Takouto nekonzistentnosťou privádzame druhých do zmätku, ktorý následne zvyšuje napätie a naštrbuje našu vzájomnú blízkosť. Vzťah sa stáva ťažko udržateľným, pretože nevie stavať na nestálych pieskových základoch pretvárky a nasadzovania si rôznych masiek.
HRÁME ROLY A TO NÁS NIČÍ
Často hráme nejaké roly, aby sme sa druhým zapáčili, vyhli sa nepríjemným situáciám, nesklamali, vyzerali lepšie, múdrejšie, láskavejšie alebo „svätejšie“. Možno túžime po obdive a uznaní, ktoré nám od detstva chýbali. Alebo sme nevedomky prebrali určité vzory správania z rodiny, v ktorej nebolo zvykom prejavovať a už vôbec nie hovoriť o svojich emóciách a prežívaní.
Možno u nás boli určité témy zakázané, nevhodné alebo považované za prejav slabosti a neschopnosti. Niekoho môže zasa ovládať strach a úzkosť a preto sa otvorenosti vyhýba, aby sa tým chránil. Často využívame tzv. ego obranné mechanizmy, ktoré nám určitým spôsobom pomáhajú znižovať napätie. Môžeme ich vnímať ako užitočné, pretože nám pomáhajú získať čas a energiu na objavenie efektívnejšieho riešenia. V dlhodobejšom horizonte sa však pre nás a naše vzťahy stávajú ničivými a devastačnými (ako napr. únik v podobe alkoholu alebo fajčenia).
EGO OBRANNÉ MECHANIZMY
Integrita ako dôležitý vklad do našich vzťahov veľmi trpí a je narušená, ak dochádza k rozporu medzi vonkajšou a vnútornou realitou. Pri ego obranných mechanizmoch do hry vstupuje akési skreslenie, ktoré premieňa naše myslenie a vnímanie.
To následne pomaličky, ako hrdza kov, narúša integritu osobnosti a stabilitu vzťahu. Takýchto mechanizmov je pomerne veľa, preto spomeňme len zopár z nich, ktoré vstupujú do našich vzťahov dosť často a zabraňujú nám preukazovať našu osobnú integritu:
- Popretie – prichádza zväčša, keď sme konfrontovaní s veľmi ťažkou situáciou, stratou alebo traumatickým zážitkom, ako napr. smrť blízkeho, ťažká choroba, strata zamestnania... Celú situáciu si uvedomujeme, ale zatvárame pred ňou oči. Vo vzťahu to môže byť stav, keď už vidíme zreteľné znaky manželskej krízy, ale správame sa akoby sa nič nedialo. Tvárime sa spokojne, šťastne a vyrovnane. Takéto popieranie reality môže byť prejavom určitej fázy smútku, ako to popísala E. Kübler-Rossová, ktorá sa dlhé roky venovala zomierajúcim pacientom. Zostavila tzv. krivku smútku, ktorá odzrkadľuje fázy procesu smútenia a spracovania straty alebo veľkej zmeny v živote. V jednej z prvých fáz dochádza práve k popieraniu reality. Dočasne nám to môže pomôcť, ale ak to trvá príliš dlho, narúša to celé naše fungovanie.
Dlhodobé popieranie emócií (ja sa nehnevám, som len smutná apod.) môže viesť k uzavretosti, izolácii, zníženej schopnosti súcitu, depresii alebo na druhej strane k veľkej výbušnosti, prudkým až nekontrolovateľným reakciám a častým konfliktom s okolím.
Príklad: Eva píše terapeutovi do poradne, že býva veľmi agresívna. Rozčúli ju akákoľvek drobnosť a ona nadáva, kričí a je veľmi protivná na svojich najbližších. Jej matka mávala hrozné záchvaty zlosti. Rozbíjala veci, bila ju, ale Eva nesmela dať najavo emócie. Inak dostala ešte viac. Teraz sa na verejnosti dokáže ovládať, ale doma to nezvláda. Nechce skončiť tak ako jej matka.
Eva sa od detstva naučila popierať to, čo cíti. No popieranie oslabuje. Je dôležité mať odvahu pozrieť sa na to, čo k nám a možno aj k našej rodine patrí. Nemusí to byť ľahké. Keď si však dokážeme uvedomiť širšie súvislosti svojich ťažkostí, prestávame byť obeťami, ktoré sú bezmocné a stále s niečím nespokojné a môžeme mať veci viac vo svojich rukách. Môžeme dostať novú silu a prevziať zodpovednosť za náš život taký, aký je.
