Svedectvo o mojej chatrči - Bezhranicnalaska.sk

Svedectvo o mojej chatrči

Je to moja vina, že rodina sa rozpadla. Je moja vina, že moji rodičia sa hádali. Je moja vina, že otec prišiel o prácu. Je to moja vina, že mama nepracovala. Je to moja vina, že sme mali tak málo peňazí. Je to moja vina, že som bola chorá a rodičia sa sestre menej venovali. Je moja vina, že to zašlo tak ďaleko. Je to moja vina...

Svedectvo o mojej chatrči
Foto: © pexels.com

Slzy mi stekajú po tvári a neviem ich zastaviť. Sedíme so skupinou ľudí v kine na filme Chatrč.
Rodina (s výnimkou mamy) práve sedí v kempe. Mackenzie upratuje veci pri otvorenom karavane. Missy sedí pri stole oproti karavanu a kreslí si indiánsku princeznú. Kate a Josh sú na jazere v kanoe, s bezpečnostnými vestami a nie príliš ďaleko od brehu. Všetci sú šťastní, spokojní, krásna idylka pokojného dňa s rodinou.

Po rôznych peripetiách sa však v Mackovom živote stane strašná tragédia, kvôli ktorej sa mu všetko zrúti. Prežíva zúfalstvo, bolesť, krivdu, beznádej, no najmä – pocit viny.
Uzatvorí sa do seba, zožiera sa smútkom a depresiami, a nevníma, že trpí celá jeho rodina, no najmä staršia dcéra Kate, ktorá sa taktiež, ako on, obviňuje za rodinnú tragédiu.

V mysli sa mi začne premietať film vlastného života. Pocit viny sa do mňa zabodáva ako veľký nôž. Bez pohnutia hľadím na plátno, nevnímam však, čo sa na ňom deje. Vyčítam si veci, za ktoré ma obviňovala moja mama, a ja som im bez väčších problémov uverila. V hlave mi znejú bolestné slová, ktoré som počula v posledný večer, čo som bývala s mamou... „Ty si mi zničila život! Ľutujem, že si sa narodila. Nenávidím ťa. Ty môžeš za to, že sa s tvojím otcom toľko hádame. Kvôli tebe máme všetky tieto problémy! Si odporná, krpatá sprostá hus!“

Bolo to necelé dva mesiace pred mojimi štrnástimi narodeninami. Otec sedel na stoličke, prizeral sa dianiu a nezakročil, aby ma ochránil. Nasledovala bitka, zamknutie do izby a rodičia na celú noc odišli do šenku. Moja o dva a pol roka mladšia sestra spala vcelku pokojným spánkom. Pozerala som na ňu, zatiaľ čo som sa snažila zo všetkých síl, ktoré mi ešte zostali, zatlačiť slzy, ktoré sa chceli predrať na povrch.
Nasledujúce ráno som utiekla z domu.

Pár týždňov pred tým incidentom, v jedno poobedie, keď mama sedela v šenku a opíjala sa, sme (ako vždy) boli so sestrou samy doma a bez jedla. Podarilo sa mi prepašovať k babke a zobrať dva krajce chleba. Doniesla som ich a jeden som podala sestre. No ona, hoci bola veľmi hladná, ho odmietla zjesť. Bála sa, že keby to zistila mama, kričala by na ňu. To bol pre mňa zlom. Musela som konať. Ako trinásťročné dievča som šla za kompetentnými ľuďmi na mojej základnej škole. Školská psychologička, triedna učiteľka, zástupkyňa riaditeľa a riaditeľ. Všetci sme sedeli v jednej miestnosti. S obrovským strachom v srdci, ale zároveň až s bojovým odhodlaním, som ich požiadala, aby mi pomohli podať sťažnosť na sociálku. Povedala som im, čo sa deje doma, a že nesmiem dovoliť, aby sestra v takom prostredí naďalej žila. Vedela som ju ochrániť pred ranou, väčšinou aj pred krikom, no pred strachom nie. S výslovným varovaním, že na 90% skončíme v detskom domove, mi bola položená otázka, či to definitívne chcem. Odpovedala som, že áno. Horšie to totiž byť nemohlo.

Na môj podnet bol teda poslaný list sociálke, avšak jediná reakcia, ktorej som sa dočkala, bola, že rodičom prišiel list, ktorým boli predvolaní na Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny. Mama bez mihnutia oka list roztrhala a hodila do koša. Situácia sa „vyriešila“ až v ten osudný večer, kedy ma slová od mamy zrazili na kolená ešte viac, ako jej predošlé facky, urážky a ponižovanie.

