Svedectvo: So svojou single situáciou som sa zmierila, ale neprestávala som sa za to modliť - Bezhranicnalaska.sk

Svedectvo: So svojou single situáciou som sa zmierila, ale neprestávala som sa za to modliť

S tými chlapcami sa mi nikdy nejak nedarilo. Nemôžem povedať, že by o mňa nemali záujem. Práve naopak, bolo dosť takých, čo sa mi rôznymi spôsobmi snažili votrieť do priazne a spolužiačky mi mnohých týchto nápadníkov veľmi závideli. Problém bol, že ja som vôbec necítila motiváciu si s nimi niečo začínať, žiaden z nich sa mi nepáčil, zdali sa mi otravní a nepríjemní. Tento príbeh by som rada venovala všetkým tým, ktorí pri čakaní na lásku strácajú nádej.

Svedectvo: So svojou single situáciou som sa zmierila, ale neprestávala som sa za to modliť
Foto: © freepik.com

Mnohým z vás sa to možno bude zdať neuveriteľné, no na svoje prvé rande som išla keď som mala 27 rokov. Nikdy predtým som nedostala bozk, ani som sa s chlapcom nedržala za ruku. Nie, nesedím zatvorená vo veži, ani ma zlá čarodejnica nepremenila na ropuchu. Som celkom bežná mladá žena, neskromne si dovolím povedať, že celkom pekná, ktorá žila úplne normálny život.

Chodila som na strednú školu, neskôr na univerzitu, venovala sa kamarátkam a záľubám. Len s tými chlapcami sa mi nikdy nejak nedarilo. Nemôžem povedať, že by o mňa nemali záujem. Práve naopak, bolo dosť takých, čo sa mi rôznymi spôsobmi snažili votrieť do priazne a spolužiačky mi mnohých týchto nápadníkov veľmi závideli.
 

Chlapci sa mi nepáčili, zdali sa mi otravní a nepríjemní

Problém bol, že ja som vôbec necítila motiváciu si s nimi niečo začínať, žiaden z nich sa mi nepáčil, zdali sa mi otravní a nepríjemní. Kým som bola stredoškoláčka, nepripadalo mi to vôbec čudné, je predsa veľmi málo pravdepodobné, že v dnešnej dobe vydrží vzťah zo strednej školy až k manželstvu a ja som predsa, hoci som nebola striktne kresťansky vychovávaná, túžila mať v živote len jedného partnera. Hoci som bola so svojim odmietaním nápadníkov považovaná v kolektíve za čudáčku (ušlo sa mi aj niekoľko nepekných prezývok), sama v sebe som bola so svojim postojom veľmi stotožnená a považovala som ho za veľmi racionálny.
 

Vždy som túžila zažiť krásny romantický vzťah a prežiť krásny život po boku dobrého muža, mať s ním deti a vnúčence a raz sa spolu tešiť z pekného prežitého života tak, ako moji starí rodičia. Akurát som sa nemohla zbaviť dojmu, že s „týmito“ to určite nepôjde.


Čas však letí, stredná škola ubehla ako voda, a ani som sa nenazdala a už som sa učila na bakalárske štátnice. Zmenili sa aj nápadníci. Už to neboli tí pojašení teenageri, ktorí si len chceli „uloviť“ najkrajšiu babu v triede. Len môj postoj k nim zostal nejak stále rovnaký. Nemôžem pritom povedať, že by som netúžila po láske. Vždy som túžila zažiť krásny romantický vzťah a prežiť krásny život po boku dobrého muža, mať s ním deti a vnúčence a raz sa spolu tešiť z pekného prežitého života tak, ako moji starí rodičia. Akurát som sa nemohla zbaviť dojmu, že s „týmito“ to určite nepôjde. No a to už som začala mať obavy: "Prečo to cítim inak, než moje kamarátky?". Som dcéra slobodnej matky a svojho otca som nikdy nestretla. Čo ak ma to nejak zasiahlo a vytvorilo vo mne blok?".
 

Stále viac a viac ma trápilo, že som sama, že sama aj zostanem

Žila som si spokojný študentský život, no vždy keď som zase raz niekoho odmietla, vynorili sa mi v hlave tieto pálčivé otázky. Keďže som sa bála odpovedí, vždy som ich umlčala. Raz nákupmi, raz výletom s kamarátkami, raz návštevou starých rodičov a snívaním na čerstvom vidieckom vzduchu o tom, ako raz príde „ten pravý“, „princ na bielom koni“. Čím ďalej však bolo ťažšie presvedčiť samú seba, že mám na všetko čas a že sa nemôžem venovať vzťahom kvôli škole, diplomovej práci, alebo osamelej a chorej mamine. Stále viac a viac ma trápilo, že som sama, že sama aj zostanem a že mi láska nie je súdená. Bola som z toho smutná.
 