Potrebné je pomenovať čo cítime, nebáť sa vkročiť možno aj do neznámych vôd otázok: „Prečo sa tak cítim?“, „Kde som sa to naučil?“ „Kedy som cítil niečo podobné?“, „Čo alebo kto by mi mohol pomôcť?“ Byť úprimný k sebe aj k ostatným okolo nás, aby sme sa mohli pohnúť ďalej. Samozrejme si to vyžaduje citlivý prístup, možno sprevádzanie druhej osoby, dôverného priateľa, kňaza alebo terapeuta.
- Potlačenie – môžeme nazvať aj úmyselným sebaovládaním, keď verejne deklarujme čosi iné, ako reálne cítime. Nepripustíme si, že by sme mohli mať nejaké prianie alebo právo niečo požadovať, nesúhlasiť alebo vyjadriť iný názor, povedať „nie“ (o tom viac v predchádzajúcej časti tohto seriálu). Veľmi často sa to deje pri chorobe, keď myšlienky na ňu vedome potláčame, bagatelizujeme ju. Dočasne napr. môžeme určité myšlienky, ktoré nás vyrušujú, odsúvať na okraj vedomia, pričom si to ale dokonale uvedomujeme. Nechceme sa k nim vracať, aj keď v podstate vieme, že by sme to mali nejako riešiť. Problémy neriešime, ale odsúvame, zľahčujeme alebo si ich nepripúšťame. Niekedy obviňujeme druhých, že môžu za to, že sa zle cítime a nepripustíme si, že to sú naše potlačené emócie alebo pocity. Nakoniec sme prekvapení, keď náš partner podá žiadosť o rozvod, my sami sa ocitneme v ťažkej depresii alebo zažívame pociťovať rôzne fyzické ťažkosti, pri ktorých lekári nevedia objaviť ich príčinu (môže ísť o psychosomatické ťažkosti).
Príklad: Joyce Meyer, vo svojej knihe „Ako zvládať svoje emócie“, spomína vlastný príbeh o tom, ako ju v detstve sexuálne zneužíval otec. Myslela si, že jej problém sa vyrieši tým, že v 18-stich odíde z domu. 13 ďalších rokov žila tak, že svoj problém bagatelizovala a potláčala. Až potom si uvedomila, že to ovplyvňuje každú oblasť jej života. Jej uzdravenie sa začalo tým, že bola ochotná postaviť sa tej bolestnej skúsenosti zoči-voči a prestať za svoje problémy obviňovať všetkých okolo. Ako sama píše: „Nikomu neodporúčam, aby potláčal svoje pocity a dovolil im, aby ho „zožierali“ zvnútra. Ľudia, ktorí potláčajú bolesť a nikdy sa nenaučia správne sa s ňou vyrovnať, jedného dňa explodujú – navonok, alebo vo vnútri.“
- Vytesnenie – je na rozdiel od potlačenia neuvedomovaným dejom, ktorý nás zbavuje ťaživých myšlienok plynúcich z nepríjemných zážitkov alebo tráum. Môže nastať ako obrana pred veľkou úzkosťou, vinou alebo agresiou. Napr. ak ide o traumatický zážitok z detstva alebo zneužívanie, nedokážeme si na to ani spomenúť. Cenzúra v našom mozgu v podstate nedovolí, aby sa niektoré hrozivé veci prepustili z nevedomia do vedomia a tým nás chráni. Vnútri v nás však môžu nespracované traumy stále pôsobiť a škodiť nám aj našim vzťahom. Nejde o to za každú cenu sa rýpať vo svojej minulosti a donekonečna sa pozorovať a analyzovať. Skôr ide o schopnosť rozpoznať v situácii nášho života, keď možno viacero vecí nefunguje, trpíme fyzickými alebo psychickými ťažkosťami a nenachádzame východisko, či sa v našom živote neudialo niečo také, čo nebolo celkom v poriadku. Už samotné uvedomenie a pomenovanie takýchto vecí môže priniesť oslobodenie, uvoľnenie a veľkú zmenu.
Príklad: Mladá 22-ročná žena spomína, že žila celkom obyčajný život, našla si dobrú prácu, chodila von s kamarátkami, mala koníčky, až na to, že pociťovala hrôzu pri možnom nadviazaní vzťahu s mužom. Prepukla u nej panická porucha a začala chodiť na psychoterapie. Cítila sa neschopná a mala už dosť toho svojho strachu.
