Lucia Drábiková: V manželstve si navzájom tolerujeme svoje nedostatky

Lucia Drábiková je psychologička, vydatá a má 3 deti. Okrem iného pracovala ako hovorkyňa pre Trnavskú arcidiecézu, na charite i v Centre pomoci pre rodinu v Trnave. Prednáša, píše a poskytovala poradenstvo jednotlivcom i párom. Napísala množstvo článkov o vzťahoch a komunikácií, preto som sa jej rozhodol opýtať, ako to bolo s jej vzťahom, ako spoznala svojho muža.

Lucia Drábiková: V manželstve si navzájom tolerujeme svoje nedostatky

Lucia, spoznali sme sa v čase, keď si pracovala pre Cirkev. Vyrastala si vo veriacej rodine?

Nie, naopak, k viere som sa dostala až v dospelosti. Vo svojich 21 rokoch som zažila obrátenie, začala som chodievať do spoločenstva, bola som pokrstená. Už mi chýbalo len jediné, nájsť toho pravého. Samozrejme, myslela som si, že teraz to už pôjde šup-šup. Ale nešlo, hoci to bol jeden z najsilnejších úmyslov na modlitbu. Možnosti, že by som mala ísť do rehole, som sa desila, a len viera, že Pán je milosrdný, mi pomáhala dôverovať, že to snáď nebude moja cesta, aj keď ten princ nechodil tak rýchlo, ako by som chcela. Pred obrátením som mala niekoľko vzťahov a pár krát som si aj myslela, že to už bude na svadbu. Našťastie nebolo, môj výber nebol vôbec rozumný, aj vtedy bolo po čase jasné, že tie vzťahy nemajú perspektívu, medzi záujmy mojich partnerov patrili najmä posedenia v krčme, alkohol a hudba. Viac som pozerala na vzhľad než na charakter.

Čo sa zmenilo po Tvojom obrátení? 

Po obrátení sa frekvencia mojich zamilovaní a nádejí, že už to bude ten pravý, nezmenšila. Každé jedno zamilovanie mi síce zlomilo srdce, ale nakoniec som bola rada, že to ešte stále nebol ten pravý. Na druhej strane, každé jedno zamilovanie ma veľa naučilo o sebe a pomohlo mi ešte viac dôverovať Bohu a snažiť sa hľadať Jeho vôľu pre mňa. Mala som po obrátení predsa len dva krátke vzťahy, ktoré skončili nevyhnutným rozchodom, jeden z tých chlapcov bol neveriaci a druhý, veriaci, bol a ostal výborným kamarátom, ale naše chodenie bolo asi len túžbou zbaviť sa osamelosti. Myslím, že to obdobie osamelosti mi pomohlo dozrieť, aj keď som bola veľmi netrpezlivá a hnevala som sa aj na Boha, že to tak dlho trvá. Ale bolo to potrebné, aby som našla samu seba a išla do vzťahu ako rovnocenná partnerka, ktorá vie, čo chce a čo nechce.

Určite to bol náročný čas, sama hovoríš, že si bola netrpezlivá. Nebála si sa, že ostaneš sama? 

Iste, hoci som stále dúfala. Nakoniec už aj celá rodina do mňa tlačila, že som stará dievka a mala by som niečo so sebou robiť, keďže som mala už 27 rokov. Vstúpila som si do svedomia a urobila dva významné kroky. Prvým bolo založenie modlitbového spoločenstva v apríli 2004, ktoré sme neskôr nazvali Rafael. Stretávali sme sa pravidelne niekoľkí v Rači a modlievali sa nielen za seba, ale aj za ľudí, ktorých sme poznali a vedeli sme, že tiež túžia po vzťahu. Modlili sme sa za to, aby sme stretli tých pravých, tie pravé, za budúcich svokrovcov, dostatok mlieka pre deti, plodnosť, uzdravenie zranení z rodiny, jednoducho za všetko, čo nás v súvislosti s manželstvom napadlo a čo by mohlo robiť problémy. Ovocie modlitieb (chvály, príhovorné modlitby, ružence, litánie, dali sme aj pôsty...) bolo zjavné, postupne sme zo zoznamu “omodlovaných” škrtali meno za menom, lebo si nachádzali najskôr frajerov, frajerky a viaceré tie vzťahy prerástli do manželstiev.

To muselo byť povzbudzujúce, ale ten Tvoj ešte napriek tomu nebol na obzore. Aký bol ten druhý krok a ako ste sa spoznali?

