Svedectvo: Vychovali ma v domnienke, že choré správanie musí byť akceptované

V jeden deň som náhodou vygooglila knihu o manipulatívnych rodičoch. Šok, slzy, depka. Vedela som, že toto sama nerozchodím. Začala som chodiť na psychoterapiu a popri tom študovať všetko dostupné o nefyzickom násilí, manipulácii a traumách dospelých detí z disfunkčných rodín. A takto vyzeralo moje svitanie: mám normálne reakcie na nenormálne správanie. Nie som vadná. Nie som na vine.

Svedectvo: Vychovali ma v domnienke, že choré správanie musí byť akceptované
Foto: © pexels.com

Toto svedectvo píšem v mene bolesti všetkých týraných detí.

Každá duša je posvätnou pôdou. Každá, bez výnimky. Vstupujem na posvätnú pôdu duší mojich rodičov… a nevyzula som sa.

Vyrastala som v atmosfére, kde kritizovanie, ohováranie a posudzovanie bolo niečo normálne. Kde výkonnosť, bezchybnosť, tvrdá práca a finančná istota boli modlami. Kde otec bol „bohom“ a matka, sestra a ja „niečím“. Neviem čím. Striedalo sa to podľa otcových nálad, často a nepredvídateľne.

Bola som vysoká len po ocinkov lakeť a on bola moja obrovitánska láska, za ktorého sa chcem vydať (keď budem veľká). Niekedy ma však prekvapila jeho neistota, strach a všadeprítomná nervozita. Viete, skrýval to, ale ja som to z neho cítila. Nerozumela som, ako môže byť tak silný hrdina presiaknutý akousi ťažobou. A tá nemala problém na mňa skočiť a spôsobovať žalúdočné problémy.

Už ako malé dieťa som si všimla, že otec sa správal dvojako.

Iný bol pred cudzími ľuďmi, iný doma. Pred cudzími bol príjemný, milý, zdvorilý, šarmantný, štedrý, ochotný, vtipkoval, dobre naladený. A hlavne, všetko vedel - všade bol. S nami, za zatvorenými dverami, bol prísny, kričal, buzeroval, rozčuľoval sa nad maličkosťami, mrzutý, nič nebolo dosť dobré.  Ževraj mal na to dôvod. Naša neschopnosť, lenivosť, pomalosť, necieľavedomosť, naschválrobenie, darmožráčstvo, atď. ho k tomu doháňali. Veru, ťažký život s nami mal.

Submisívna matka robila všetko pre spokojnosť „boha“. Keď ju vinil a ponižoval, nenamietala. Keď na nás deti ziapal a požadoval nesplniteľné, mlčala. Sem-tam nás opatrne a jemne bránila. Nikdy som ju nevidela len tak nič nerobiť. Byt ako zo škatuľky, čerstvo navarené, dobre naladená, nesťažovala sa, k televízoru si sadla len s ručnými prácami. Keď sme plakali a ponosovali sa na otcove praktiky, vždy ho obhajovala: „On to tak nemyslel.“ ... Veď vieš, že ocko ťažko pracuje.“ ... „Ocko je vyčerpaný“. 

Spätne som si uvedomila patológiu tejto metódy, keď mi manžel tisícikrát dohováral, aby mi konečne docvaklo, že si miesto kamarátky chovám hada na prsiach. Že ten sused odvedľa je sebec. Že môžeme zmeniť lekára, keď ten terajší zanedbal lekársku starostlivosť nášho dieťaťa. Toľko zbytočných hádok s manželom len preto, že tá kamarátka „to tak predsa nemyslela“, že ten sused je taký, lebo „ťažko pracuje“, že lekár bol „len vyčerpaný“

Tak takto to vyzerá v praxi, keď vás niekto vychová v domnienke, že choré správanie MUSÍ byť akceptované. 

