Katolícky kňaz R. Dluhý: Modlitba chvál nie je protestantský vynález - Bezhranicnalaska.sk

Katolícky kňaz R. Dluhý: Modlitba chvál nie je protestantský vynález

Modlitba chvál, zdvíhanie rúk či prejavy Ducha Svätého sú často pripisované protestantským cirkvám. Na otázky, čo o modlitbe chvál hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, odpovedá katolícky kňaz z rehole redemptoristov Rastislav Dluhý zo spoločenstva Rieka života.

Katolícky kňaz R. Dluhý: Modlitba chvál nie je protestantský vynález
Foto: © pexels.com

Niektorí katolíci tvrdia, že chvály sú protestantským vynálezom a že boli adoptované do katolíckej cirkvi. Aj z tohto dôvodu sú voči nim rezervovaní. Existujú katolícke a protestantské chvály? Čo majú spoločné, a čo ich naopak odlišuje? Akú majú chvály oporu v Biblii alebo ako sa na modlitbu chvál pozerá učenie RKC?

Chvála je naša odpoveď na to, kým je Boh, a aké veľké veci nám urobil. Katechizmus nám pripomína biblickú náuku o chvále (KKC 2639 – 2643), velebení a klaňaní sa Bohu (KKC 2626 – 2628). Chválu zobúdza v našich srdciach Duch Svätý, on vzbudzuje v cirkvi spôsoby vyjadrenia, napríklad velebenie, prosba, orodovanie, vzdávanie vďaky a chvály (KKC 2644).

Chvála však môže mať rôzne podoby a formy. Niekto chváli Boha maľovaním, niekto svoju chválu vyjadrí v stavbe kamenného majestátneho chrámu. Pokiaľ ide o chválu hudbou a piesňou, jestvuje množstvo rozličných foriem vyjadrenia chvály. Niektoré piesne chvály vzbudzuje Duch Svätý v katolíckej cirkvi, iné v protestantských spoločenstvách. Ten istý Duch dáva podnet rôznym formám chvály.

Vyjadrenie „katolícke“ či „protestantské“ chvály je nepresné, a to, čo chce takéto odlišovanie povedať, je azda len to, že tieto piesne vznikli v rámci katolíckej cirkvi alebo nejakého protestantského spoločenstva.

Sú chvály iba štýlom? Mala by byť chvála integrálnou súčasťou u každého kresťana, alebo je to len jedna z foriem spirituality?

Chvála je odpoveď na Božiu veľkosť, dobrotu, lásku a dar spásy. Niektorí ľudia Boha chvália v tichu, iní spevom gregoriánskeho chorálu, ďalší zasa spontánnou modlitbou. Termín „chvály“, ktorý sa udomácnil v našom slovníku, je pomenovaním pre nový spôsob vyjadrenia chvály. Nemusí vyhovovať všetkým ľuďom, a to je v poriadku. Podstatné nie je to, či sa ľuďom páčia moderné piesne chvály pripomínajúce modernú hudbu. Podstatné je to, či srdcom a životom chvália Boha. Prejav, štýl a sloh sa menia. Ľudia chválili v románskych kostoloch, gotických, barokových, renesančných. Šaty, v ktorých pre Boha tancujeme, sa menia, no jeho nevesta stále tancuje v Duchu a kráča dejinami. 

Často sa stretávame s pojmom modlitba chvál. Menej často tiež s pojmom uctievanie alebo zvelebenie. Viete nám vysvetliť, či je v tom rozdiel?

Katechizmus hovorí o modlitbe chvály aj o modlitbe velebenia (2626 – 2628, 2639 - 2643). Počul som už o údajnom rozdiele medzi týmito dvoma prežívaniami modlitby u viacerých autorov. Vysvetlení som počul viacero. Pýtal som sa na rozdiel medzi chválou a zvelebením aj Tima Hughesa a Scotta Underwooda. Najviac ma oslovuje, čo som raz počul počas letnej školy evanjelizácie v Podolínci v r.1996 od poľskej vedúcej chvál z Varšavy, Kasi Miturskej. Povedala nám, že chvála je modlitba, pre ktorú sa musíme niekedy aj rozhodnúť, aj keď nemáme náladu a chuť. Spomenula vtedy verš zo žalmu: „Velebiť budem Pána v každom čase, moje ústa budú ho vždy chváliť.“ O zvelebení nám hovorila ako o vyššom stupni chvály. Stáva sa, že počas chvál začne Pánov Duch pôsobiť v srdciach ľudí veľmi intenzívne, a tí už spontánne, nadšene a s údivom zvelebujú Boha. Mne sa toto vysvetlenie veľmi páči, lebo to tak prežívam.