V jednom momente úprimne a silne pocítila túžbu po naozaj fungujúcom vzťahu. Zrazu sa jej vynorila spomienka na nepríjemný pocit, ktorý mala, keď ju objal jej otčim a dokonca ju zatiahol do izby a nútil robiť to, čo nechcela. Jej mozog to vytesnil, aby mohla prežiť. Hovorí, že najviac ju prekvapila reakcia jej tela. Akoby bola zamrznutá a po uvedomení si týchto vecí začala rozmŕzať. To bol začiatok jej uzdravenia a dnes už nepociťuje úzkosť ani strach a dokáže sa zo vzťahu naozaj tešiť.
POROZUMIEŤ SEBE SAMÉMU
Takýchto obranných mechanizmov je viacero a ako vidieť, môžu naše vnútro a naše vzťahy natoľko ovplyvniť, že nie sme schopní zosúladiť to, čo navonok hovoríme s tým, čo cítime vo svojom vnútri. Pre budovanie osobnej integrity je preto nevyhnutné naše osobné sebapoznanie. Potrebujeme porozumieť vlastným emóciám a potrebám. To nás podľa slov psychológa Bendu približuje k našej vlastnej podstate a aj k druhým ľuďom.
Uvedomenie si vlastnej emočnej bolesti môže odhaliť korene našich potrieb, rozvíja to súcit aj pocit spolupatričnosti. Poznanie samých seba nám môže pomôcť žiť autentickejšie, otvorenejšie a milovať druhých bez strachu.
Preukázanie osobnej integrity je naozaj významným vkladom na vzťahové konto. Potrebujeme ju vidieť vo viacerých súvislostiach.
ČOHO VŠETKÉHO SA INTEGRITA EŠTE TÝKA
- Týka sa verbálnej aj neverbálnej komunikácie, ktoré sú v súlade. Zámerom nie je podvod ani manipulácia alebo ovládanie toho druhého. Znamená to aj vyhýbať sa akejkoľvek komunikácii, ktorá je klamná, podlá, ľstivá alebo pod ľudskú dôstojnosť. Je dôležité si napríklad hneď v začiatkoch vzťahu všímať ako sa ten druhý správa k ľuďom, ktorí preňho nie sú dôležití, resp. nemajú mu čím láskavosť vrátiť. Ako sa správa k deťom, zvieratám, prírode – to všetko veľa prezrádza o jeho integrite.
- Významným aspektom podľa S. Coveyho je tiež lojálnosť voči neprítomným, ktorou si zároveň získavame dôveru všetkých prítomných. Samozrejme niekedy je nevyhnutné s niekým prebrať to, čo nás na tom druhom trápi alebo znepokojuje, čomu sami nerozumieme. V tom nám pohľad zvonku môže významne pomôcť. Ide však o to, aby sme neznevažovali s úmyslom ponížiť, poškodiť alebo zneistiť postavenie daného človeka pred ostatnými.
- Integrita by v sebe mala niesť vždy aspekt úcty, autentického záujmu a empatie. S tým súvisí aj to, čo integritu zásadne ohrozuje a tým je sebectvo alebo egocentrizmus. Ak na jednej strane človek hovorí ako nás miluje a na druhej strane ignoruje naše pocity, robí nám veci naschvál alebo naše prežívanie znevažuje, niečo nie je v poriadku.
Príklad: manželka sa neskutočne bála, keď jej manžel prekračoval rýchlosť. Bolo jej aj fyzicky zle, keď bola jeho jazda príliš dynamická a agresívna. Bleskové zrýchlenie, prudké brzdenie na križovatke, riskantné predbiehanie – to všetko jej strach zvyšovalo. Keď mu o tom hovorila, smial sa jej, že je precitlivená, hlúpa a nevie, čo k pravému mužovi patrí. Naďalej jazdil, ako to vyhovovalo jemu.
Nejde ani o to, aký štýl jazdy je primeraný a vhodný, ale čo táto situácia o danom vzťahu vypovedá. Ak tomu druhému niečo prekáža, keď cíti strach a necíti sa pri nás bezpečne, nemalo by nám to byť jedno. Spochybňovanie prežívania toho druhého nie je dobrou cestou. Vedie totiž k veľkej neslobode.
