Ako porozumieť homosexualite

...

Homosexualita je stále pomerne kontroverzná téma a diskusie o tomto jave sú často plné emócií a vzájomných útokov oboch zúčastnených strán. Často sú v týchto diskusiách prítomné argumenty, ktoré sú nepravdivé, čiastočne pravdivé alebo nedostatočné.

Ako porozumieť homosexualite
Foto: © pexels.com

Väčšina kresťanov napríklad vie, že homosexuálne skutky sú podľa učenia Katolíckej cirkvi hriešne. Ich rada pre homosexuálne cítiacich ľudí preto znie len: „Nerob to!“ Nevedia ale hlbšie pochopiť, čím homosexuálne cítiaci človek prechádza, ako mu pomôcť, alebo, v horšom prípade, ani nepoznajú dôvody, prečo sú homosexuálne skutky nevhodné. Niekedy sa zmôžu len na naučené frázy typu: „Je to proti prírode“, opísať konkrétnejšie dôvody ale nevedia, pretože problematike nerozumejú.

Na druhej strane sú tu ľudia, ktorí hovoria o homosexualite ako o rovnocennej alternatíve k heterosexualite, ich tvrdenia často obsahujú plno mýtov a lží, ako je napríklad vrodenosť homosexuality. Uvedomujeme si niekedy, koľko rôznych vplyvov a protichodných postojov musí mladý človek, ktorý v sebe objaví homosexuálne sklony, vnímať a spracovávať? Koľko rôznych protichodných odporúčaní dostáva?

Niektorí radia coming-out a následnú sexuálnu aktivitu, niektorí celoživotný celibát, niektorí hovoria, že homosexualita je vrodený a nemenný stav, iný zas, že sa to zmení, len sa treba modliť, niektorí ju považujú len za „módny výstrelok“ a, nanešťastie, nájdu sa aj takí, ktorí sa zmôžu iba na vulgarizmy.

Tento článok píšem preto, aby som pomohol čitateľom lepšie pochopiť homosexualitu, no najmä preto aby som aspoň trochou pomohol homosexuálne cítiacim ľuďom, či už radou alebo minimálne povzbudením, že v tom nie sú sami. Píšem z pozície človeka, ktorý sa o túto problematiku už dlhšiu dobu zaujíma. Prečítal som o tejto téme viacero kníh, článkov a mám s homosexualitou aj reálne skúsenosti (sám som homosexuálne orientovaný a udržiavam písomný kontakt s ľuďmi, ktorí tiež prežívajú homosexuálne cítenie). V článkoch sa sústredím iba na mužskú homosexualitu, pretože len s ňou mám skúsenosti.

Na začiatok považujem za vhodné opísať, čo homosexualita vlastne je a ako vzniká.

Homosexualitu môžeme chápať ako výlučnú alebo prevládajúcu pohlavnú príťažlivosť voči osobám toho istého pohlavia. Človek si ju slobodne nevolí. Neznamená to však, že je vrodená, ako sa často hovorí aj medzi „odborníkmi“. Schválne dávam toto slovo do úvodzoviek, pretože je rozdiel medzi niekým, kto sa homosexualitou skutočne zaoberá, skúma psychologický profil svojich homosexuálnych klientov, berie do úvahy vplyvy, ktorým bol homosexuálny človek vystavovaný v období detstva a dospievania, neignoruje zistené fakty (medzi známych odborníkov na homosexualitu patria napr. Joseph Nicolosi, Gerard van den Aardweg, Floyd Godfrey, Richard Cohen) a medzi ľuďmi, ktorí majú titul z psychológie alebo psychiatrie, ale homosexualitu považujú za prirodzenú vrodenú odlišnosť -  ignorujú neriešené psychické problémy a konflikty, ktoré sú v homosexuálnej populácií neprehliadnuteľné. Homosexuálna orientácia teda nie je vrodená, je získaná (pozor, získaná neznamená dobrovoľne zvolená ani vždy meniteľná). Je dôsledkom narušeného procesu zdravého emocionálneho alebo osobnostného dospievania, ku ktorému došlo vplyvom rôznych negatívnych okolností v období detstva a/alebo mladosti. Na vznik a (postupné) upevňovanie homosexuálnych sklonov má vplyv viacero faktorov. Medzi najčastejšie patria: nezdravá rodinná dynamika, problematické vzťahy s rovesníkmi toho istého pohlavia, komplexy pohlavnej menejcennosti,  sexuálne zneužitie, nedostatok zdravých dotykov či emocionálnych stimulov od otca (nadmieru vyjadrené matkou, niekedy i nevhodne) a, najmä v dospelosti, i vlastné rozhodnutia. Nie u každého človeka s homosexuálnymi sklonmi museli byť prítomné všetky spomínané vplyvy. V nasledujúcich riadkoch si ich priblížime viac.