V spojení s chválou s prízvukom na prežívanú bázeň pred Bohom katechizmus používa ešte termín klaňanie sa (KKC 2628). Termín uctievanie katechizmus v spojitosti chválou nepoužíva. Je to pojem používaný v protestantských spoločenstvách, avšak to neznamená, že ho nemôžeme používať. Je dobré vedieť, že velebenie je katolíckym pojmom, ktorý v protestantských kruhoch vyjadruje pojem uctievanie.

Prečo nemôže byť pre kresťana katolíka modlitba chvál plnou alternatívou a náhradou za slávenie sv. omše?

Zvyknem vnímať modlitbu chvál ako prelúdiu a dozvuky chvál tej najvyššej modlitby chvál, ktorá je Ježišova modlitba chvály Otcovi. Ježiš priniesol Otcovi najdokonalejšiu modlitbu chvály svojou obetou na kríži. Dokonalejšia a účinnejšia modlitba a obeta chvály nejestvuje. Omša je najvyššou modlitbou chvály a vrcholom takejto modlitby preto, lebo to je Ježišova modlitba. My sa k nej len pridávame. Nemôžeme ju pokaziť, lebo sa to nedá. To Ježiš prináša obetu chvály Otcovi. Myslím, že mnohých mladých na Slovensku ešte len čaká tento veľký objav. S modlitbou chvály budem bežať na omšu, lebo sa budem tešiť na tú Ježišovu nepoškvrnenú obetu chvály, a po omši budem spievať chvály z vďačnosti, že som mohol mať účasť na Ježišovej obete chvály. Každá iná modlitba chvály mimo liturgie je účinná a Bohu milá, ale najúčinnejšia a najmilšia je Otcovi chvála, ktorú vedie Kristus, a ku ktorej sa my pridávame. Odporúčam mladým aj starším prečítať si o tom knihu od Scotta Hahna s názvom Baránkova večera. 

Nie je dvíhanie rúk pri modlitbe chvál len nová móda? Kedy sa prestali pri modlitbe dvíhať ruky, kedy sa zaviedlo modlenie so zloženými rukami v cirkvi? Prečo je tu snaha o vrátenie sa k dvíhaniu rúk?

Dvíhanie rúk je jedným z prejavov modlitby. V cirkvi vždy tento prejav bol. Aj Izrael sa takto modlil. Kniha žalmov, ktorú cirkev považuje za svoju modlitbovú knihu par excellence, tieto prejavy pozná. V Novom zákone sv. Pavol vyzýva aj k takejto modlitbe (1 Tim 2, 8).

„Oranta“ je pravdepodobne jediný starobylý kresťanský symbol, ktorého význam bol oficiálne definovaný v katolíckej vierouke. V opisovaní významu eucharistie ako obety cirkvi Katechizmus katolíckej cirkvi vyhlasuje: „V katakombách sa cirkev často znázorňuje ako žena pri modlitbe so široko rozpätými rukami v modlitbovom postoji. Ako Kristus, ktorý rozopäl ruky na kríži, aj cirkev sa skrze neho, s ním a v ňom obetuje a oroduje za všetkých ľudí.“ (KKC 1368). Okolo r. 198 Tertulián napísal, že modlitba s roztiahnutými rukami je bežným spôsobom modlitby kresťana, a videl v tomto postoji obraz Spasiteľa: „Nielenže zdvíhame ruky, ale ich aj naširoko roztvárame. Napodobujeme tým umučenie Pána, ktorého v modlitbe vyznávame.

V 4. storočí sv. Ambróz pripomínal novopokrsteným členom cirkvi v Miláne slová sv. Pavla: „Čo znamenajú zdvihnuté ruky? Nemali by ste takto vo svojej modlitbe všetkým ukazovať Pánov kríž?“  Podľa Ambrózovho svätopisca, sv. Pavlína z Noly, tento veľký biskup zomrel s rozpätými rukami v modlitbe. Gesto rozpätých zdvihnutých rúk pretrvalo celé obdobie cirkevných otcov. Bolo považované za univerzálne modlitebné gesto. Sv. Ján Zlatoústy vo svojej kázni, ktorá odznela niekedy medzi r. 398 až 403 poznamenal, že celé zhromaždenie sa takto modlilo počas eucharistickej liturgie: „Pretože keď všetok ľud stojí so zdvihnutými rukami ako kňazské zhromaždenie, a keď je pred nami bázeň budiaca obeta, ako by naša modlitba nebola úspešná u Boha? “ Je krásne, že aj v egyptskej liturgii sv. Marka sa začína eucharistická modlitba práve tým, že diakon vyzve ľud: „Zodvihnite rozpäté ruky!“

Svätý Dominik (zakladateľ dominikánov) v 12. storočí vyučoval o 9 spôsoboch modlitby. Medzi gestami nechýbali ani zdvihnuté ruky. O tejto náuke vám vie povedať každý dominikán a dominikánka. Táto krásna náuka ostáva pre väčšinu ešte neobjavenou.

