O syndróme izolujúceho katolíka

Späť na články

Raz, keď som bola na omši, istý kňaz zakončil svoju kázeň vtipom: „Po nebi sa prechádzal evanjelik a uvidel v ňom obrovský múr. Nedalo sa zaň dostať, a tak premýšľal, čo je za ním. Vtom uvidel svätého Petra, tak prišiel za ním a pýta sa ho: „Svätý Peter, čo je za týmto múrom?“ Odvetil mu: „Tam sú katolíci, ktorí si myslia, že sú tu sami.“

O syndróme izolujúceho katolíka

Tento vtip ma doviedol k úvahe: Prečo sme my katolíci takíto? Je toto to, čo nám Ježiš kázal? Selektovať sa od ostatných a cítiť sa, že sme niečo viac? Je toto ten správny spôsob, ako privádzať druhých ľudí do neba?

     Asi každý sa počas dňa pristihne pri tom, ako niekoho posudzuje. Ideme po meste a hodnotíme ľudí: výzor, oblečenie, fyzické proporcie, slovník... A mnohokrát takéto posudzovanie nezostane len v našich myšlienkach. Naše súdy sa dostávajú aj do nášho jednania s ľuďmi, prenikajú do našich postojov voči nim, do rečí, ktoré o nich povieme bez ich vedomia, za chrbtom. Nechceme sa rozprávať s ľuďmi, lebo nesúhlasíme s ich názormi, obliekaním, so životným štýlom. Radšej ideme na faru, kde sa „zavrieme“ v našom ideálnom farskom spoločenstve, pretože tam sme medzi „svojimi“. Avšak je takéto chovanie tým, akým sa riadil aj Ježiš? Zatváral sa len do chrámu a rozprával sa s kňazmi o duchovných veciach? Mám pocit, že nie.

     Samozrejme, že je dôležité stretávať sa s ľuďmi rovnakého vierovyznania, rozvíjať svoju vieru a podobne. Ale v tomto bode sa nemôžeme zaseknúť. Nemôžeme si povedať: „Tak, ja chodím niekoľkokrát do týždňa do kostola, modlím sa ruženec, poctivo si plním povinnosti, chodím každé dva týždne na spoveď, tak, Bože, som tu, pripravený byť prijatý do Tvojho kráľovstva.“ A pritom sa pozerám na druhých z výšky. Mnoho neveriacich ľudí nás nemá rado práve pre toto. Pre našu pýchu, v ktorej sa javí, že sme lepší než ostatní, pretože dodržiavame desatoro. Sám Ježiš povedal, že najväčším prikázaním je milovať Boha a druhých ľudí ako seba samých. A na to často zabúdame. Máme milovať všetkých. Nielen našich ideálnych kresťanských kamarátov, s ktorými zdieľame lavice v kostole. Máme milovať aj tých, ktorí veria v iného Boha, prípadne neveria v nič. Máme milovať tých, ktorí si myslia, že rozvod je správna vec, tých, ktorí s našimi postojmi nesúhlasia, dokonca aj tých, ktorí proti nim bojujú.

Máme milovať všetkých. Nielen našich ideálnych kresťanských kamarátov, s ktorými zdieľame lavice v kostole. Máme milovať aj tých, ktorí veria v iného Boha, prípadne neveria v nič. Máme milovať tých, ktorí si myslia, že rozvod je správna vec, tých, ktorí s našimi postojmi nesúhlasia, dokonca aj tých, ktorí proti nim bojujú.

     Možno sa pýtaš ako? Ako mám milovať ľudí, ktorí sú mojím pravým opakom? Rovnako ako Ježiš, ktorý nemal rád hriech, ale miloval hriešnikov. Skôr, ako niekoho odsúdiš, sa spýtaj: „Prečo?“ Prečo má tento človek takýto postoj? Čo ho k tomu viedlo? Nie každý má dar milujúcej kresťanskej rodiny, ktorá ho vedie k viere už od plienok. Niektorí zápasia vo svojom vnútri, sú zmätení a nevedia, čomu majú veriť. Alebo už majú svoje postoje, ktoré sa nechystajú zmeniť. Ale to nie je dôvod, ktorý nám má brániť v otvorenej diskusii a prijatí druhých takých, akí sú. Áno, zrejme sa z takýchto ľudí nestanú naši partneri alebo priatelia na celý život. Ale môžeme im preukázať pochopenie a prijatie, že hoci s tebou nesúhlasím, mám ťa rád takého, aký si. Práve vďaka rôznorodosti je tento svet rozmanitý.

     V mojom živote boli pre mňa práve takíto ľudia najväčším obohatením. Nastavili mi zrkadlo, ktoré mi ukázalo, aké veľké nedostatky mám. Priviedli ma k premýšľaniu, prečo je dôležité zastávať naše názory a hodnoty. A to isté môžeme aj my urobiť pre nich. Priviesť ich k úvahe o Bohu a možno práve tým im otvoriť cestu k Nemu. Preto vždy, keď sa s niekým rozprávaš, pamätaj, že možno práve TY si ten, kto mu otvorí alebo zatvorí bránu k viere, ktorá je pre Teba už samozrejmosťou.


Redakčná poznámka:

Redakčný tím Bezhraničnej neschvaľuje odpad od Katolíckej cirkvi, teda slobodné rozhodnutie človeka odčleniť sa od plného spoločenstva s Katolíckou cirkvou a jej duchovného bohatstva, prejavujúceho sa najmä skrze úprimné prijímanie sviatostí a plne privádza človeka k Bohu. Povzbudzujeme našich čitateľov, aby rovnako ako my rešpektovali vyjadrenia Učiteľského úradu Cirkvi, ktorý sa vyjadril počas Tridentského koncilu, že odpadlíctvo od Katolíckej viery vedie do záhuby. Avšak berieme do úvahy aj vyjadrenie II. Vatikánskeho koncilu, kde sa v UNITATIS REDINTEGRATIO (Dekrét o ekumenizme) vyjadruje slovami:

Ale tých, ktorí prichádzajú na svet v týchto (pozn. red.: najmä protestantských) spoločenstvách teraz a v nich sú vychovaní vo viere v Krista, nemožno obviňovať z hriechu rozkolu a Katolícka cirkev ich objíma s bratskou úctou a láskou. Lebo tí, ktorí veria v Krista a boli riadne pokrstení, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. (Unitatis Redintegracio, bod. 3).

Teda pokiaľ je človek protestantom, pretože tam spoznal Krista, alebo bol v tejto viere vychovaný, a prijal ju za svoju môže byť spasený za predpokladu, že mu nebola zjavená pravda, že Katolícka cirkev je objektívne najsprávnejšou cestou ku spáse.

Za projekt Bezhraničná láska pripomienkoval Aleš Rus, študent katolíckej teológie, člen redakčnej rady, na podnet zakladateľa projektu Lukáša Košťála.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!