Školské výkony mali jednoduché pravidlo: iba jednotky. Učievala som sa poctivo ako žeravá. Raz som si dovolila doniesť trojku z prírodovedy. Otec spustil prednášku o mojej lenivosti, neschopnosti, malej snahe, zlom načasovaní a určil termín, dokedy bude trojka opravená (rozumej, doniesť tri jednotky). Ten termín bol nasledujúci týždeň. Darmo som mohla vysvetľovať, že učiteľka ma nevyvolá, aj keby som jej pri hlásení oči vypichla. Že keby sme aj písali písomku, tak z nej môžem dostať len jednu jednotku...to nemalo žiadnu váhu. Lebo „boh“ má pravdu.

K správnej výchove patrilo zaradenie mimoškolských aktivít, len aby decko náhodou nevychovávala ulica. Hudobná, tanečná, plávanie, jazykovka, výtvarná,... priznám sa, už sa mi pletie, v ktorom veku som na čo chodila. Každý deň som domov prichádzala unavená ako kôň. Mala som asi 12 rokov a triedna učiteľka si všimla, že som vyčerpaná. Opatrne sa ma pýtala, na aké krúžky chodím, ako trávim voľný čas a ja som jej popravde na všetko odpovedala. Ani ma nenapadlo sa jej sťažovať. Bola som presvedčená, že tak to má byť. Na ZRPŠ zrejme otcovi niečo povedala, lebo ten sa potom doma na mňa vyrútil, že čo na neho žalujem. Nevedel rozchodiť, že som si dovolila sťažovať sa na neho (čo som si samozrejme nedovolila). Tváril sa zraneno ako postrelené zviera. „H...o tomu rozumieš, čo je správna výchova a konkurencia na trhu práce! Keď som raz povedal, že budeš na tie krúžky chodiť a poriadne sa učiť, tak dobre viem, čo robím!“ Zlatá pani učiteľka ma zrejme ľutovala, lebo bola na mňa akási milšia, čo ale ostatných spolužiakov motivovalo k šikane. A ani som sa nenazdala, ocitla som sa v kúte. Bolo mi hrozne. Na učiteľku som dokonca začala nadávať, len aby ma prijali späť. A nadávala som tak intenzívne a nahlas, že „tá krava“ to počula. Mala som šťastie, že to chápala a urobila sa hluchou. 

Prišla puberta. Nechápala som moju PAPUĽNATOSŤ. Na toľké dohováranie by sa už aj malé decko naučilo, že krivda je len pocit, ktorý si nezaslúži ani najmenšiu pozornosť. Nedala si povedať a skákala do každého, kto jej prišiel do rany. Otec sa ju snažil vymiesť priam cirkusovými číslami, o ktorých museli vedieť aj v baráku oproti. Krutosti jeho slov nikto medze nekládol. Napokon to vzdala a zakuklila sa hlboko v mojom srdci. Premieňala sa na sebaľútosť, sebaobviňovanie, bezmocnosť a apatiu, ktoré búrali posledné zvyšky môjho sebavedomia.

V sedemnástich som fičala na „buď-fit“ štýle. Napadlo ma: „To sa predsa nedá stále byť na VINE (nie na víne)?!“ Človek sa jej obje, a podľa správnej životosprávy by mal byť sýtený aj niečím iným. Napr. láskavosťou, zhovievavosťou, súcitom alebo uznaním. A hádajte, kto u nás zostavoval jedálniček.

Otec si našiel kamarátku, volala sa Kariéra. Posadil si ju na trón vedľa seba. Bola taká veľká, že ledva videl dianie v rodine. Podľa jej priazne sme vedeli odhadnúť, ako strnulo máme stáť v pozore. Úprimne som mu priala, aby sa mu darilo večne a nekonečne. A milovala som služobné cesty. Tie jeho, samozrejme.

Jednu spoločenskú hru otec nadšene preferoval a rád ju hrával pri každej príležitosti. Volala sa „Vojna-mier“. Pravidlá síce nemala, ale v skratke sa tam jednalo o to, kto rýchlejšie zamáva. On mával zbraňami, a ostatní bielymi vlajkami mieru. Ďalšou zvláštnosťou bolo, že otec začínal hrať nečakane. Kým sme sa spamätali a hľadali mier, už mal pripísané body za zásahy. Vždy trafil. Bol fakt dobrý. Bolo vidno, ako ho to teší.

