Svedectvo: Ak má byť manželstvo vydarené, musíme sa zamilovať veľakrát - do toho istého človeka

Strácala som prehľad o tom najdôležitejšom - o pocitoch a predstavách môjho manžela. Presne som vedela, čo chcem ja, a tak som sa snažila splniť si sny… Aké sebecké. Jedno popoludnie, keď prišiel manžel poobede z práce domov, mi oznámil, že požiadal o rozvod… Dokáže Boh uzdraviť aj takmer rozpadnuté manželstvo?

Svedectvo: Ak má byť manželstvo vydarené, musíme sa zamilovať veľakrát - do toho istého človeka

Neviem, či sa dá opísať dvanásť rokov života niekoľkými vetami, ale pokúsim sa. S manželom sme sa zoznámili pred dvanástimi rokmi, v čase, keď som Boha vôbec nepotrebovala“ a odmietala ho. Odsťahovala som sa od rodičov, aby som konečne „žila svoj život“. Mala som 27 rokov a cítila, že sa potrebujem osamostatniť.

Od narodenia sme aj so súrodencami boli vedení k viere. No za celé to obdobie som viere v Boha neprikladala žiadnu vážnosť. Povinné návštevy kostola každú nedeľu a cez sviatky vo mne nevzbudzovali nič zvláštne, takže odlúčenie od rodičov bolo pre mňa menším uvoľnením sa na slobodu. Mala som pocit, že ma nikto nebude viac kontrolovať, nebude sa natoľko zaujímať, čo robím v súkromí, alebo či chodím do kostola.

V čase, keď som sa osamostatnila, som spoznala môjho manžela. Randenie s ním bolo krásne obdobie… Spoločné chvíle boli tie najkrajšie… Cítila som, že je to moja spriaznená duša. Po čase ma môj milovaný požiadal o ruku. Pre mňa bolo obdobie zasnúbenia plné veľkého očakávania a vzrušenia. Ale je to len malé okienko v čase, v kontexte celého života stráveného spolu.

Plánovanie svadby a predstava o spoločnom bývaní ma pohltili natoľko, že som strácala prehľad o tom najdôležitejšom - o pocitoch a predstavách môjho manžela. Presne som vedela, čo chcem ja, a tak som sa snažila splniť si sny… Aké sebecké.  Bola som presvedčená, že konám správne, koniec koncov, mala som rada veci pod kontrolou. Rozhodovala som za nás oboch. 

Sen o výstavbe domu, s vedomím, že som rozhodla správne, sa časom ukázalo ako veľmi zlé rozhodnutie a začal sa nekonečný kolobeh sporov v rodine, hádok, finančných problémov a hnevu.

Narodila sa nám dcérka, ktorá bola v konečnom dôsledku jediným svetlým bodom v našom živote a manželstve.
 

Náš partner, manžel nesmie byť pre nás samozrejmosťou… Nikdy.


Veľakrát som sa pýtala sama seba, ako sa môžeme udržať na tej „zábavnej vlne“ randenia, zasnúbenia a zaľúbenosti počas dlhých rokov manželstva. Ako sa môžeme zabávať, keď čelíme finančným ťažkostiam, problémom s deťmi, s rodinou, alebo len normálne prechádzame jednotlivými obdobiami svojho života?
 

Musíme si stále získavať svojho partnera alebo partnerku aj potom, ako sme si ich už „ulovili“?

ÁNO! Náš partner, manžel nesmie byť pre nás samozrejmosťou… Nikdy. Práve toto vedomie by nás málo nútiť sa snažiť. Snažiť sa byť láskavým, pozorným spoločníkom v každej chvíli. Byť oporou a ťahať povraz jedným smerom, a to spoločnými silami.

V tom čase som to vnímala tak, že môj manžel je predsa MÔJ manžel navždy. Stal sa pre mňa samozrejmosťou. Moja sebeckosť mi nedovolila ho vnímať ako osobu zraniteľnú a so stanovenými hranicami. Mala som istotu, že ma miluje a to ma uspokojovalo… To mi stačilo… Istotou, ktorú mi dával, mi povoľoval uzdu a ja som mohla naplno ísť za svojím „cieľom“. Postaviť dom za každú cenu. Žila som tou predstavou. Tak veľmi som sa upäla na dom, že som nevnímala okolitý svet - hlavne svet môjho milovaného manžela.
 