Homosexuálna orientácia teda nie je vrodená, je získaná (pozor, získaná neznamená dobrovoľne zvolená ani vždy meniteľná). Je dôsledkom narušeného procesu zdravého emocionálneho alebo osobnostného dospievania, ku ktorému došlo vplyvom rôznych negatívnych okolností v období detstva a/alebo mladosti.

 

Vzťahy v rodine

Ľudia pri mužovi s homosexuálnymi sklonmi predpokladajú negatívny obraz jeho otca. Môže to byť pravda len sčasti; výraznú rolu zohráva aj matka. Ako uvádza Aardweg, vo výchovnom procese väčšiny mužov s homosexuálnymi sklonmi bola matka psychologicky príliš dôležitá a otec príliš neprítomný až negatívny. Tento základný vzorec má viaceré rozmanité variácie.
Matka mohla byť prehnane starostlivá, príliš ustráchaná, ktorá nevnímala nič okrem svojho dieťaťa, mohla byť dominantná, príliš do všetkého zasahovala, alebo prehnane zhovievavá či prehnane prísna, mohla sa tak upnúť na dieťa, že z procesu výchovy vytlačila otca a ten sa stiahol. Mohlo sa stať aj to, že matka si zo svojho syna spravila dôverníka a zverovala sa mu so svojimi problémami s manželom – s chlapcovým otcom alebo pred chlapcom nadávala všeobecne na mužov ako takých.
Otec zas mohol byť príliš slabý, podriadený manželke, nerozhodný alebo nemal veľký záujem o syna, býval voči nemu prehnane kritický alebo ho odmietal. Objektívne mnohí otcovia zanedbávali svoje otcovstvo vo vzťahu k dotknutému synovi: pretože boli už starší, pretože ponechali chlapca pod ochranou manželky, pretože boli zaneprázdnení, po rozvode, preto, lebo si od syna nič nesľubovali, alebo z iných dôvodov. Dôsledkom bolo, že chlapec bol príliš naviazaný na matku a jeho vzťah s otcom bol nenaplnený. Každý chlapec potrebuje cítiť, že patrí do sveta svojho otca viac než do sveta svojej matky, pretože toto ho činí sebaistým v danom pohlaví. Prehomosexuálni chlapci vo väčšine prípadov nezakúsili veľa autentického otcovského citu, preto sa ako jeden z faktorov formujúcich homosexuálnu orientáciu uvádza „hlad po otcovi“. Pri takejto kombinácii rodičovského vplyvu sa nerozvinie chlapcova mužskosť a sebaistota, čo niekedy býva príčinou toho, že nedokáže koexistovať s rovesníkmi a cíti sa v kolektíve rovesníkov „iný“. Okrem toho „mamin chlapec“, u ktorého sa (kvôli napodobňovaniu matky) rozvinuli viac „ženské postoje“, môže byť vystavovaný výsmechu alebo šikanovaniu zo strany svojich rovesníkov. Prehomosexuálni chlapci bývajú často charakterizovaní ako tichí, citliví, jemní, pasívni, poslušní..., skrátka „dobrí chlapci“. Nie sú to vrodené vlastnosti, ale naučené zvyky – ak matka hrá pri neprítomnosti otca (nemusí to byť fyzická neprítomnosť, ale aj neprítomnosť v procese výchovy) v živote malého chlapca ústrednú rolu, potom ju syn v mnohých veciach napodobňuje a osvojuje si niektoré jej vzorce správania, pohyby, gestá, spôsob reči a podobne.   

