Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Zrodené pre to, aby rozdávalo krásu, jemnosť a nehu. Boh stvoril každú ženu jedinečnú. Mnohé z nás však v sebe nosia veľkú citlivosť, schopnosť vnímať vzťahy, krásu a dobro. Práve preto nás zranenia dokážu zasiahnuť veľmi hlboko.
Tento príbeh pozná (azda) každá žena. Mená postáv, dejové zvraty či počet rán sú rozdielne, ale pointa býva podobná: kde bolo, tam bolo, bolo jedno krehké srdce - a kým našlo niekoho, pri kom sa mohlo cítiť v bezpečí, neraz bolo vystavené tvrdým, ľahostajným, krutým či sebeckým ľuďom.
Niektoré ženské srdce má jazvy, iné hlboké rany. Také, čo sa stále znova otvárajú, hoci sme si mysleli, že sú už dávno zahojené.
Také krehké srdce... Ako malé dievča, ktoré sa v jednej chvíli hrá s bábikou a v druhej mu niekto zmení život. Bitkou, znásilnením, hádkou, odchodom...
Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Tak jemné a krásne - a tak zranené, že sa muselo naučiť chrániť samo.
Každý človek si časom vytvára svoje obranné múry. Niekto sa uzavrie do seba. Iný začne hľadať prijatie vo výkonoch, vo vzťahoch, v závislostiach alebo v neustálom dokazovaní vlastnej hodnoty. Za mnohými z týchto reakcií býva strach z ďalšieho zranenia.
A tak sa zranené srdce pomaly učí chrániť. Je to prirodzená reakcia na bolesť. Lenže časom sa môže stať, že začne chrániť aj pred tými, ktorí by mu už neublížili.
Potom príde chvíľa, keď zistí, že najťažšie už nie je milovať.
Najťažšie je dovoliť niekomu, aby miloval jeho.
Najväčšia zraniteľnosť
Otvoriť niekomu svoje srdce znamená vystaviť sa možnosti ďalšieho zranenia. A práve preto býva dôvera jedným z najväčších darov, ktoré človek druhému dáva.
Aj srdce má svoje hranice, za ktoré sa nedostane hocikto. Alebo - aspoň by sa nemal. Zranenia, sklamania či hriech na nich môžu postupne zanechať hlboké stopy.
A potom je to srdce veľmi obnažené. Až tak, že sa môže báť ďalšej blízkosti. Horko-ťažko pozliepané, sotva zahojené, čeliace každodenným výzvam - dúfajúce, že raz príde niekto, pri kom bude môcť znovu dôverovať, ale zároveň vystrašené, že... už je neskoro.
Prečo?
Možno nebudem hovoriť za všetky ženy. Vnímam to však tak, že v nejakej chvíli si túto otázku položí každá zranená žena.
Prečo by ma mal mať niekto rád? Keď mám pocit, že okolo mňa sú ľudia, ktorí sú menej zranení než ja...
Prečo by ma mal mať niekto rád - keď tí predtým to nedokázali?
Prečo by som mala riskovať a dovoliť mu, aby mi dal nádej? Čo by mi z tohto doráňaného srdca ešte ostalo, ak by som sa predsa len rozhodla niekoho doň vpustiť - a on by z neho zhnusený ušiel?
Nie každý z nás má odvahu milovať tak, akoby ho nikto nikdy nezranil.
Áno, je tu Boh, ktorý lieči rany. Ale je to proces. A niekedy poriadne dlhý. A niekedy poriadne bolestivý.
Možno dievča, ktoré sa ťa bojí vpustiť do svojho srdca, prechádza práve týmto procesom uzdravenia. A možno všetko, čo práve teraz potrebuje, je Boh.
A možno...
Chce aj teba. Len sa bojí.
Čo môžeš ako muž s tým urobiť?
Kde bolo, tam bolo, bolo raz dievčatko... Ktoré neprestalo snívať o rytierovi, aj keď hradby jej srdca dobývali ľudia, ktorí jej ublížili.