Síce mi bolo ľúto, že som sama, no brala som to ako Boží plán, ktorému sa pokorne podriaďujem.


Po štátniciach prišiel čas nájsť si prácu. Tajne som dúfala, že práve tam by som možno mohla stretnúť toho "vyvoleného", ktorého spoločnosť mi bude, na rozdiel od ostatných, príjemná. Nestalo sa, moje prvé zamestnanie bolo jedna katastrofa a tak som sklamaná dala výpoveď. O prácu prišla v tom čase aj moja mamina, lebo kvôli svojim zdravotným problémom už vo svojej profesii vôbec nestíhala. Vtedy som sa rozhodla, že je asi čas rozlúčiť sa s mojou rodnou (no zďaleka nie obľúbenou) Bratislavou a presťahovať sa tam, kde som to vždy najviac milovala – k starým rodičom na Tekov.
 

Našla som si super prácu a spoznala som aj novú kamarátku, ktorá ma priviedla k Bohu a k... k nemu

Vždy som verila v existenciu Boha, brala som to ako samozrejmosť, no nikdy som sa viere nevenovala, nepraktizovala som a neprežívala som ju. K tomu ma priviedla až moja nová kamarátka, za čo som jej veľmi vďačná. Tak som si, posilnená vierou, žila celkom spokojný a šťastný život na vidieku. So svojou situáciou som sa nejak zmierila. Síce mi bolo ľúto, že som sama, no brala som to ako Boží plán, ktorému sa pokorne podriaďujem. Tým, že som už nestretávala toľko rôznych neželaných záujemcov o moju pozornosť, sa mi žilo nejak ľahšie. Nebola som tak často konfrontovaná s tým, že som zase raz za tú čudnú, ktorá „nikoho nechce“, no stále sníva o neexistujúcich romantických hrdinoch. Modlila som sa za dobrého muža a prijala som, že ak je to vôľa Božia, tak ho nájdem, a ak nie, tak mi to nie je súdené a musím to tak prijať. Takto uplynuli dva roky, kým prišiel ten deň...
 

Modlila som sa za dobrého muža a prijala som, že ak je to vôľa Božia, tak ho nájdem, a ak nie, tak mi to nie je súdené a musím to tak prijať. Takto uplynuli dva roky, kým prišiel ten deň...


V ten deň som očakávala kamarátku z Bratislavy. Ostatné priateľstvá zo školy nejak vybledli, no s ňou som bola stále v kontakte a často som za ňou chodievala. Nerada cestuje a má hrôzu zo šoférovania, takže som to vnímala ako veľkú obetu, že sa sama v zime vydá na dlhú cestu až do našej dediny, na miesta, kde nikdy predtým nebola. Požičala si otcove auto, nastavila navigáciu, a hneď ráno hrdinsky vyrazila na cesty. Aby to nemala príliš ľahké, práve v ten deň muselo začať snežiť. Hneď som jej volala, aby som ju informovala, no ona aj tak trvala na tom, že príde. Vraj keď mi to sľúbila, nemôže ma predsa sklamať. Vedela, že som piekla, chystala jej miesto na spanie, a veľmi som sa na ňu tešila, nechcela ma preto sklamať. Vyčítala som si, že som o tom toľko písala, bála som sa a modlila sa, aby sa jej niečo nestalo.
 