Problémy nabrali na intenzite

Necelých päť rokov sme bývali u mojich rodičov. Bolo to veľmi náročné a zlé obdobie, hlavne pre manžela. Potom sme sa presťahovali k manželovým rodičom, kde sme bývali štyri roky. To bolo, naopak, veľmi zlé a ťažké obdobie pre mňa… s výnimkou obdobia, keď sa nám narodil synček.

Manžel začal podnikať a všetky už existujúce problémy nabrali na intenzite. Nervozita, pracovné vypätie, stres, zamestnanci, dlhy… Kolobeh problémov. 

A ja?  Nespokojná matka na materskej… 

Zrazu sa všetko zmenilo. Už sa netočili veci okolo mňa. Manžel bol stále viac zaneprázdnený. Cítila som sa osamelá, s pocitom, že všetka domácnosť aj deti sú len na mne. Cítila som sa ako vo väzení. Neznášala som svoj život, pretože absolútne nezodpovedal mojim predstavám, ktoré som živila v snoch… a všetko vyzeralo tak nedostupné, tak ťažko dosiahnuteľné. Dom, iný život a nakoniec aj manžel. Ten bol síce pri mne v jednej domácnosti, no zároveň mi bol taký vzdialený... Každý sme si riešili to svoje… Manžel podnikanie, ja dom. 

Zrazu sme boli takí odlišní, takí cudzí. Boli sme ako spolubývajúci… Veľmi zlé a ťažké obdobie.. 

V Prvom liste Korinťanom (13,7) sa píše: „Láska všetko znáša, všetko verí, všetko dúfa, všetko vydrží.”  Verila som, že naše manželstvo vydrží, ale podcenila som, ako veľmi nás môžu nátlak života, naše rozvrhy, naše sebecké zvyky a ešte aj naše rozkošné deti vzdialiť od toho druhého. Až vtedy sme si uvedomili, že žijeme blízko seba, ale necítime sa byť blízko seba.

Manželstvo by mohlo byť ľahké, keby neexistovali „všetky tie veci“, pri ktorých sa očakáva, že ich budeme znášať a tolerovať. Príslovia 19,11 vravia: „Chápavosť robí človeka zhovievavým a je mu cťou prehliadnuť hriech.“
 

Začalo peklo. Žiarlivosť, strach, podozrenia, výčitky a kontrola

Ako čas plynul, manžel sa stretával so zamestnancami viac ako so mnou a to ma znepokojovalo. Hlavne vedomie, že zamestnanci boli prevažne ženy… mladé ženy.

Najväčší bod zlomu nastal u mňa vtedy, keď som zistila, že priazeň môjho manžela sa snaží získať práve jeho zamestnankyňa. Slobodná, bezdetná žena, ktorá viedla bezstarostný život, s chuťou flirtovať a užívať si život.
 

...žijeme blízko seba, ale necítime sa byť blízko seba

 

Vtedy ma to zabrzdilo a zaradila som spiatočku. Až vtedy som si uvedomila, že manžel nie je v mojom živote pre mňa samozrejmosťou. Zrazu som podľahla obrovskému strachu a chorobnej žiarlivosti. V tom momente som chcela vrátiť čas. Zrazu som ho vnímala inak. Uvedomila som si, že práve jeho rozhodnutia, nápady a predstavy boli tie správne. Ako to, že manžel už vo mne nevidel tú zábavnú, veselú a atraktívnu ženu ako voľakedy? Začalo mi to prekážať. Začala mi chýbať manželova pozornosť. Avšak nedostávalo sa mi pozornosti ani po vynaložení snahy robiť veci lepšie. 

Začalo peklo. Žiarlivosť, strach, podozrenia, výčitky a kontrola nás oddelili od seba ešte viac. Prestali sme si dôverovať. Manžel sa mi začal vyhýbať a čas, keď bol doma, trávil pri rodičoch a sestre. Stále sme bývali v jednom dome.
 

Bola som taká bezmocná, bez síl, bez chuti žiť… 

Predstava, že sa mi rúca  všetko, po čom som túžila, vo mne vzbudzovala hnev a zlosť. Snažila som sa svojimi silami dať veci do poriadku. No čím viac som sa snažila, tým to bolo horšie. V jeden deň som bola veľmi nevládna... Srdce mi išlo prasknúť od beznádeje… Nemala som nikoho, komu by som vyliala svoj žiaľ a bolesť.
 

Uprostred zdrvujúcej hanby nad sebou samou si ma Boh pritiahol k svojmu srdcu a povedal mi pravdu.