Možno sa len bojí, že ten rytier v poslednej chvíli zloží masku... A vykľuje sa z neho obyčajný podvodník.
Myslím, že to srdce... Že to dievča, v ktorom ono srdce bije... Potrebuje skrátka čas. Možno aj veľmi veľa času.
Potrebuje človeka, ktorý nebude tlačiť na veci, na ktoré ešte nie je pripravená. Niekoho, kto bude vedieť zostať aj v neistote. Kto nebude brať jej strach ako osobné odmietnutie, ale ako súčasť príbehu, ktorý sa ešte stále hojí.
Čo sú jej "draci"? Nedôvera, strach z blízkosti, potreba mať všetko pod kontrolou, precitlivenosť či sarkazmus?
Ty ich za ňu neporazíš. Môžeš jej však stáť nablízku tak, aby postupne prestávali určovať celý jej život.
Znie to tak prosto, viem. A je to tak ťažké - viem. A neviem, či ti to dievča za to stojí.
Ale viem, že dôvera sa nedá urýchliť. Do hradieb veže, kde sa ukrýva zranené srdce, nevedú skratky. Každý pokus o nátlak alebo obchádzanie jej hraníc môže tie múry ešte posilniť.
Možno sa pýtaš, či to stojí za to.
A ja ti neviem odpovedať. Viem len, že za tými múrmi sa skrýva žena stvorená pre krásu, lásku a nehu - tieto dary však dokáže darovať tam, kde sa bude cítiť prijatá a v bezpečí.
Trpezlivosť však nie je zachraňovanie
Ak niekoho milujeme, prirodzene túžime, aby sa jeho rany zahojili. Chceli by sme ich vziať na seba, odstrániť ich alebo aspoň urýchliť ich uzdravenie. Tak to však nefunguje.
Nikto z nás nedokáže zachrániť srdce toho druhého. To patrí jedine Bohu (a tiež vôli toho človeka s tým reálne niečo robiť). A niektoré rany potrebujú okrem času a Božej milosti aj pomoc skúsených a odborných ľudí.
Byť nablízku preto neznamená zachraňovať. Znamená to ale vytvárať bezpečný priestor, v ktorom môže druhý človek pomaly znovu objavovať dôveru. Znamená rešpektovať jeho hranice, ale zároveň mať aj svoje vlastné.
Láska nežiada, aby sme prijímali manipuláciu, ponižovanie alebo dlhodobé ubližovanie. Trpezlivosť nie je to isté ako nechať si všetko páčiť.
Niekedy je najväčším prejavom lásky zostať. A inokedy je ním pomenovať a rozhodnúť, že takýto už vzťah nie je zdravý a zodpovedným rozhodnutím môže byť aj rozchod.
Existujú ešte takí muži?
Ak sa my ženy niečoho bojíme, tak toho, že takí muži už nie sú. Že sú len pasívni, zbabelí a pohodlní šuhaji, ktorí sa pozrú na náročný vzťah... A radšej pôjdu ďalej.
Akoby bolo jednoduchšie odísť, než riskovať vlastné sklamanie.
Láska si však od oboch vyžaduje odvahu. Odvahu zostať, keď je to ťažké. Odvahu byť úprimný. Odvahu nezneužívať zraniteľnosť toho druhého. A niekedy aj odvahu trpezlivo čakať.
Nikto nepovedal, že to príde rýchlo a bez rán.
Ale ver tomu, že v deň, keď ťa za tie hradby pustí, v deň, keď jej srdce opäť zažiari onou nehou a jemnocitom, s ktorým bolo stvorené, zabudneš na všetky chvíle, keď si mal chuť vzdať to.
Záver
Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno dievčatko... Jeho srdce bolo zranené...
A ty môžeš byť svojimi rozhodnutiami súčasťou toho, ako bude tento príbeh pokračovať. Nebudeš jeho jediným autorom. Ale možno človekom, pri ktorom sa zranené srdce odváži znovu veriť.