Neznámy záchranca na džípe

Po dvoch hodinách strachu mi zazvonil telefón: „Jarka, zišla som z cesty, neviem sa s autom vôbec pohnúť“ volala celá nešťastná. Veľmi som sa zľakla: "Prečo som ju toľko presviedčala aby prišla, keď viem, že nevie dobre šoférovať?". Snažila som sa ju ukľudniť. Vysvetlila mi, že ju navigácia zviedla na nejakú úzku cestu, kde bolo pod snehom hlboké blato a tak asi zapadla. Odľahlo mi, lebo prv som sa zľakla, že dostala šmyk a vyletela z cesty. „Neboj sa, niečo vymyslím a vyriešim to“, povedala som. Prv som chcela vyraziť sama, pozrela som sa na dvor na svoje auto a spomenula si, že minulý rok som kvôli snehu ledva vyšla z dvora, a mamine auto je zas maličké a sotva by potiahlo niekoho z blata. Tadiaľto cesta určite nevedie. Zavolala som preto bratrancovi, na dvore má traktor, ten si určite poradí. Poradil by si, keby som sa mu mohla dovolať, ako veľmi som sa vtedy naňho hnevala. Zdvihol mi až na piaty krát, aby mi veľmi neistým a čerstvo zobudeným hlasom vysvetlil, že včera "oslavoval" a ešte určite nemôže šoférovať. Keď som mu už sklamaná chcela zložiť, neisto prisľúbil „Veď niečo vybavím, počkaj“.
 

Cítila som sa neisto, veľmi som chcela kamarátke pomôcť, no zároveň som mala obavy z komunikácie s bratrancovým kamarátom. S mužmi mi to nikdy príliš nešlo.


O pár minút mi volá: „Choď von na ulicu, príde kamarát s džípom a nevie kde bývaš“.  K pekným šatám som si teda obula gumáky, a išla som čakať neznámeho záchrancu. Cítila som sa neisto, veľmi som chcela kamarátke pomôcť, no zároveň som mala obavy z komunikácie s bratrancovým kamarátom. S mužmi mi to nikdy príliš nešlo. O chvíľu zastavil pred domom veľký starý džíp: „Dobrý deň, Dano hovoril, že tu treba vytiahnuť nejaké auto“, ozvalo sa. Vyškriabala som sa hore, predstavili sme sa. Zhodli sme sa, že si asi môžeme aj tykať, keď už sme zrejme rovesníci.

V aute sedel chalan od nás z dediny, ktorého som poznala z videnia, no nikdy som s ním nehovorila. Napodiv som sa s ním v tom aute vôbec necítila zle a pocity neistoty, ktorých som sa obávala, sa nedostavili. Sedeli sme tam ticho, bolo počuť len stierače, ktoré z okna zmývali mokrý sneh, a motor, ktorý spokojne klepotal ako sme sa pomaličky viezli zasneženým Tekovom. Sem – tam mu oči ušli mojim smerom, zadíval sa na mňa, ale hneď odvrátil zrak späť na cestu. Evidentne sa ma hanbil, pripadalo mi to celkom milé. Poďakovala som sa mu, že bol taký ochotný a prišiel a vysvetlila mu, čo sa vlastne stalo. A tak sme sa dali do reči. 
 

Počas krátkej cesty som sa stihla dozvedieť, že máme aj čo-to spoločné, napríklad lásku k prírode a vidieku alebo aj akúsi potrebu utiahnuť sa do ticha a byť niekedy len sám.


Pochválil mi moje auto a uznal, že som sa rozhodla správne, keď som s ním bála ísť vytiahnuť kamarátku. Ja som mu pochválila to jeho, podľa tvarov bolo staré, no bolo veľmi útulné a pôsobilo ako nové, iste sa oň dobre staral. Počas krátkej cesty som sa stihla dozvedieť, že máme aj čo-to spoločné, napríklad lásku k prírode a vidieku alebo aj akúsi potrebu utiahnuť sa do ticha a byť niekedy len sám. Kamarátku sme nakoniec vytiahli bez najmenších problémov, ja som odšoférovala jej auto až k nám a náš záchranca zmizol vo fujavici. Zostala u nás tri dni a nakoniec sa vrátila domov.
 

Prvykrát v živote som sa pri rozhovore s neznámym mužom cítila komforne, dokonca príjemne

S odchodom kamarátky som začala premýšľať, že by som sa dotyčnému záchrancovi mala nejako odvďačiť. Slušnosť mi kázala mu aspoň uhradiť náklady na naftu, plus nejakú pozornosť ako odmenu za ochotu. Stále mi však chodilo po rozume, že asi prvýkrát v živote som sa pri rozhovore s neznámym mužom cítila komfortne, dokonca príjemne. Ako som už spomínala, poznala som ho z videnia, niekedy som ho videla v kostole, niekedy v obchode, inokedy zas v blízkom meste. Registrovala som ho a keď som nad tým spätne premýšľala, vždy sa mi zdal sympatický. Vysoký, urastený, s nedbalým, ale za to slušným účesom a oblečením, proste „poriadny chlap“. A ako sa na mňa stále pozeral mi tiež celkom lichotilo, aj to ako sa predo mnou hanbil.