Vo svojom utrpení a zúfalstve som padla na kolená a znovu a znovu som obracala svoju tvár k Ježišovi. Moje volania o pomoc boli vzdychy plné odsúdenia seba, obviňovania sa a zúfalstva. A Boh ku mne prišiel. Uprostred zdrvujúcej hanby nad sebou samou si ma Boh pritiahol k svojmu srdcu a povedal mi pravdu. Čas nášho uzdravenia prichádza s odpustením (sebe i druhým) a čas prichádza s pokáním. Bola to nádherná chvíľa. Plakala som od šťastia a radosti ešte asi dve hodiny… Nikdy v živote som necítila takú vnútornú radosť. Cítila som, že sám Ježiš prišiel do môjho srdca. Bolo to ako blesk z čistého neba. Neviem to opísať slovami, bolo to niečo zázračné. Napriek bolesti, ktorú som mala v srdci, som pociťovala neopísateľnú radosť.

Vtedy to boli slzy šťastia. Začala som žiť život s Ježišom. Začala som mať potrebu navštevovať kostol a sväté spovede. Snažila som sa veci robiť lepšie, s láskou.
 

Bohužiaľ, ani toto nemenilo naše veľmi choré manželstvo… 

Prosila som Boha o jeho záchranu. Modlila som sa a prosila Ho, nech uzdraví naše manželstvo, nech obnoví našu vyhasnutú lásku. No nič z toho sa vtedy nestalo.

Deň po dni boli len horšie a horšie… až to vyvrcholilo k rozvodu. Jedno popoludnie, keď prišiel manžel poobede z práce domov, mi oznámil, že požiadal o rozvod… To, čo sa vo mne odohrávalo, neviem slovami opísať. Úzkosť, búšenie srdca, bezradnosť a zúfalé prosenie o odpustenie s prosbou začať odznova. Bol odmeraný a pevne rozhodnutý. Neveril mi. Ostali mi len oči pre plač… Dennodenne som ho prosila… No nepomohlo nič…
 

Každý deň som prosila za záchranu nášho manželstva, modlila sa za manžela.


Ešte pred súdnym pojednávaním som sa odsťahovala aj s deťmi do „nášho“ rozostavaného domu. Bývať sa v ňom už dalo. Bolo pred Vianocami… Paradoxom bolo, že som ho časom znenávidela a chcela aj predať, no nakoniec sa stal mojím útočiskom. Vždy som sa bála byť vo veľkom dome sama, no keď sme sa nasťahovali, cítila som neskutočný pokoj, úľavu, slobodu… Vôbec som necítila strach ani samotu. 

Cítila som, že Boh je so mnou všade, kde som sa pohla. Ešte viac som túžila po Bohu. Dával mi veľkú silu všetko zvládnuť. Každý deň som prosila za záchranu nášho manželstva, modlila sa za manžela. Všetko som obetovala za obnovenie a zapálenie silnej lásky medzi nami. Prosila o druhú šancu, o uzdravenie nášho manželstva. Verila som Bohu, v Jeho moc, a dôverovala, že nás spojí svojou láskou. Veľmi som si priala, aby sa Ježiš oslávil v našom manželstve… Napriek veľmi ťažkému obdobiu a boľavému srdcu som cítila neopísateľný pokoj. Túžila som všetko napraviť a manželovi vynahradiť každý jeden deň.

Od podania žiadosti o rozvod prešlo päť mesiacov a ja som dúfala, že dovtedy sa veci zmenia a manžel stiahne žiadosť. Nestalo sa tak. Pojednávanie prebehlo… 

Podľa informácií sme mali sudkyňu, ktorá vraj rozvedie pár hneď, keď vidí, že z jednej strany nie je záujem o záchranu. Avšak na našom pojednávaní sa snažila prehovoriť manžela, aby si to rozmyslel. Viem, že Boh konal aj tam a bol celý čas so mnou. Verila som mu, že ma neopustí a že mi pomôže aj tam…
 

Pán bude za vás bojovať, vy sa budete len diviť (Ex 14,14)

Nerozviedli nás. Dali nám manželskú poradňu. Manžela to veľmi vzalo a nahneval sa, odmietal tam ísť a úplne sa odmlčal. Nevideli sme sa ani nepočuli skoro dva týždne, potom sme sa stretali len kvôli deťom, keď si ich bol vyzdvihnúť. Pri každom stretnutí z neho bol cítiť chlad, nezáujem a odmeranosť. Stretnutia kvôli deťom boli veľmi rýchle a strohé.

