Je večer. Som v spálni a uspávam dieťa. Mobil nechávam bokom, nechcem scrollovať ani nám svietiť do tvárí. A tak chvíľu len tak pozerám do zastretého okna.
Konečne som sa po celom dni zastavila. Hlava mi však ide ďalej. Ešte toto by som mala spraviť. A ešte hento. Toto stále nemáme vyriešené. Úlohy, ktoré som nestihla, aj tie, ktoré ma ešte len čakajú. Obavy. Strachy. Milión vecí.
A potom mi napadne, že veď práve teraz mám ideálny čas na modlitbu. Voľnou rukou siahnem na nočný stolík po ruženec.
Nejde mi o to zahnať ním všetky tie myšlienky, aj keď to by bolo riadne super. Skôr ich nejako odovzdať Bohu. A tak si pri každom desiatku vezmem jednu z vecí, ktoré ma trápia, a obetujem ho na ten úmysel.
Pripomína mi to štafetu. Doteraz som bežala s kolíkom sama. Už nevládzem, ale stále ho kŕčovito držím, akoby všetko záviselo len odo mňa. A pri modlitbe ho konečne niekomu podám.
Samozrejme, na konci tie problémy nezmiznú. Povinnosti ma počkajú a niektoré veci budem musieť aj tak vyriešiť. Ale už nemám pocit, že som na to všetko sama. A to mi prináša pokoj.
Pripomeniem si, že Boh o tom všetkom vie. Že vidí aj veci, s ktorými ja už neviem pohnúť. A že sa naňho môžem obrátiť, aj keď práve nemám pripravené žiadne múdre slová. Dokonca nemusím ani vymýšľať vlastné slová modlitby.
Už nemám pocit, že som na to všetko sama. A to mi prináša pokoj.
A ešte niečo mám na ruženci rada. Pri jednotlivých tajomstvách sa môžem na svoje situácie v živote pozrieť očami Márie.
Najbližší je mi hneď prvý desiatok radostného ruženca: „ktorého si, Panna, z Ducha Svätého počala“.
Neviem presne prečo, ale vždy ma to fascinuje. Mária bola otvorená Duchu Svätému a Boh cez ňu urobil niečo úplne konkrétne, hmatateľné. Niečo, čo si ona sama nemohla naplánovať ani zariadiť.
A ja si pri tom poviem: Wau, aj ja chcem byť takto otvorená tomu, čo chce Boh robiť v mojom živote.
Takto sa mi stáva, že pri rozjímaní nad momentami z Ježišovho alebo Máriinho života objavím niečo aj pre ten svoj.
Viem však, že nie každý to s ružencom má vždy takto. Ja tiež. A že aj keď sa človek modlí pravidelne, môže mať všelijaké pochybnosti či otázky. Niektoré z nich poznám veľmi dobre.
„Modlím sa ruženec, ale problém nezmizol. Má to vôbec zmysel?“
Keď sa za niečo modlíš dlho a stále sa nič nedeje, asi ti už táto otázka napadla.
Lenže ruženec, rovnako ako každá iná modlitba, nie je automat. Nevhodíme desať Zdravasov a nevypadne nám vyriešený problém. Aj keď s týmto obrazom mám niekedy aj ja dosť problém.
Boh nie je automat na milosti. Je to Otec, ktorý nás pozná a vie, čo potrebujeme. Aj keď nie vždy rozumieme tomu, prečo sa veci dejú inak, než by sme chceli.
A možno sa pri modlitbe naozaj nestane nič z toho, v čo dúfame alebo čo očakávame. Človek, za ktorého sa modlíme, sa nezmení. Ťažká situácia v rodine sa nevyrieši. Nepríde odpoveď, na ktorú čakáme.
To však ešte neznamená, že modlitba nemá zmysel.
Problém ešte nie je preč, ale už ho nenesiem sama.
Niekedy sa totiž počas nej začne niečo meniť v nás. Možno získame väčší pokoj, dokážeme sa na problém pozrieť trochu inak alebo nájdeme odvahu urobiť krok, ktorý už dlho odkladáme.
Ospravedlniť sa. Vyhľadať odborníka. Porozprávať sa s niekým. Alebo si konečne nastaviť zdravú hranicu.
Presne toto zažívam pri tej mojej večernej štafete. Problém ešte nie je preč, ale už ho nenesiem sama.