Každý chlapec potrebuje cítiť, že patrí do sveta svojho otca viac než do sveta svojej matky, pretože toto ho činí sebaistým v danom pohlaví. Prehomosexuálni chlapci vo väčšine prípadov nezakúsili veľa autentického otcovského citu, preto sa ako jeden z faktorov formujúcich homosexuálnu orientáciu uvádza „hlad po otcovi“.

 

Komplex pohlavnej menejcennosti  a problematické vzťahy s rovesníkmi

Komplex pohlavnej menejcennosti môžeme opísať ako negatívny pohľad na seba vo vzťahu k svojmu pohlaviu. Takíto adolescenti trpia predstavou, že sú iní ako ich kamaráti – iní v negatívnom zmysle, čiže chlapci sa cítia horší alebo menej hodnotní vo vzťahu k svojej mužskosti. Domnievajú sa, že nemajú vlastnosti, ktoré považujú za mužské, ako napríklad odvaha, priebojnosť, dravosť, sebaistota, manuálna zručnosť, športová zdatnosť a podobne. V období dospievania sa chlapci často trápia nad zovňajškom. So svojimi rovesníkmi sa porovnávajú dôslednejšie ako predtým, preto aj menej vyvinuté telo (nižší vzrast, menej svalovej hmoty, absencia ochlpenia a podobne) môže posilňovať komplex pohlavnej menejcennosti. Od ľudí s homosexuálnymi sklonmi preto často počujeme: „Vždy som sa cítil byť „iný“ v porovnaní s ostatnými“. Chlapci s komplexom pohlavnej menejcennosti sa nemusia vedieť zaradiť medzi rovesníkov, cítia, že nepatria do „sveta mužov“ alebo sa necítia byť plnohodnotnými členmi skupiny. Trpia presvedčením, že nie sú „jedným z nich“, a tieto pocity v nich môžu vyvolať, ako píše Aardweg, „túžbu po spolupatričnosti“ – teda túžbu patriť medzi ostatných chlapcov. Chlapci potrebujú tráviť spolu čas. Preto spolu športujú, hrajú futbal, stavajú si bunkre na strome, alebo (dnes zrejme častejšie) pozerajú filmy a hrajú počítačové hry, žartujú a je im spolu dobre. Ak sa chlapcovi nedarí nadväzovať zdravé vzťahy s rovesníkmi, jeho emocionálne potreby vo vzťahu k rovnakému pohlaviu ostávajú nenaplnené. Keď takýto osamelý a citovo vyhladovaný chlapec pohlavne dospieva, a jeho túžba patriť medzi ostatných chlapcov, byť s nimi a byť medzi nimi prijímaný ostáva nenaplnená, stáva sa, že tieto nenaplnené potreby sa prenesú do sexuálnej oblasti a stanú sa homosexuálnymi túžbami. Chlapec už teda netúži len „byť s chlapcami“, ale jeho rovesníci ho začnú priťahovať aj sexuálne. Aardweg uvádza, že práve túžba patriť do skupiny chlapcov podnecuje homosexuálne predstavy, pretože tínedžerské erotické pocity sú ešte nezrelé. Čím neistejší si bude tínedžer svojou mužskosťou, čím menej ho budú prijímať vo svete jeho vlastného pohlavia, čím menej priateľov bude mať (čím bude osamelejší), tým silnejšie môžu byť jeho erotické predstavy o osobách rovnakého pohlavia. Aardweg uvádza, že negatívny obraz otca síce často prispieva k vzniku pocitu „nemužskosti“, výraznejší vplyv má ale nezdravé porovnávanie sa s rovesníkmi toho istého pohlavia. Väčšinový podiel mužov s homosexuálnymi sklonmi teda netvoria „hľadači otcov“, ale „hľadači priateľov“.