Občas sa ma snažila premôcť beznádej a pochybnosti z celej situácie, no vzápätí som si vždy rýchlo pomyslela na Boha a utekala som so slzami k Nemu prosiť a upokojiť svoje srdce. Vždy bol pri mne… Môjho milovaného Boha som si zamilovala najviac na svete… On ma viedol, On sa mi prihováral. Dával mi odpovede skrz ľudí, prírodu, skrz hudbu a modlitby. Dokázala som sa stíšiť a vnímať Jeho prítomnosť v každej maličkosti. Posielal mi do cesty úžasných ľudí, ktorých som stretla vždy v správny čas. Mala som pri sebe skvelé kamarátky, ktoré pomáhali modlitbami, povzbudzujúcim slovom, keď bolo treba… Ony za mňa bojovali, keď som ja nevládala… A poslal mi úžasného kňaza, ktorý mi pomáhal vľúdnym slovom a modlitbami a za ktorého veľmi ďakujem. V neposlednom rade veľmi ďakujem svojim rodičom.️
 

Môže sa človek niekedy naozaj zmeniť? Verím, že môže. Videla som to stať sa. Ja som sa zmenila.


Boh je úžasný. Menil moje srdce. Pociťovala som v sebe toľko lásky a radosti z bežných drobností, až som plakávala od radosti… 

Môže sa človek niekedy naozaj zmeniť? Verím, že môže. Videla som to stať sa. Ja som sa zmenila. Boh si po mňa prišiel a neustále si po mňa prichádza. Uzdravoval ma a pokračuje v mojom uzdravovaní. Zachránil ma a stále zachraňuje. Zapúšťa svoju krásu a prítomnosť stále hlbšie do mojej duše. A za to ďakujem každý jeden deň. Odovzdala som naše trápenie Bohu s prosbou o obnovenie našej lásky. Túžila som a prosila, aby sa manžel do mňa znova zamiloval tak silno a vášnivo ako na začiatku.
 

Boh je Bohom zázrakov… 

ALELUJA. Milujem Pána, lebo vypočul môj prosebný hlas, lebo svoj sluch naklonil ku mne, kedykoľvek som ho vzýval (Žalmy 116:1-2).

Pojednávanie sme mali vo februári a v apríli na Veľkú noc mi môj najdrahší manžel vyznal lásku. Bolo to neskutočne nádherné. Všetky tie krásne slová a vyznania boli veľmi čarovné a vzácne. Správali sme sa ako čerstvo zamilovaní ľudia a stále to pretrváva. Od marca sme si začali spolu písať, flirtovať a randiť. Úplne ako na začiatku, ako keď sa dvaja ľudia spoznávajú a túžia po sebe od prvej chvíle… Ježiš, moja spása, v nás skutočne zapálil novú, ešte silnejšiu lásku.

Ďakujem Bohu, že uzdravil naše choré manželstvo skrz slzy, skúšky, rozvod, bolesť... Premenil našu veľkú bolesť na stonásobne väčsiu radosť. Som nesmierne vďačná za zlé obdobie, ktoré bolo... Lebo vďaka nemu mohol Boh konať zázraky lásky a uzdravenia. S manželom sme sa ešte asi mesiac stretávali a potom sa nasťahoval k nám a stiahol žiadosť o rozvod. Naše manželstvo nebolo nikdy také krásne a silné ako je teraz.

„Pochovali“ sme staré a choré manželstvo a privítali nové, čisté, plné dôvery, porozumenia a silnej lásky. Boh nám dal druhú šancu a to je pre nás požehnaním… 

Akokoľvek manželstvo aktuálne vyzerá, je tu niečo, čo potrebujeme vedieť: Bohu nie je nič nemožné. Staňme sa takým človekom, akého by sme si chceli vziať. Keď čelíme životným bitkám, sú tam určité veci, ktoré musíme urobiť my, ale sú tam aj veci, ktoré môže urobiť len Boh. Ak my urobíme svoju časť, Boh urobí tú Jeho. On je vždy pripravený a túži nás obraňovať.

P.S.: V deň môjho obrátenia spravil Pán Boh obrovský zázrak uzdravenia. Niekoľko rokov som trpela závažnou chorobou… Odvtedy som úplne zdravá. heart

Michaela

 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!