A zároveň viem, že odovzdať niečo Bohu neznamená prestať sa o to zaujímať alebo čakať so založenými rukami. Stále mám svoju časť, ktorú môžem a mám urobiť (zabehnúť).
„Na celý ruženec nemám čas. A jeden desiatok sa asi nepočíta.“
Keď sa povie „pomodliť sa ruženec“, väčšinou si predstavíme päť desiatkov. A niekedy už len pri tej predstave máme pocit, že to dnes nestihneme.
Lenže aj jeden desiatok je modlitba. A určite nie zbytočná.
Mne sa zas často stáva, že sa večer modlím a pri ruženci zaspím.
Ráno ani neviem, pri ktorom desiatku som skončila. A niekedy ani to, kde ten ruženec vlastne mám.
Dlho som si myslela, že by som mala vydržať aspoň do konca desiatka. Ale keď je človek po celom dni naozaj unavený, niekedy jednoducho zaspí.
Celkom ma potešilo, keď som zistila, že aj svätá Terézia z Lisieux priznala, že pri modlitbe zaspávala. V Dejinách duše píše, ako si pripomínala, že rodičia milujú svoje malé deti rovnako, keď spia, aj keď sú hore.
To mi príde krásne.
Samozrejme, nie je to návod, aby sme si modlitbu nechávali výlučne na posledných päť minút pred zaspaním. Aj ja sa snažím nájsť si na ňu čas počas dňa, keď ešte trochu fungujem.
Ale keď sa mi nepodarí dokončiť celý ruženec, už si z toho nechcem robiť ďalšiu položku na zozname vecí, ktoré som dnes nezvládla.
„Stále mi pri ňom utekajú myšlienky.“
Mne tiež. A myslím, že v tom vôbec nie sme sami.
Začnem sa modliť, prejdú tri Zdravasy a zrazu zistím, že v hlave riešim nákup, zajtrajší program alebo niečo, čo som mala dnes niekomu povedať.
A potom sa pristihnem pri tom, že sa vlastne vôbec nesústredím na modlitbu.
Zaujímavé je, že aj Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí o roztržitosti ako o jednej z najčastejších ťažkostí pri modlitbe. A neradí nám, aby sme s každou myšlienkou bojovali. Skôr aby sme sa jednoducho vrátili srdcom k Bohu.
Možno je to práve vec, ktorú potrebujem Bohu priniesť.
Hovorí aj to, že roztržitosť nám môže odhaľovať, k čomu sme pripútaní (KKC 2729).
To ma celkom zaujalo.
Keď mi totiž pri modlitbe neustále napadá ten istý problém alebo človek, možno to nie je len niečo, čo ma vyrušuje. Možno je to práve vec, ktorú potrebujem Bohu priniesť.
Tak ju skúsim vložiť do ďalšieho desiatku. A je zaujímavé, že ako sa za to modlím, už nemám viac potrebu nad tým ďalej uvažovať.
A keď mi myšlienky opäť utečú? Tak sa zas vrátim. Niekedy aj desaťkrát za jeden desiatok.
Nie vždy je to jednoduché. Ale ver mi, aj takáto modlitba má zmysel.
„Veď je to stále to isté dookola.“
Áno, je. Desaťkrát Zdravas, potom ďalších desať a ešte ďalších...
Niekedy to môže vyzerať trochu monotónne.
Ale veď aj ľuďom, ktorých máme radi, hovoríme opakovane tie isté veci. Napríklad „ľúbim ťa“. A nemusíme zakaždým vymýšľať nové slová, aby to malo zmysel.
Samozrejme, aj takéto slová môžeme časom hovoriť len automaticky, bez toho, aby sme sa nad nimi zamysleli. A podobne sa nám to môže stať pri ruženci.
Pápež Pavol VI. to v apoštolskej exhortácii Marialis cultus vyjadril celkom výstižne: ruženec bez rozjímania je ako telo bez duše (č. 47).
Aj keď sa slová nemenia, ja sa na tie isté udalosti môžem pozerať v rôznych obdobiach života trochu inak.
Ruženec teda nie je len o opakovaní slov.
Pri každom desiatku máme jedno tajomstvo zo života Ježiša a Márie, nad ktorým môžeme premýšľať. Niekedy ma osloví niečo, čo som si predtým ani nevšimla. Inokedy mi myšlienky odbiehajú a nedokážem sa poriadne sústrediť.
