Ktoré Ježišove prikázania sú viac než desatoro?

Ježišov príkaz: "Milujte sa navzájom, ako ja milujem vás" (15,12), je základom celého kresťanského života (Katechizmus 1827). Je také jednoduché, a predsa také ťažké. Keď s vierou hľadíme na kríž, vidíme Božiu lásku, ktorá sa nám zjavila, lásku, ktorá sa úplne daruje pre dobro druhých. Je to tá istá láska, o ktorej nám Ježiš hovorí, že ju máme praktizovať.

Ktoré Ježišove prikázania sú viac než desatoro?
Foto: © freepik.com

Jedným z dôvodov, prečo je také ťažké milovať ako Ježiš, je to, že sme hriešnici, spútaní pyšným sebectvom. Aby sme mohli milovať ako Boh, musíme neustále umierať vlastnej hriešnosti a sebectvu a žiť pre Boha. A pre Boha žijeme tak, že poslúchame Otcovu vôľu a milujeme jeden druhého. Na to, aby sme takto milovali druhých, potrebujeme Božiu pomoc. Aby sme prinášali ovocie lásky, musíme zostať na viniči a nechať sa Otcom prerezávať.

Inak povedané, ak chceme milovať druhých ako Boh, musíme zostať a rásť v spoločenstve s Ježišom prostredníctvom takých vecí, ako sú modlitba, sviatosti a skutky pokánia. Prostredníctvom týchto duchovných praktík sa otvárame Božiemu pôsobeniu v nás, čím čoraz viac odumierame svojej vlastnej hriešnosti a prispôsobujeme sa Otcovej vôli.
 

Čo sú to prikázania?

Takto začneme radostne zakúšať Otcovu lásku a budeme schopní milovať druhých tak, ako nás k tomu vyzýva. Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske. Čo sú to prikázania? Príde nám akosi automaticky na myseľ Desatoro, teda morálny zákon. Pritom Desatoro nie sú Ježišove prikázania, ale Mojžišove.

Tým nechcem povedať, že už neplatia alebo že ich Ježiš prišiel zrušiť. Neprišiel ich zrušiť, ale naplniť. Skúsme však odhaliť, čo Ježiš myslí pod výrazom "moje prikázania". Ježiš nás cez splnenie týchto prikázaní vovedie do vnútorného života božskej lásky Najsvätejšej Trojice, do hlbokého nadprirodzeného spoločenstva s Bohom, ktoré je vyjadrené slovom priateľstvo.

Sú to prikázania, ktorých zachovávanie vnútorne transformuje človeka a vlieva doňho nadprirodzenú schopnosť milovať. A v tom spočíva „novosť“ tzv. Nového Zákona. Otcovia Cirkvi videli v „prikázaniach“, o ktorých hovorí Ježiš v dnešnom evanjeliu, prikázania typu: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkým národom a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Dodržiavanie tohto prikázania má priniesť človeku spásu: „Kto uverí a dá sa pokrstiť, bude spasený.“ Dodržanie týchto prikázaní prináša stvorenie Božej prirodzenosti v srdci človeka.
 

Posväcujúca milosť a priateľstvo s Bohom

Je to vliatie Božej lásky do srdca človeka, ktorú katolícka teológia nazvala "posväcujúca milosť“. Svätý Tomáš Akvinský vysvetľuje, že posväcujúca milosť, je priateľská láska, láska priateľstva s Bohom. Nikodémovi Pán Ježiš povedal: „Ak sa niekto nenarodí zhora, nemôže uzrieť Božie kráľovstvo.“ Bez splnenia tohto Ježišovho prikázania nie je možná spása. Ak ma milujete, budete zachovávať moje prikázania. Ak ma milujete, dáte sa pokrstiť.

Ak ma milujete, budete sláviť a prijímať Eucharistiu: „Toto robte na moju pamiatku.“ Bez splnenia tohto prikázania nemožno dosiahnuť život večný: „Ak nebudete jesť Telo Syna človeka a nebudete piť jeho Krv, nebudete mať v sebe života.“ A mohli by sme pokračovať prikázaním odpúšťať hriechy: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené. Komu zadržíte, budú zadržané.“
 

Stav priateľstva s Bohom, stav posväcujúcej milosti robí človeka schopným žiť morálne, podľa prikázaní Desatora, ktoré sú vyjadrením toho, čo znamená mať lásku


Cez splnenie týchto prikázaní sa naštepí človek na Krista ako ratolesť na vinič, aby sme nadviazali na predchádzajúce Ježišove slová, ktoré sme počuli minulú nedeľu. Ak toto nebudeme robiť, budeme ponechaní na svoje vlastné sily, na svoje egoistické sklony, na hlboko zakorenené neresti, ktoré nás ovládajú. Zostaneme suchými ratolesťami.