Konečne dospelá! Konečne si rozhodnem sama za seba, čo chcem! Na moje počudovanie, to vysnívané „konečne“ neprichádzalo. „Boh“ si neprestával nárokovať na môj život. On má predsa bohaté životné skúsenosti hodné slepej poslušnosti. „Chyby si nemôžeš dovoliť, chyby stoja peniaze! Treba počúvať otca!“, to bolo jeho krédo na všetko. Keď som oponovala, že keď už, tak to budú moje peniaze, povýšenecky sa uškrnul a zamrmlal niečo v tom zmysle, že aj tak to bude musieť riešiť on. Prosím???

Povedala som si, že budem rozumná a vypočujem si jeho radu. Neviem, či zakaždým rozprával hotentótsky, na konci dňa som nevedela, čo mám robiť. Aby ste si to vedeli prestaviť... Akože šoférujete auto a on je navigátor. Sadá si na sedadlo spolujazdca s ústami plnými uisťovania, že terén pozná znamenite. Ocitli ste sa v kruhovom objazde a on vám radí, najprv vyjsť prvým výjazdom, potom štvrtým, potom druhým. Zmätene kukáte, kam to vlastne máte zabočiť, zatiaľ čo vás kritizuje za otrasné jazdenie. Konečne sa rozhodnete pre jeden z odporučených výjazdov, a ak náhodou neprídete do cieľa, bude to len vaša chyba. Veď on spomenul aj iný. Ak máte šťastie a prídete do cieľa, on to predsa hovoril. A je vymaľované.

Často som sa s rovesníkmi stretávala na staniciach. Premávali tam električky zvané „Túžba“ a všetci okolo mňa do nich nastupovali, vystupovali alebo prestupovali. Len ja som tam stála ako soľný stĺp. Nedokázala som sa pohnúť od strachu. Čo keby sa tam objavil revízor „boh“ a kontroloval moju motiváciu? Dopredu som vedela ako to dopadne. A tak som si nahovorila, že netúžiť je oslobodzujúce. Blbosť! Bez túžby nieto radosti.

Myslíte, že ma nejaký chalan zbalil? Tak takého majstra sveta v odplašení nápadníkov ste ešte nevideli. Nie som predsa hlupaňa, ktorá zožerie kaleráby o tom, že sa im páčim TAKÁ AKÁ SOM. Radšej som ich „lovila“ ja. Že mi to moja nežná duša reklamovala? Zakomplexovanosti to bolo jedno. Hlavne, že mohla mať sled udalostí pod kontrolou, inak by sa pokakala od strachu.

Výber ako výsledok slobodného rozhodnutia, bola moja nočná mora. Stála som v kúpeľňovom štúdiu a bezradne zízala na 100 druhov obkladačiek. Manžel  trpezlivo prejavoval dôveru k môjmu vkusu. V duchu som sa obzerala, kde je ocko, aby ukázal, ktoré sú tie najlepšie. Potom som doma otvorila slovník cudzích slov a hľadala v ňom „môj vkus“.

Telefonujem si raz tak s kamoškou (pozná sa s otcom) a spomíname na časy hľadania práce, keď z nej vypadlo toto: „Hovorím tvojmu otcovi, že ako šikovne si si našla prácu po materskej. A on na to: A kto, si myslíš, že jej to vybavil? Keby nebolo mňa, nikde by nebola! Kde by si už len tá našla prácu!. Skoro som odpadla. Tuho som rozmýšľala, u koho mohol orodovať, veď manažment bol plne obsadený cudzincami. Otec cudzí jazyk neovláda. Ale možno si zaplatil prekladateľa. Haha!

Jedna vec ma hrozne zraňovala. Keď neustále kydal na ľudí, ktorých milujem.

Špeciálne na matku. Nemôžem o tom ani písať, je mi na vracanie. Viem, nie som zodpovedná za jej rozhodnutie zostať s otcom. I keď, s verným matkiným spoločníkom - Štokholmským syndrómom neviem, či ide o prejav slobodnej vôle. 