Po mojom úteku z domu, čo bolo vyše dva mesiace po tom, ako bol daný podnet na sociálnu kuratelu, sa veci pohli. Babka, za ktorou som utiekla (vyše 90 kilometrov) zavolala sociálnej kurátorke a referovala jej o mojom úteku i jeho príčine. Moja mama sa ma zriekla, bolo to síce spísané len na vytrhnutý papier a nepotvrdené notárom, ale sociálnej pracovníčke to stačilo. Zverila ma babke. Po nejakom týždni bojov zo strany rodičov zverili babke aj sestru.
Ešte viac ako rok trvali intenzívne problémy so súdmi, políciou, mama robila mne a babke problémy všade, kde mohla. Ani neskôr to síce neprestalo, ale zmiernilo sa to na znesiteľnú úroveň.

Dnes ma od osemnástich narodenín delia necelé dva mesiace. Prešli roky. Ľudia mi hovorili –a hovoria –, aká som bola vtedy na svoj vek vyspelá a rozumná. Že to, čo som urobila, chcelo odvahu, silu, rozum, že by sa tak nevedeli zachovať ani niektorí dospelí.
A moja reakcia? Sklopím hlavu, potichu poviem „ďakujem“ a pohľadom som prikovaná k svojim topánkam, aby nikto nevidel ten odmietavý záblesk, ktorý sa preženie v mojich očiach. Aby nikto nevidel nesúhlasom skrivené čelo. Ten pohľad, ktorý kričal: ale veď ja som si to všetko predsa zaslúžila... A hlavne, aby nikto nevidel bolesť a pocit viny, ktoré v tých okamihoch vystupujú na povrch. A prečo pocit viny? Pretože som mohla spraviť viac. Preto, že som podala podnet na sociálku až tak neskoro. Dokonca aj za to, že som vôbec na svete. Dodnes si tvrdo vyčítam, prečo som bola tak hlúpa, prečo som to nespravila skôr, prečo som dopustila to, že moja sestra vyrastala na takom bojovom poli. Neprekážalo mi, že som tam žila aj ja. Nebrala som ohľad na to, že ja som bola vždy tá zlá dcéra. Že sa vždy na mňa zhadzovala vina. Prekážalo mi, že sestra zaspávala s krikom za dverami. Že sa musela pozerať, ako sa naša mama správa horšie ako zviera, keď sa hádala s otcom. Ja som žila s tým, že si všetky tie veci zaslúžim. Tak mi to bolo vštepované do hlavy.

Dlho trvalo, kým som ho vpustila do svojej chatrče bolesti. Kým som dokázala otvoriť dvere, ktoré boli v mojom vnútri zapečatené, zamknuté na veľa zámkov, a predsa ovplyvňovali celé moje bytie. Musím povedať, nebolo ľahké vpustiť Ho dnu. Vpustiť hocikoho dnu. Nebolo ľahké chodiť okolo dverí od mojich trinástych komnát, akoby neexistovali, pričom do nich v skrytosti búšila celá armáda. No Boh mi pomaly, malými gestami ukazoval, že mu môžem veriť, že je to v poriadku, že bude so mnou... 

Nikdy by som nepovedala, že raz sa budem vedieť na veci pozerať aj inak. Boh ma chytil za ruku a postavil zo špiny, v ktorej som ležala. Postupne mi ukazoval radosti života. Ukazoval mi, že to môže, a dokonca aj má byť inak. Dlho trvalo, kým som ho vpustila do svojej chatrče bolesti. Kým som dokázala otvoriť dvere, ktoré boli v mojom vnútri zapečatené, zamknuté na veľa zámkov, a predsa ovplyvňovali celé moje bytie. Musím povedať, nebolo ľahké vpustiť Ho dnu. Vpustiť hocikoho dnu. Nebolo ľahké chodiť okolo dverí od mojich trinástych komnát, akoby neexistovali, pričom do nich v skrytosti búšila celá armáda. No Boh mi pomaly, malými gestami ukazoval, že mu môžem veriť, že je to v poriadku, že bude so mnou... 
Poslal mi do života človeka, ktorý je srdcom, dušou, aj celým telom Boží skrz naskrz, a cez neho mi ukazoval svoju lásku. Cez toho človeka mi Boh ukazoval svoje otcovstvo; to, ako sa má správať otec. Cez toho človeka ma Boh naučil to, že každé zdvihnutie ruky neznamená ranu. Že keď niečo pokazím, nebudem potrestaná. Naučil ma, že plakať je dobré, a že môžem plakať. Že keď sa bojím, je v poriadku prísť a povedať, že sa bojím, a nebudem za to vysmiata a zosmiešňovaná.