V neskorších storočiach sa dostávali do popredia iné gestá. Gesto rozpätých a zdvihnutých rúk však nikdy úplne nevymizlo. Zotrvalo v rôznych pobožnostiach, najmä v pobožnosti krížovej cesty v Belgicku, Holandsku a Nemecku. Znovu sa objavilo aj v modlitbových skupinách v rôznych hnutiach, ktoré začali vznikať hlavne od polovice 20. storočia. Netreba zabudnúť, že v katolíckej cirkvi toto gesto modlitby zotrvalo najmä ako gesto kňazov počas liturgie sv. omše.   

Ľudia, ktorí prvýkrát prídu na chválové zhromaždenia, zostanú niekedy zaskočení z modlitby jazykov, inak povedané z prorockého daru, lebo na to nie sú zvyknutí na sv. omšiach alebo iných nedeľných bohoslužbách. V čom je prínos týchto darov pri modlitbe?

Skôr je to asi tak, že modlitba nás na tieto dary otvára, a počas modlitby chvál sa môže objaviť duchovný dar, slovo, obraz alebo proroctvo od Pána. Modlitba chvál je dobré prostredie na rast duchovných darov.

Modlitby príhovoru vkladaním rúk bývajú často súčasťou chválových podujatí a stretnutí. V čom je ich výnimočnosť, na aké pravidlá by ľudia pri ich realizovaní mali pamätať?

Modlitba známa ako „vkladanie rúk“ je modlitbou príhovoru za konkrétneho človeka. Jej výnimočnosť je v tom, že takto vieme prejaviť konkrétnemu človeku našu blízkosť a záujem. Ježiš predpovedal, že tí, čo v neho uveria, budú na chorých klásť ruky, a tí sa uzdravia (Mk 16, 17-18). Ježiš nemal v tomto prípade len kňazov, ale všetkých, čo sa stanú jeho učeníkmi.

Aj pri rozoslaní sedemdesiatich dvoch učeníkov Pán prikazuje: „Uzdravujte chorých, čo sú tam.“ (Lk 10, 9). V tretej kapitole s názvom Inštrukcie o modlitbe za uzdravenie sa uvádza, že z úryvkov o uzdravení z Nového zákona možno usudzovať, že sa to deje prostredníctvom modlitby, ktorá je sprevádzaná azda nejakým symbolickým gestom. Môžeme sa teda nazdávať, že jedným z týchto gest bolo aj gesto kladenia rúk. 

Odporúčam prejsť si aj disciplinárne ustanovenia, ktoré sú v závere tejto kapitoly. Článok 1 hovorí: „Každému veriacemu je dovolené v modlitbách prosiť Boha o uzdravenie. Keď sa však tieto modlitby konajú v chráme alebo na inom posvätnom mieste, je vhodné, aby ich viedol riadny duchovný.“ Nie je tam napísané, že je zakázané a neprípustné, aby ich viedol laik, no je vhodné, aby ich viedol alebo nad nimi dozeral duchovný. Viem si predstaviť, že nie vždy tam musí byť kňaz, avšak ak je modlitbové stretnutie v chráme, laici, čo vedú modlitbové stretnutie, to majú robiť s vedomím a na základe poverenia svojho duchovného. Čl. 5 - §1 hovorí: „Neliturgické modlitby za uzdravenie sa musia konať spôsobmi, ktoré sa líšia od liturgických obradov, ako stretnutie pri modlitbe alebo čítaní Božieho slova.“ Bdelosť miestneho ordinára sa požaduje podľa kán. 839 §2.

V článku 4 - §1 danej inštrukcie sa ďalej píše: „Okrem toho je potrebné dbať, aby pri konaní takýchto stretnutí nedochádzalo, najmä zo strany tých, čo ich vedú, k vonkajším prejavom podobným hystérii, strojenosti, teatrálnosti alebo senzáciechtivosti.“

Čl. 9 – Tí, čo vedú liturgické a neliturgické obrady uzdravenia, musia sa snažiť udržať v zhromaždení ovzdušie vážnej zbožnosti a musia zachovať potrebnú obozretnosť, ak sa medzi prítomnými objavia uzdravenia. Po skončení obradu môžu jednoducho a presne zozbierať prípadné svedectvá a vec predložiť kompetentnej cirkevnej autorite.


Celú inštrukciu nájdete na tomto odkaze: Inštrukcie o modlitbách za uzdravenie

Otázky kládli: Lukáš Košťál a Martin Sobota

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!