzťah, komunikáciu a správanie sa k jeho mame. Prevládala úcta, láskavosť, miernosť alebo opak? Druhou stranou mince je zas prílišná naviazanosť syna na matku, mama hotel atď.
• Všímala som si tiež vzájomný partnerský vzťah rodičov môjho chlapca. Ďalšou stránkou, pre muža podstatnou, je pracovitosť, vytrvalosť, dotiahnutie vecí do konca, schopnosť aj v krízovej situácii reagovať s chladnou hlavou, a istá praktickosť a zručnosť.
• Má schopnosť načúvať mi pozorne? Vnímať ma s pochopením alebo len cez svoje filtre, bez kompromisov?
• Vie sa obetovať? Je starostlivý? Ako sa správa k deťom, slabším, či podriadeným? K priateľom?
• Nevnímam náznaky duševnej poruchy, závislosti?
• Má zmysel pre pravdu, česť?
Väčšinu týchto vlastností môj manžel mal (až na tú závislosť, poruchu). Nechýbala ani povestná iskra a chémia. Čo však s tou spomínanou vierou? Môj manžel mal otvorené, hľadajúce srdce a po pol roku chodenia so mnou prišiel aj do kostola, kde si však nekľakal ani nerobil ostatné úkony, len počúval a nasával. Neskôr si čítal Sväté Písmo. Od začiatku sme viedli vážne a dôležité rozhovory na témy vernosti vo vzťahu, potratov, pokrytectva v radoch kresťanov a krížov na stenách, čistoty vo vzťahu, polemizovali sme dlhé hodiny. Postupne si v kostole aj kľakol, keď už v srdci cítil úctu a prejavil záujem o prípravu s kňazom k sv. prijímaniu. Poviete si, ale to si predsa nemohla vedieť, že to takto dopadne. Nie, nemohla. A pochybnosť bola. Ale počas chodenia sme denne pri rôznych činnostiach a situáciách strávili spoločne veľa času. A v srdci som nejako vedela, aj na základe vyššie odpozorovaných vlastností, že to nehrá len kvôli mne, ale úprimne Boha hľadá. A že mu musím dať šancu. A dnes je to on, kto často povie, poďme sa pomodliť korunku.
Samozrejme, každá z nás je iná a čo bolo dôležité pre mňa, nemusí byť pre teba. No aj zo skúseností mojich kamarátok, ktoré hľadali na prvom mieste vieru a duchovnú zaangažovanosť svojich chlapcov v spoločenstve, farnosti a nevenovali veľkú pozornosť ostatným vlastnostiam a okolnostiam, a dnes majú manželstvá nefunkčné, si uvedomujem, že Boh od nás chce aj posväcovanie našich polovičiek a komplexný pohľad na to, kto má byť môj muž.
Veľmi mi pomohlo aj porovnanie chlapcov, s ktorými som chodila, respektíve vzťahov a ujasnila som si, akého partnera hľadám, že nechcem byť tá dominantná vo vzťahu, ale musí mi byť rovnocenným, ak nie v istých situáciách dominantným môj partner.
Keďže to vyzerá, že mám doma ideál, nie je to tak, ani ja sama ním nie som. A teda s nevyhnutným obrusovaním hrán treba rátať. Ale pri tolerancii, ochote rozprávať sa a počúvať je s Bohom všetko zvládnuteľné.