Cirkev nie je len akousi ochrankyňou morálnych hodnôt tým, že povie pravdu o človeku a o tom, čo je morálne a čo je nemorálne. Cirkev ponúka aj prostriedky, cez ktoré vstupujeme do hlbokého spoločenstva života s Bohom cez vzťah s Ježišom Kristom, prostredníctvom jeho slova a sviatostí.

Stav priateľstva s Bohom, stav posväcujúcej milosti robí človeka schopným žiť morálne, podľa prikázaní Desatora, ktoré sú vyjadrením toho, čo znamená mať lásku: láska k Bohu znamená svätiť sviatočný deň, láska znamená upínať svoje srdce na Boha, mať hlboký vzťah priateľstva s Bohom, ktorý sa prejavuje pravidelnou modlitbou, láska znamená byť nábožný, láska znamená celoživotné priateľstvo manželstva, láska znamená nesmilniť, teda nepoužívať iného ako nástroj potešenia, láska znamená rešpektovať pravdu, láska znamená ochraňovať život, dobré meno, česť atď.
 

Ťažký "smrteľný" hriech

To, čo ničí priateľstvo s Bohom, je hriech, presnejšie ťažký hriech. Nazýva sa aj „smrteľný hriech“. Niektorí si preto myslia, že ide o hriech zabitia (teda proti piatemu prikázaniu Desatora). Nie, tieto hriechy sa nazývajú „smrteľné“ z iného dôvodu. Po dopravnej nehode niekedy počujeme v správach, že ľudia utrpeli zranenia “nezlučiteľné” so životom. Sú to smrteľné zranenia, inými slovami, tí ľudia zomreli.

Ťažký hriech nazývame smrteľným, lebo je nezlučiteľný s duchovným životom, s posväcujúcou milosťou a nadprirodzenou láskou, priateľstvom s Bohom. Kto je v stave ťažkého hriechu, nezotrval v Ježišovej láske. Nedodržal Mojžišove prikázania Desatora. Potrebuje opäť najprv dodržať „Ježišove prikázania“, cez ktoré sa obnoví tento život: Potrebuje Ježišovo: „Obráťte sa a verte Evanjeliu!“ Potrebuje obnoviť znovuzrodenie krstnej milosti cez sviatosť pokánia. Potrebuje Eucharistiu, cez ktorú doňho opäť bude prúdiť Božia láska.
 

Táto láska tkvie v tom, že ja milujem - v Bohu a s Bohom - aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom.


Ale Ježiš hovorí, že lásku priateľstva máme mať aj medzi sebou, nielen s Bohom. Nie je to nemožné? Boh nám stále vychádza v ústrety novým spôsobom – prostredníctvom ľudí, cez ktorých prežaruje; cez svoje slovo a sviatosti, zvlášť cez Eucharistiu. Moja láska k blížnemu sa rodí na základe priateľstva s Bohom a vedie ma k súhlasu mojej vôle s jeho vôľou a to spája náš rozum, vôľu a city.

Je typické pre priateľov „to isté chcieť a to isté odmietať“. Božia vôľa nie je viac pre mňa cudzou vôľou, ktorú mi zvonku ukladajú prikázania. Láska k blížnemu, ako ju hlása Ježiš, je možná. Táto láska tkvie v tom, že ja milujem - v Bohu a s Bohom - aj človeka, ktorý mi nie je príjemný alebo ktorého ani nepoznám. To sa môže uskutočniť, len ak vychádzame zo stretnutia s Bohom. Tak sa naučím pozerať na každého človeka nielen svojimi očami a svojimi citmi, ale aj z perspektívy Ježiša Krista. Jeho priateľ je aj mojím priateľom.

Ak máme ťažkosť milovať blížneho priateľskou láskou, povedzme Ježišovi: Ježišu, ak sa spoľahnem len na svoju ľudskú náklonnosť, tento človek mi je ľahostajný, nemám ho rád. Ale ty ho miluješ na svoj božský spôsob, miluj ho aj za mňa a uč ma mať k nemu tvoj postoj, tvoju lásku. Pre teba, Ježišu, ho chcem milovať.

Svätá Mária Goretti takto milovala svojho vraha Alessandra, ktorý ju dobodal, keď sa nechcela poddať jeho chúťkam. Kňaz ju vyspovedal ešte pred operáciou a ráno jej doniesol sväté prijímanie – druhé a zároveň posledné v jej živote. Na jeho otázku ohľadom vraha mu bez váhania odpovedala: „Áno, z lásky k Ježišovi mu odpúšťam z celého srdca a v nebi ho chcem mať pri sebe.“ To dokáže len priateľstvo s Bohom.


Autor: kňaz Juraj Vittek 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!