Ale práve to sa mi na tejto modlitbe páči. Aj keď sa slová nemenia, ja sa na tie isté udalosti môžem pozerať v rôznych obdobiach života trochu inak.
„Nemáme sa modliť k Bohu? Prečo teda k Márii?“
Toto je dobrá otázka. Najmä ak človek ešte celkom nerozumie tomu, akú dôležitosť má Mária pre nás katolíkov.
Sv. Ján Pavol II. hneď na začiatku apoštolského listu Rosarium Virginis Mariae píše, že hoci má ruženec mariánsky charakter, v jeho jadre je Kristus.
A keď sa nad tým zamyslíme, naozaj je to tak.
V každom desiatku rozjímame nad niektorou udalosťou z Ježišovho života. Nad jeho počatím, narodením, verejným účinkovaním, utrpením či zmŕtvychvstaním.
A Mária nám pri tom môže byť sprievodkyňou. Veď kto z ľudí poznal Ježiša tak blízko ako jeho vlastná mama?
Mne osobne je táto predstava veľmi blízka. Keď sa modlím ruženec, mám pocit, akoby som sa na Ježišov život mohla pozerať spolu s ňou.
A ešte jedna zaujímavosť: veľká časť modlitby Zdravas, Mária pochádza priamo z Biblie. Sú to slová, ktorými Máriu pozdravil anjel Gabriel a neskôr Alžbeta (Lk 1, 28 a Lk 1, 42).
Keď teda hovoríme Zdravas, Mária, opakujeme aj slová, ktoré zazneli pri udalostiach opísaných v evanjeliu.
Ak ťa zaujímajú podobné otázky o modlitbe sv. ruženca a ako to s tým uctievaním či modlením sa k Panne Márii vlastne je, rozoberali sme to aj s pátrom Brunom Branislavom Donovalom v Bezhraničná Podcaste (klik), odporúčam.
Ako začať, ak sa chceš modliť ruženec?
Naše babky ho často vedia naspamäť. Pre mnohé z nich bol ruženec takou prirodzenou súčasťou dňa ako dnes naša ranná káva.
A možno práve od nich by sme sa mohli trochu inšpirovať.
Na modlitbu totiž nemusíme mať vždy ideálne podmienky. Dá sa modliť v autobuse, na prechádzke so psom, v aute s manželom alebo s priateľom pred rande.
Nemusíš byť v kostole ani mať okolo seba absolútne ticho.
Ja mám rada aj to, že ruženec sa dá jednoducho nosiť pri sebe. Vo vrecku, v kabelke alebo na zápästí. A ak ho práve nemáš, desiatky sa dajú počítať aj na prstoch.
Malý tip: Vyber si ruženec, ktorý sa ti páči a ktorý budeš rád nosiť pri sebe. Pokojne jednoduchý drevený alebo klasický po babke. Ak chceš, môžeš si ho dať požehnať kňazovi. Ale ani potom nebude „efektívnejší“.
Ako sa modlí ruženec?
Takéto rozdelenie odporučil sv. Ján Pavol II. v liste Rosarium Virginis Mariae (č. 38). Nie je to však povinný rozvrh, môžeš si vybrať aj iné tajomstvá.
A čo teraz?
Poznáš to: „Od pondelka začínam cvičiť.“ A potom príde pondelok, ďalší pondelok... a človek stále nezačal.
S ružencom to môže byť podobné. Čakáme, kým si nájdeme viac času, kým bude doma pokojnejšie, upratané alebo kým budeme mať na modlitbu lepšie podmienky.
Ja som sa ho začala pravidelnejšie modliť práve tento október. A celkom by som chcela, aby mi to zostalo aj potom. Nielen počas októbra či iných mariánskych udalostí.
Ak chceš začať aj ty, skús si dnes nájsť čas aspoň na jeden desiatok.
Pokojne za niečo, čo ti už dlhšie leží na srdci. Možno za situáciu, ktorú nevieš vyriešiť. Alebo za niekoho, na kom ti záleží.
Ja si pri tom opäť predstavím svoju štafetu. A pripomeniem si, že hoci ma zajtra čaká veľa tých istých starostí, nemusím sa s nimi trápiť sama. Ani ty.
Vyprosujem ti chuť pustiť sa do toho a vytrvať (aj keď občas pri ňom zaspíš ako ja).
