Chyby a zlozvyky v partnerskej komunikácii 3/4

V rámci tretieho dielu 4-článkového cyklu vám prezentujem ďalšie 4 vybrané chyby a zlozvyky (nielen) v partnerskej komunikácii, s ktorými sa vo vzťahoch pravidelne stretávame.

Chyby a zlozvyky v partnerskej komunikácii 3/4
Foto: © unsplash.com

Kým ste v úvode čítania, odporúčam vám zapnúť všetky svoje sebareflexné schopnosti. smiley

Podmienkovanie

Ide o jeden zo sebaprospechových, sebeckých manipulatívnych prostriedkov pre dosiahnutie cieľa, ktorý si jednotlivec vo vzťahu vytýči. Jadrom tejto pohnútky nie je láska, ale egoizmus, a čo nevychádza z lásky, nemá mať vo vzťahu svoje miesto. Hoci sa stáva, že pokiaľ je človek vo vzťahu bezradný, zúfalý a reálne nevie „kudy-kam“, siaha po záchrannom kolese v podobe vynucovania si toho, čo chce dosiahnuť, s cieľom udržania vzťahu; avšak treba mať na zreteli, že vysoko pravdepodobne pôjde len o čosi väčšie prehĺbenie už beztak výrazného vzťahového problému. Ultimáta do vzťahu skrátka nepatria, pretože človeka zovierajú hranicami, ktoré mu ten druhý nastolí, a keďže jedným zo základných predpokladov fungujúceho vzťahu je sloboda, takýto prístup k partnerovi je vysoko nežiaduci.

Známy český psychiater Max Kašparů hovorí v tomto kontexte veľmi rozumne: každý vzťah, ktorý má prekypovať úprimnou láskou voči druhému, má byť postavený v rovine, že druhého ľúbime „už“, nie „až“! Pre ilustráciu: „Až zarobíš trošku viac peňazí, budem ťa mať radšej.“ „Až mi dovolíš večer pozerať futbal, vymením tú žiarovku.“ Podstatou vzťahu je však postoj: „UŽ teraz ťa mám rád.“ Neznamená to, že všetko je takto bezproblémové, no treba sa riadiť primárne prístupom k človeku, nie cieľom, ktorý chcem dosiahnuť! Pravda, niekedy sa človek aj prostredníctvom podmienkovania dokáže v istom zmysle vzchopiť a urobiť čosi, čo je objektívne požadované, avšak treba si klásť otázky za akú cenu. Bude to mať naňho vplyv? Ak áno, aký? A kedy?

Pravidelné podmienkovanie totiž v prvopočiatkoch nemusí vytvárať akékoľvek negatívne reakcie, avšak pokiaľ je chronické, pretaví sa do negatívnych emócií jedného voči druhému. Existuje dokonca podmienkovanie, ktoré môže mať pozitívne zafarbenie, napr.: „Zaber, drahý! Ak urobíš tú robotu skôr, budeme mať na seba viac času.“ Toto je v poriadku, ak do výziev nezapájame nežiaduce emócie. Dávajme si teda pozor a skúmajme, ako naše vzťahy ovplyvňuje tento faktor, a ak sa nájde niekto, kto to robí, prosím, prestaňte s tým. Spravidla tým problémy len umocníte. Ak vás niečo trápi a s partnerom chcete riešiť konkrétny problém, vložte do toho sami seba – svoje city, úctu, pochopenie a vľúdnu reč; nie frustráciu, agresivitu, napätie... Ak s partnerom nehnú ani vaše ÚPRIMNÉ emócie (nesmie to byť nič strojené!), potom sa pýtajte seba samých, čo vám z toho vyplýva. Dôkladne, premyslene...

Skrývanie svojho názoru za otázky

Poďme na to príkladom. Máme partnera, ktorý, aspoň podľa našej mienky, trávi s nami málo času, a chceme, aby sa to zmenilo, pretože by to prospelo nášmu vzťahu. Naučme sa vyjadrovať svoje myšlienky a emócie priamo. To znamená, že nekladieme otázky typu: „Nemyslíš si, že v poslednej dobe trávime spolu až primálo času?“ Formulácia by mala znieť: „Cítim, že by som s tebou potrebovala tráviť viac času.“ Znamená to 3 skutočnosti:

1. Nekladieme otázky, na ktoré sa dá odpovedať „áno/nie“, ale formulujeme ich tak, aby rozvíjali konverzáciu a zvýšili tým pravdepodobnosť konštruktívnejšieho riešenia problému;

2. Partnerovi dáme najavo, že sa hodláme aktívne podieľať na budovaní nášho vzťahu a nechceme v ňom len prežívať, ale reálne žiť;

3. Naučíme sa priamej, autentickej komunikácii, v ktorej pôsobíme dôstojne, zodpovedne, racionálne a primerane z hľadiska sebavedomia.