Boli rána, keď mi miesto lúčov slnka skákali do postele flashbacky. Premietali sa mi v hlave ako filmy pre pamätníkov. Princíp scén bol asi takýto: „Keď mi „boh“ povie toto, tak ja mu poviem oné, a on sa z toho potentuje. A dá svätý pokoj!“ Kým som sa spamätala, že bojujem s prízrakom, mala som už tepovú frekvenciu ako po rannom behu.

V jeden deň, keď som (už zase!) NEDOSTATOČNE edukatívne vplývala na rozvoj mojich potomkov NESPRÁVNYM určením optimalizácie nastaveného trávenia voľného času, som náhodou vygooglila knihu o manipulatívnych rodičoch. Šok, slzy, depka. Vedela som, že toto sama nerozchodím. Začala som chodiť na psychoterapiu a popri tom študovať všetko dostupné o nefyzickom násilí, manipulácii a traumách dospelých detí z disfunkčných rodín. A takto vyzeralo moje svitanie: Mám normálne reakcie na nenormálne správanie. Nie som vadná. Nie som na vine. 

Dovoľte mi previesť vás Matrixom týraných ľudí. Je to chybne naprogramovaný svet. Základy sú zo strachu. Piliere zo škrupulóznosti, malomyseľnosti, perfekcionizmu a zakomplexovanosti. Múry z neistoty. Okná bez radosti. Strecha pokrytá ľahkosťou bytia len „na oko“. Interiér je  zložený z MUSÍŠ a NESMIEŠ. A v kozube, srdci sveta, horí plameň túžby byť prijatým a milovaným bezpodmienečne. Hocikto Matrix nenaprogramuje. Chce to systematické vnucovanie svojej vôle bez lásky, empatie, rešpektu a úcty k druhým. 

Ako mám žiť pravdu o mojich rodičoch? Keď som sa raz plavila na váhavej loďke oceánom sĺz, prišla citová búrka. Bola taká silná, že ma hádzalo z jednej strany na druhú. Jedna strana mala názov „Život v Matrixe“, druhá „Život v Slobode“. Bála som sa ako nikdy v živote, no vedela som, že si musím vybrať. Zadrapla som sa do tej druhej a stále dokola čítala nápis „Život v Slobode, Život v Slobode, Život v Slobode “. Nebolo to zadarmo. Musela som sa naučiť postaviť hranice s ostnatým drôtom. Alebo, ako sa blokujú čísla v mobile. Rodičov sa nedá odľúbiť. Ach, kiežby sa dalo! Nebolelo by to tak šialene. 

Mimochodom, bolo mi odkázané, že odkedy chodím k psychológovi, som drzejšia, neúctivejšia, nevďačnejšia, na hlavu a ďalšie milé pozitíva. Hľa, učebnicová reakcia manipulátora.

Som mama a vychovávam deti. Vlastne, oni vychovávajú mňa. Hovorí sa, že zodpovedná výchova je náročná záležitosť. Súhlas. Kdesi som čítala, že rodičom sa nikto nenarodí, rodičmi sa učíme byť. Dovolím si tvrdiť, že patrím medzi najusilovnejších žiakov. Celkom mi to ide aj za pochodu. Aby som bola objektívna, som trošku vo výhode. Viem, čo určite NEMÁM robiť.

Nie som za vodou. Niekedy strácam kompas a hádže ma to do Matrixu. Ako mi povedal môj Pán cez svoje Slovo: „Prijmem vás za svoj ľud a budem vám Bohom, a poznáte, že ja som Hospodin, váš Boh, ktorý vás vyslobodil spod egyptských bremien.“ (Exodus 6, 7), tak sa snažím plaviť životom v slobode. Skutočná LÁSKA dáva slobodu.

Na záver hádanka: Aký je rozdiel medzi Bohom a človekom? ... Boh si nemyslí, že je človek.


Autor: Lucia Kudročová

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!