Ak sa chlapcovi nedarí nadväzovať zdravé vzťahy s rovesníkmi, jeho emocionálne potreby vo vzťahu k rovnakému pohlaviu ostávajú nenaplnené. Keď takýto osamelý a citovo vyhladovaný chlapec pohlavne dospieva, a jeho túžba patriť medzi ostatných chlapcov, byť s nimi a byť medzi nimi prijímaný ostáva nenaplnená, stáva sa, že tieto nenaplnené potreby sa prenesú do sexuálnej oblasti a stanú sa homosexuálnymi túžbami. 

 

Sexuálne zneužitie/problémy s dotykmi   

Medzi ľuďmi s homosexuálnymi sklonmi sa vyskytuje traumatizujúca skúsenosť so sexuálnym zneužitím v detstve podstatne častejšie ako u heterosexuálnej populácie. Asi nikoho neprekvapí, že takáto skúsenosť môže mať negatívny dopad na celý život. Obete tohto ohavného činu často trpia pocitom viny, hanby, uzatvárajú sa do seba, majú problémy nadväzovať zdravé vzťahy a dôverovať ľuďom, môžu sa objavovať až myšlienky na samovraždu.

Opačným extrémom je ponechanie chlapca bez zdravého dotyku, teda keď chlapec v detstve nezažije dostatok prirodzených dotykov, ako sú: nosenie na rukách, objatia, potľapkanie po pleci, pohladenie a podobne. Takéto dotyky (nielen) od rodičov sú normálne a potrebné. Dotyky ako prejavy nežnosti vidíme aj medzi rovesníkmi rovnakého pohlavia, kamaráti sa niekedy držia okolo krku, zdravia sa podaním ruky, niektorí dokonca objatím. Častejšie to vidíme u dievčat, u nich sú vzájomné objatia úplne bežné. Chlapci sa niekedy nechcú takto dotýkať z obáv, že budú vyzerať zženštilo a myslia si, že „drsňáci“ takéto dotyky nepotrebujú. Práve u športovcov, ktorí patria medzi „vzory mužského správania“, však vidíme často vzájomné dotyky. Keď jeden z futbalistov strelí gól, ostatní sa na neho s radosťou vrhnú, dokonca aj v bojových športoch sa po zápase súperi často objímu. Takéto dotyky nie sú vôbec neprirodzené, naopak, sú potrebné. Na internete je dnes  množstvo rôznych článkov, ktoré opisujú potrebu a benefity objatia, niektoré dokonca predpisujú potrebný počet objatí denne.  

Vlastné rozhodnutia

Nechcem tým povedať, že človek sa sám rozhodne mať homosexuálne sklony, to nie je pravda. Ale som presvedčený o tom, že rozhodnutia človeka, ktoré sám vykoná, do určitej miery tiež ovplyvňujú či a ako hlboko sa v ňom tieto sklony zakorenia. Ide napríklad o rozhodnutia vyhýbať sa rovesníkom kvôli strachu, odmietať otca, vyhľadávať pornografiu, masturbáciu, zotrvávať v sebaľútosti, pestovať homoerotické fantázie, byť pasívnym, lenivým a podobne. V protiklade sú napríklad rozhodnutia: čeliť strachu a robiť veci, z ktorých má chlapec strach (napríklad pridať sa do nejakého športového krúžku, ísť von s inými chlapcami...), odpúšťať ľuďom, ktorí ublížili, rozvíjať cnosti ako sebadisciplína, cudnosť a podobne. Je však potrebné uvedomiť si, že vznik a (postupné) upevňovanie homosexuálnych pocitov prebieha v období detstva a dospievania, kedy dieťa/mladý človek nemá takú slobodu, ako dospelý človek. Za dieťa sú zodpovední rodičia, ono nemá veľa možností kontrolovať svoj psychosociálny rozvoj. Rozhodnutia pubescenta/adolescenta sú ešte do veľkej miery závislé od výchovy, od prostredia a od iných vplyvov. Pre ilustráciu: iný sklon k sebaľútosti bude mať zdravý urastený chlapec z finančne zabezpečenej rodiny v ktorej sú zdravé vzájomné vzťahy, v porovnaní s chudobným chlapcom, ktorý vyrastá bez otca, má komplexy pre malý vzrast a spolužiaci ho šikanujú.