Môžeme dospieť do stavu, kedy sa ten druhý bude tváriť, že je v pohode, aj keď bude v napätí, úzkosti a strachu. Nebude sa pri vás cítiť bezpečne na to, aby mohol byť sám sebou. Nakoniec sa vonku, v práci alebo s inými ľuďmi bude cítiť slobodnejšie ako s nami, pretože tam jeho pocity nespochybnia.
- Taktiež je dôležité preukazovať integritu s citlivosťou srdca. Žiť v pravde a autenticky, ale zároveň s veľkou láskou. Nevychrliť na tých druhých krutú pravdu za každú cenu bez ohľadu na ich možno už mnohokrát zranené srdce a dušu alebo únavu, nepripravenosť či inú dôležitú okolnosť, ktorá by z pravdy spravila nástroj skazy pre náš vzťah. Predovšetkým prejaviť lásku a úctu, prijatie, pochopenie a veľký nadhľad. Tak ako sa to úžasne podarilo kňazovi Gregory Boylovi, zakladateľovi Homeboy Industries, kde sa venujú tisíckam mladých ľudí v Los Angeles a zachraňujú im životy.
Príklad: V jedno utorkové ráno sa ozval rachot z kúpeľne, kde niekto odpálil petardy rovno na vecku. Pach síry a hrozný rachot a krik pritiahli otca Grega.
Candy kričí na 19-ročného možného vinníka Dannyho, ako si to dovolil urobiť. Otec G. ich od seba odtrhne a vedie Dannyho na parkovisko. Namiesto výčitiek sa ho spýta:
„Ako žiješ?“ „JA SOM TO NEUROBIL!“ spustí...
„Ja viem,“ poviem popierajúc každú molekulu svojho ja.
„Ja viem, ja viem. Ale robím si o teba starosti,“ poviem mu tak pokojne, ako to dokážem.
„Ako sa máš?“
„OK.“
„Už si dnes niečo jedol?“
„NIE.“
Dám mu 5 dolárov. „Prečo neskočíš k Jimimu a nedáš si niečo pod zub?“
Danny odchádza preč a mumle si dostatočne nahlas, aby to bolo počuť. „Aj keď mi neveríš.“ Zavolám na neho, nech sa vráti.
„Danny, syn môj, keď mi povieš, že si to neurobil, nič viac nepotrebujem.“
Danny stojí na horúcom augustovom slnku a rozplače sa. Zahnaný do kúta pocitom zahanbenia a potupy, kapituluje...(ale nie pred mojom veľkosťou). (Kérky na srdci, s. 73)
Zdanlivo pretočená integrita. Môžeme povedať, že otec G. predsa nehovoril pravdu, popieral to, čo vedel, že vinníkom je Danny. V skutočnosti ide o pravú integritu, ktorá vždy uplatňuje veľkú lásku, nadhľad a vyšší zmysel. Nejde o tom ponížiť, usvedčiť alebo znemožniť toho druhého, ale pozdvihnúť ho kdesi vyššie. Ako hovorí psychiater J. Gilligan: „Ja“ nemôže prežiť bez lásky a vyhladované nedostatkom lásky umiera.“ Ale o tom viac v ďalšej časti nášho seriálu.
Prečítaj si tiež predchádzajúcu časť: „Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (5/8): Vyjasnite si očakávania
Zdroje a inšpirácia pre vás na ďalšie čítanie:
Jan Benda. Emoce a já. video. 2021. https://psychologie.cz/video/prednaska/emoce-ja/
Stephen. R. Covey. 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. 2010
Gregory Boyle. Kérky na srdci. 2023.
Seriál o nefyzickom násilí. 2021. https://www.postoj.sk/71251/serial-o-nefyzickom-nasili
Dalibor Špok. Život bez radosti. 2021. https://psychologie.cz/zivot-bez-radosti/
Reginald A.Slavkovský. Terapeutický potenciál vzťahov z hľadiska dvoch rovín komunikácie. 2013. dostupné online: https://ostium.sk/language/sk/terapeuticky-potencial-vztahov-z-hladiska-dvoch-rovin-komunikacie/
J. Meyer. Ako zvládať svoje emócie. 2012. s. 30
Pavel Špatenka. Jak nakládat s emocemi. 2013. https://psychologie.cz/jak-nakladat-s-emocemi/
Kristina Sarusová. Obranné mechanizmy. 2019. https://psychologie.cz/obranne-mechanismy/
L. Hudcová. Trauma u ledu. 2018. https://psychologie.cz/poradna/jsem-agresivni-kdyz-neni-po-mem-vas-problem-souvisi-s-bezmoci/