Druhým krokom bolo dať inzerát. Uverejnila som ho nakoniec v auguste 2004, pár dní po príchode z Medžugorja. Po porade s mojím spovedníkom som išla cestou internetovej zoznamky pre kresťanov, predtým som zvažovala aj zoznamovaciu agentúru. Uvažovala som, ako inzerát napísať, aby som odstrašila a vylúčila vlažne a formálne veriacich a takých, čo nehľadajú vážny vzťah. Preto som v inzeráte uviedla požiadavku „hlboko veriaci so širokým srdcom“. Hľadala som muža, ktorý bude už nie nezrelým chlapcom, ale mužom a bude schopný a ochotný prijať ma takú, aká som, s mojou výškou, váhou i minulosťou. Výšku a váhu som tiež uviedla konkrétne, aby vedel, akú veľkú ženu môže spoznať.

A Ty si mala nejakú konkrétnu predstavu o svojom budúcom manželovi? Ako prebiehalo vaše zoznámenie? 

Keď som sa v tom čase zhovárala s kamoškou o tom, aký by mal môj manžel byť, dospela som v zásade k dvom požiadavkám – musel mať živú, skutočnú vieru a musel mať vzdelanie aspoň takej úrovne ako ja. Vo viacerých mojich predošlých vzťahoch bol (okrem iných) problém, že chlapec mal nižšie vzdelanie odo mňa. Prejavovalo sa to v celkovom jeho pocite zo vzťahu, obavách, ale aj v záujmoch a možnostiach komunikácie o rôznych témach. Ja som totiž bola dosť knihomoľ a mala som veľmi široké záujmy. Tiež som chcela, aby bol aspoň taký vysoký ako ja (mám 181 cm). Predstavy štýlu: tmavé vlasy, tmavé oči, som síce mala kdesi v pozadí, ale nakoniec neboli podstatné. Nakoniec, môj muž nemá takmer žiadne vlasy a oči má modré.

Dostala si veľa odpovedí na inzerát? 

Bála som sa náročného výberu a mnohých stretnutí, ako som počula skúsenosti od kamošky, ale nakoniec sa mi ozvali iba traja chlapci. Jedného som vylúčila hneď, ako som ho videla na prvom stretnutí, druhého cez e-mail. Ten tretí mi padol do oka už prvým mailom. Podobné hodnoty, záujmy, prehľad. Záujem o verejné dianie, politiku, duchovnú literatúru, turistiku, knihy... Podobne ako ja, pracoval v oblasti mládeže a vzdelávania. Videli sme sa prvý raz na stretnutí viacerých ľudí, lebo Marek organizoval turistickú partiu a ja som tam prišla najskôr inkognito ako adeptka do turistickej partie. Až potom som sa predstavila. Hneď po prvom stretnutí s Marekom som inzerát vymazala, hoci som nemala istotu, že spolu budeme chodiť. Jednoducho som cítila, že to je ono. Malo to potom rýchly spád, niekoľko opekačiek, stretiek, turistika a začali sme spolu chodiť. Mali sme pár momentov, kedy nebolo jasné, či náš vzťah bude pokračovať, ale krízy sme nakoniec spolu prekonali.

Kedy ste mali svadbu? Ako sa vám darí? 

Vzali sme sa po roku chodenia v auguste 2005 a tento rok to bude 12 rokov. Máme spolu tri deti, dvoch školákov – piatačku, štvrtáka a budúcu škôlkarku, tretie bábätko v poradí odišlo v druhom mesiaci tehotenstva do neba. Spoločná viera nás priviedla do spoločenstva, sme členmi Komunity sv. Jána Krstiteľa v Sklenom. Spoločná viera a hodnoty nám pomohli pobiť sa s viacerými výzvami, sťahovaním, zdravotnými problémami, trápeniami s príbuznými, smrťou mojej maminy. Zažili sme toho spolu veľa a to, že sme vo vzťahu traja spolu s Bohom, nám dodáva silu a nádej, že dáme všetky výzvy, ktoré prídu. Spoločne tiež vedieme deti k osobnému prežívaniu viery. Spoločne sme prijali výzvu doopatrovať moju babičku, ktorú máme u nás už dva a pol roka. To slovo spoločne je dôležité. Manželia by mali držať spolu.

Čo by si chcela povedať na záver? Prípadne skús pomenovať to, čo vidíš ako dôležité vo vašom manželstve.

Som veľmi vďačná, že Marek ma podporuje a povzbudzuje v mojich študijných, profesionálnych krokoch a angažovaní sa vo verejnej oblasti. Tiež spolu tri roky vedieme v Piešťanoch rodinné spoločenstvo úžasných ľudí. Ak by som mala vymenovať aspoň niektoré dôležité piliere nášho manželstva, sú to určite viera, rovnaké hodnoty, podobné záujmy, zmysel pre humor, spoločná modlitba, malé spoločenstvo, duchovné zázemie v komunite a blízki priatelia. A určite aj veľkorysosť, nedovoľujeme maličkostiam, aby nás vyviedli z miery, tolerujeme si nedostatky, ktorých obaja máme dosť.

Ďakujem za rozhovor! 

Rozhovor pripravil: Lukáš Košťál

 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!