Nejde tu o to pôsobiť ako hrdina alebo o to, ako dosiahnuť svoj cieľ, pretože ani táto taktika nám úspech nezaručí, keďže náš partner môže reagovať najrôznejšími spôsobmi. Podstata spočíva v tom, že dokážeme prostredníctvom partnerskej komunikácie vkladať do situácií seba, a keďže najväčšiu zodpovednosť vo vzťahu majú partneri ako dvojica, kto iný za nás bude vyjadrovať naše myšlienky?! Niekto by si povedal, že je to len otázka technických riešení a načo nám už len bude hrajkanie sa so slovíčkami... čudovali by ste sa však, čo všetko to dokáže zmeniť. Netvrdím, že sa máme pri každej banalite minútu zamýšľať, čo chceme povedať (netreba z toho robiť extrém), no ak chceme riešiť situácie, ktoré majú na náš partnerský vzťah vážnejší dopad, hovorme priamo, za seba, autenticky a nehádžme zodpovednosť výhradne na partnera či, dajme tomu, do neurčita cez pasívne tvary typu „bolo by dobré, keby.../nemalo by sa stávať, že.../je nanajvýš nevhodné, ak...“ a pod. Snažme sa viac vkladať do podobných rozhovorov s partnerom seba pri vyjadrovaní toho, čo cítime. Pozor! Nejde tu o žiadne sebectvo, ale o snahu pozdvihovať vzťah dvoch ľudí. Musíme to myslieť úprimne a pristupovať k druhému s pochopením a empatiou.

Veľa rozprávame, málo počúvame

Ako som písal v jednom z predchádzajúcich článkov, v partnerskom vzťahu je dôležité, aby som ako jeden z dvojice hľadel v prvom rade na šťastie toho druhého. Neznamená to zájsť do úrovne podrývania svojich vlastných vzťahových potrieb, záujmov, postojov, činností..., ale obetavo a zároveň prirodzene odovzdávať zo seba prejavy starostlivej lásky smerom k našej polovičke. Človek zvykne byť od prirodzenosti nastavený, že sa mu páči, ak má oň druhý človek záujem či starosti, a to sme len vo všeobecnej rovine – vo vzťahu to platí niekoľkonásobne a nepohybuje sa to výhradne na úrovni toho, aby sme boli ku sebe milí a aby sme sa navzájom obdivovali, ale ide o zodpovednosť každého vzťahu pre účel plnenia si záväzkov, ktoré vyplývajú z lásky dvoch ľudí.

Preto nikomu neradím pristupovať k partnerskej komunikácii štýlom „ja hento/ja tamto“, ale je fajn mať otvorený, úprimný záujem o partnerov život, jeho predstavy, skúsenosti, názory... Osobne napríklad odporúčam, že ak partner rozpráva o tom, aký mal deň a slovne nám prezentuje, čo všetko robil a prežil, nezačnime vzápätí rozprávať o sebe, ale pýtajme sa podrobnosti. Úplne jednoduchý príklad: „Bola som v práci, dnes to bolo náročné, neskôr sme boli s kolegyňami na obede“ atď. atď. Našou odpoveďou by nemalo byť „ja som bol to, ja som bol ono“, ale generovanie otázok typu „čo konkrétne bolo náročné?“, „zvládla si to?“, „všetko je v poriadku?“, „čo ste mali na obed?“... – skrátka vyberajme z toho to, čo uznáme za vhodné, a tak, aby to bolo primerané. Neexistuje návod, ktorý nám povie, ako to máme robiť, musíme byť skrátka uvedomelí, aby sme v rámci komunikačného kontextu dokázali konverzáciu primerane korigovať a zároveň pôsobiť prirodzene, úprimne. Nie, že ženu zahltíme otázkami, ktorými budeme mať zatemnený zdravý rozum, a povieme si, že neskončíme, kým ich všetky nevyčerpáme. To už by bolo zjavne na hlavu. Verím, že to nemusím nikomu podrobnejšie vysvetľovať. smiley

Domýšľame si, nepýtame sa

Veľmi častý problém. Tentoraz bez príkladov, pretože ide o dosť všeobecnú tému. Niektorí z vás si možno myslíte, že pýtať sa je akýsi prejav slabosti a čo si druhý o mne asi tak pomyslí, ak budem chcieť zistiť to či ono. Nie sú spolu dvaja ľudia azda preto, že ich spája vzájomnosť, ktorá vytvára vzťah ako jeden celok? A na čom je táto vzájomnosť postavená? Na dôvere alebo strachu z toho, čo si o mne partner pomyslí? Ak niečomu nerozumiete, či už ide o ľubovoľnú ľudskú činnosť, alebo nechápete, čo tým partner myslel, keď vám niečo povedal, naozaj si myslíte, že je to hanba? Človek je predsa tvor omylný, neistý, nedokonalý, tak prečo vo vzťahu vytvárame atmosféru obáv či zahanbenia? S túžbou dosiahnuť vo vzťahu pochopenie musí ísť ruka v ruke rešpektovanie individuality nás ako ľudských bytostí s vlastnou mierou rozumového či emocionálneho intelektu, skúseností, názorov, výchovy a spôsobu života. Ak teda chceme niekomu niečo vyčítať, pýtam sa: Kto z nás je bezchybný?

Z mojej strany je to zatiaľ všetko. Záverom podotýkam, že v každom z nás mnohokrát drieme tendencia posudzovať iných, no len málokedy sa pýtame, čo môžeme v prvom rade zlepšiť my. Až keď budeme dostatočne vycvičení hľadieť kriticky primárne na seba, máme zodpovednosť meniť k lepšiemu aj svet okolo nás vrátane našich vzťahov. Citát na záver od veľmi múdreho človeka s nesmierne bohatým, inšpiratívnym a obdivuhodným životným príbehom:

V prípade pochybností, či mladý človek našiel správneho partnera do života, má sa pýtať sám seba, či snáď nechce vyskočiť z nejakého vzťahu len preto, že sa bojí záväznosti a uteká pred zodpovednosťou; alebo či snáď nezostáva kŕčovite pri nejakom narušenom vzťahu len preto, lebo sa bojí, že bude musieť niekoľko týždňov alebo mesiacov zostať sám.“ (Viktor Frankl)

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!