Bože, ďakujem Ti, že sa nedáš presvedčiť mojimi rečami. Že keď Ti hovorím, ako je všetko stratené, ako za to nestojím, ako už to ani Ty nedokážeš opraviť, že už niet východiska... Ty sa pousmeješ, a povieš: ,,Ach, dieťa moje, neboj sa, len ver!" Ako keď malé deti neveria ockovi, že by dokázal opraviť pokazené autíčko alebo bábiku. No on to dokáže! A s obdivom a úctou začneme vidieť ocka v novom svetle. Vďaka Ti, Bože, že nám stále dokazuješ, že si väčší ako čokoľvek, čo nás trápi.

Boh mi zachránil život, a ešte som vďaka Nemu získala aj veľmi dobrého priateľa, dovolím si povedať, že až otca. Keby som však pred pár rokmi nenabrala odvahu vpustiť Boha ďalej, nič z toho by nebolo. Ak by som mu nedovolila, aby vstúpil do mojej bolesti, smútku a trápenia, zožiera ma to dodnes. Mohla som skončiť na zlých cestách, mohla som skončiť ako troska, alebo som mohla byť mŕtva. Nevedela som, do čoho idem... Bála som sa, že ak to urobím, že ak dám Bohu šancu, moja poctivo stavaná, no napriek tomu krehká obrana padne, a moje múry sa rozsypú. Že to neustojím. No nakoniec som sa odhodlala spraviť prvý krok, krok dôvery. A Boh roztvoril náručie –  a prešiel zvyšných 99 krokov až ku mne.
Preto ti chcem povedať... Viem, že to vyzerá zle. Že je tvoja situácia zúfalá, že ťa to doslova trhá zvnútra, až máš pocit, že vybuchneš. Máš strach, že ak niečo hoci len prejde okolo tvojho boľavého miesta, zareaguješ ako odistený granát.
Ale neboj sa.

Bála som sa, že ak to urobím, že ak dám Bohu šancu, moja poctivo stavaná, no napriek tomu krehká obrana padne, a moje múry sa rozsypú. Že to neustojím. No nakoniec som sa odhodlala spraviť prvý krok, krok dôvery. A Boh roztvoril náručie –  a prešiel zvyšných 99 krokov až ku mne.

Boh nespôsobuje zlo tohto sveta. Skrz boľavé a zlé však vie Boh robiť veľké dobro. Prosím, dovoľ mu to. A sľubujem, že to rozhodnutie neoľutuješ. Ja som ho neoľutovala. Zažila som veci, o akých som nesnívala ani v najkrajších snoch, a viem, že oproti tomu, čo má Boh pre mňa ešte pripravené, je to ako nič. Stále sa mu učím dôverovať. V niektorých situáciách sa prejavuje moja pýcha, tvrdohlavosť, "hrdinstvo"... No našťastie, Boh je trpezlivý. Aj keď si budem musieť asi naraziť nos, aby som sa zastavila a pozrela sa pred seba nezastretým zrakom a bez nejakých "skrášľovacích" filtrov. Aj keď mi bude chvíľu trvať, kým si to pripustím. Aj keď sa budem snažiť urobiť veci úplne inak, len aby som si nemusela priznať, že na toto som slabá, že toto sama neprekonám, že nie som až taká hrdinka, ako si myslím, alebo ako sa snažím presvedčiť.

On drží stále otvorené náručie, aj vo chvíľach, keď už by to ľudia dávno nechali tak a otočili sa chrbtom.
Bože, ďakujem Ti, že sa nedáš presvedčiť mojimi rečami. Že keď Ti hovorím, ako je všetko stratené, ako za to nestojím, ako už to ani Ty nedokážeš opraviť, že už niet východiska... Ty sa pousmeješ, a povieš: ,,Ach, dieťa moje, neboj sa, len ver!" Ako keď malé deti neveria ockovi, že by dokázal opraviť pokazené autíčko alebo bábiku. No on to dokáže! A s obdivom a úctou začneme vidieť ocka v novom svetle. Vďaka Ti, Bože, že nám stále dokazuješ, že si väčší ako čokoľvek, čo nás trápi.

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!