Naše vlastné predstavy o svätosti nás niekedy môžu doviesť až k sebanenávisti
Veľakrát samých seba neznášame a ani nevieme prečo. Jedným z takýchto falošných pocitov viny je aj obdobie skúšky, ktorým môžeme prechádzať aj dlhší čas bez toho, že by sme rozumeli tomu, že to je len skúška a nie naša vina, že sa nachádzame práve v takýchto okolnostiach života. Každá skúška je totiž sprevádzaná rôznymi formami pokušení, ktoré ešte sami o sebe nie sú hriechom.
Každá skúška je totiž sprevádzaná rôznymi formami pokušení, ktoré ešte sami o sebe nie sú hriechom.
Pamätajme, že Božie Slovo hovorí, že Boh nás nikdy nebude skúšať nad naše sily, a že s každou skúškou nám v správnom čase ukáže aj východisko, z tej ktorej situácie. Z každej skúšky, ktorú na nás Boh dopustí, by sme mali odchádzať vnútorne posilnení a s hlbším vzťahom nielen k Bohu a blížnym, ale aj k sebe samému.
Vzťah k sebe je totiž tým najdôležitejším vzťahom, od ktorého sa potom ďalej odvíja aj vzťah k Bohu, aj vzťah k blížnym.
Vzťah k sebe je totiž tým najdôležitejším vzťahom, od ktorého sa potom ďalej odvíja aj vzťah k Bohu, aj vzťah k blížnym.
Nemecký psychiater William Glasser povedal: „Všetky psychické problémy, počnúc slabým neurotickým strachom z výšok a končiac najťažšou formou psychotickej schizofrénie, sú príznakmi, ktorých hĺbka a trvanie naznačuje hĺbku a trvanie nedostatku našej lásky k sebe.“
Častokrát neprijímame samých seba preto, lebo sme sa v detstve, necítili prijatí takí, akí sme,
Následkom toho sa u mnohých ľudí sformuje tzv. perfekcionistický prístup k životu. Perfekcionizmus je v psychológii definovaný ako choroba. Prečo? Pretože súčasťou perfekcionizmu je kladenie nereálnej požiadavky na seba, že ja predsa nemôžem zlyhať a ak som už zlyhal, tak hneď popriem všetko to dobré a pekné, čo sa mi už v danej oblasti podarilo uskutočniť.
Také isté nereálne očakávania a požiadavky kladiem potom aj na druhých. Perfekcionizmus sa veľakrát v nás môže zakoreniť hlavne pod vplyvom výchovy, a to najmä všetkého toho, čo rodičia nevedia prijať sami na sebe alebo čo nevedia odpustiť samým sebe a projektujú to potom do svojich detí.
V boji s perfekcionizmom veľmi pomáha vyznávať pýchu a nechať sa najbližším okolím „odkontrolovať “, či požiadavky, ktoré teraz konkrétne na seba kladiem (napr. rôzne aktivity a stretnutia v mojom diári), sú reálne zvládnuteľné.
Perfekcionizmus je v psychológii definovaný ako choroba. Pretože súčasťou perfekcionizmu je kladenie nereálnej požiadavky na seba, že ja predsa nemôžem zlyhať a ak som už zlyhal, tak hneď popriem všetko to dobré a pekné, čo sa mi už v danej oblasti podarilo uskutočniť.
Viera v to, že každého z nás stvoril Boh s vášnivou láskou a radosťou a to, že sme vyšli z jeho rúk ako nádherné umelecké dielo, je v otázke sebaprijatia kľúčová. Boh videl, že keď stvoril človeka, tak to „bolo veľmi dobré.“
To znamená, že toho dobrého je v každom z nás nepomerne viac a je potrebné sa neustále vracať k počiatku stvorenia a k tomu, aký úžasný zámer mal Boh s človekom pri jeho stvorení. Odtiaľ čerpáme svoju identitu a odpovede na otázky, kto vlastne sme.
Ak odchádzame od tohto pohľadu, začíname čerpať svoju identitu zo svojho „falošného ja“ alebo ako píše sv. Pavol zo „starého človeka.“ Ide o neuzdravené postoje ako napr.: „Mám zo seba zlý pocit, teda som zlý človek.“
Na záver by som chcela povedať, že pre každého človeka najväčším „nebeským zjavením a stretnutím s Bohom“, je zjavenie toho, kým sme v Ježišovi Kristovi. Odtiaľ pochádza naša skutočná identita a sebaúcta.
Autor: PhDr. Slavomíra Filipiaková