Potom som sa ale zamyslela, každý deň sa modlím a prosím Boha, aby mi zoslal dobrého manžela, teraz vďaka úplnej náhode konečne stretnem chlapa, s ktorého pohľad mi nebol nepríjemný a ja to nechám len tak? Čo ak je práve toto spôsob, akým mi ho Pán poslal?

Na druhej strane som si vravela, že na tom, čo som zažila vlastne nie je nič výnimočné. Veď som sa len normálne a ľudsky porozprávala s niekým, s kým som musela stráviť istý čas. Ľudia to tak predsa robia a to, že sa na mňa pozeral, predsa nemusí nič znamenať. Možno sa len čudoval, prečo mám ku gumákom oblečené parádne šaty, veď bežne na mňa ľudia pozerajú preto, lebo sa rada pekne obliekam. Možno by naozaj bolo lepšie poslať mu peniaze po bratrancovi a zabudnúť na to, vravela som si. Potom som sa ale zamyslela, každý deň sa modlím a prosím Boha, aby mi zoslal dobrého manžela, teraz vďaka úplnej náhode konečne stretnem chlapa, s ktorého pohľad mi nebol nepríjemný a ja to nechám len tak? Čo ak je práve toto spôsob, akým mi ho Pán poslal?

Zašla som teda do mesta, kúpila som bonboniéru, obliekla som si najkrajší kabát a najlepšie čižmy a išla som sa mu poďakovať. Zazvonila som pri dome, zdvorilo odmietol peniaze za naftu a aj bonboniéru si vzal až na moje naliehanie. Predtým než som odišla mi dal svoje číslo, vraj keby som niekde zapadla, kľudne mu mám zavolať. Číslo som hneď prezvonila. Odôvodnila som to tým, že si chcem overiť, či som ho správne naťukala, no v skutočnosti som chcela, aby mal moje číslo. Ak je to „on“, tak ma niekam pozve.

Trvalo to dobrých pár dní, no nakoniec zavolal. Príjemne sme si pokecali a nakoniec ma pozval na prechádzku. Presne tak, ako som si to vždy predstavovala: Žiadne prvé rande v podniku alebo v kine, ale romantická zimná prechádzka, kde by sme sa mohli nerušene rozprávať a spoznávať sa. Po prvom rande prišlo ďalšie, a ďalšie, a čím viac sme sa spoznávali, tým viac som zisťovala, ako veľa toho máme spoločného. Ešte mnohokrát sa mi s ním splnilo to, čo som si predstavovala vo svojich snoch. Ale aby som to toľko nenaťahovala, nakoniec ma požiadal o ruku a budeme sa brať.


A prečo vám to vlastne celé píšem?

Vaši vysnívaní partneri, za ktorých sa modlíte, vám nespadnú z neba v darčekovom balení. Pán Boh vám ich pošle v takej chvíli a takej podobe, akú ste si možno vôbec nepredstavovali. Dôležité je, aby ste boli pripravení ich prijať a urobiť niečo preto, aby ste sa navzájom našli.
 

Dámy, ak je vám chlapec sympatický, venujte mu aspoň úsmev. Páni, ak sa vám dievča páči, nebojte sa ju pozdraviť. Možno je on ten pravý, možno je ona tá pravá, ak sa budete báť spolu hovoriť, nikdy to nezistíte.


Dámy, ak je vám chlapec sympatický, venujte mu aspoň úsmev. Páni, ak sa vám dievča páči, nebojte sa ju pozdraviť. Možno je on ten pravý, možno je ona tá pravá, ak sa budete báť spolu hovoriť, nikdy to nezistíte. Nepodliehajte predsudkom a neprisudzujte ľuďom vlastnosti len podľa výzoru. Ten nenápadný chlapec od vedľa môže byť vašim princom na bielom koni, a tá "namyslená panička na vysokých podpätkoch, čo sa prisťahovala z Bratislavy" môže byť milé a citlivé dievča, ktoré sa bude túžiť stať vašou milujúcou manželkou.

No a nakoniec to najdôležitejšie: Buďte trpezliví, pretože na dobré sa čakať oplatí. Ak sa vám nedarí nájsť toho pravého či tú pravú, nie je to preto, že na vás Pán zabudol. Možno vás k nemu alebo k nej len potrebuje nejak doviesť. A možno On čaká na váš odvážny krok voči nejakému dievčaťu či chlapcovi.


Jarka

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!