Dodatok autora k článku: 
Chcel by som ešte doplniť, čo považujem za dôležité. Článok nie je vedecká práca. Ja nie som v tomto odbore žiadna autorita, nemám psychologické vzdelanie. Článok je potrebné vnímať iba ako môj pohľad na problematiku. K poznatkom, ktoré prezentujem, som sa dopracoval rokmi hľadania. Ako homosexuálne orientovanému človeku mi nebolo všetko jedno. Preto som sa touto témou veľa zaoberal. Najväčší vplyv na moje teoretické vedomosti mal Gerard J. M. van den Aardweg. Jeho články a kniha, ktoré som prečítal, považujem za dôveryhodné zdroje nielen preto, že ide o medzinárodne známeho psychoterapeuta, ktorý pracoval so stovkami homosexuálne orientovaných klientov (pozor, nehovorím že ich „liečil z homosexuality“). Dôverujem týmto zdrojom aj preto, že sa zhodujú s tým, čo som sám prežil. Môžem sa samozrejme v týchto veciach mýliť, no o pravdivosti týchto poznatkov som presvedčený do takej miery, že mi to stálo za to venovať niekoľko hodín času na napísanie článku. K negatívnym reakciám: ako gay si plne uvedomujem, aká je homosexualita citlivá téma. Na vyjadrenie môjho pohľadu som sa snažil voliť citlivé slová. Ak sa mi to nepodarilo a niekoho som ranil, chcem aby ste vedeli, že mi je to úprimne ľúto. Naozaj to nikdy nebolo mojim cieľom. Pri tejto príležitosti by som chcel vyzvať (nielen) katolíkov, aby si aspoň 3 krát rozmysleli predtým, než niečo na adresu homosexuálne orientovaných ľudí povedia. Zo slov niektorých katolíkov na túto tému som bol totiž sám neraz rozladený. Na záver chcem poďakovať môjmu dobrému priateľovi, Jánovi Poľovi, ktorý mi je často veľkou oporou, a ktorý mal tiež veľký vplyv na formovanie môjho postoja k homosexualite. 
    

Autor: Anonym (24)

Zdroje:

LAUN, A. a i. 2003 Homosexualita z katolického pohledu Olomouc: Matice cyrilometodějská s.r.o., 2003. 334 s. ISBN 80-7266-138-8

POĽA, J. Články o homosexualite [online]. [cit. 2017.1.30.]  Dostupné na internete: http://www.citlivetemy.sk/homosexualita/

VAN DEN AARDWEG, G. J. M. 2003 Terapie homosexuality [online].  Praha: Hnutí pro život, 2003. 111 s. [cit. 2017.1.31.] Dostupné na internete: http://hnutiprozivot.cz/download/terapie_homosexuality.pdf

VAN DEN AARDWEG, G. J. M. 2012 Čo je homosexualita [online]. [cit. 2017.1.30.] Dostupné na internete: http://www.milujtesa.org/nr/homosexualita/co_je_homosexualita_2.html

https://www.youtube.com/watch?v=XjqVpUQkz_A

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!