Jedna veta, ktorá ťa ako muža vytiahne z pasivity

„Muž má konať.“ Tejto vete rozumieme snáď všetci, no nie všetci môžeme povedať, že ňou aj naozaj žijeme.

Občas si nevieme vypýtať vyšší plat v práci, v ktorej sme už niekoľko rokov. Inokedy sa bojíme začať cvičiť, lebo sme už toľkokrát nedodržali vlastné slovo.

Dôvodov, prečo zostať v živote pasívnym, je mnoho. Ale jeden z najdôležitejších dôvodov, prečo sa rozhýbať, je: aby sme svoj život nepremárnili.

Áno, vidím to takto jednoducho. Môžeme veľa pracovať, a pritom premárniť svoje dni, nechať si ujsť príležitosti a nedať priestor našej misii len preto, že sa jej bojíme.

Strach nás môže paralyzovať. Niekedy nás vydesí natoľko, že si tú paralýzu nechceme ani len priznať.

Moje meno je Marek, mám 32 rokov a už dlhé roky sa zamýšľam nad tým, čo s tým urobiť. Našiel som mnoho odpovedí, prežil som vzostupy aj pády, začiatky aj konce a niekedy aj pomalé „pobozkanie podlahy“.

A to je fajn, lebo skúsenosť je na nezaplatenie. V tomto texte vám chcem predstaviť jednu vetu a pár pohľadov, ktoré mne osobne pomáhajú nájsť smer a prinášajú mi nádej do občas beznádejných situácií.

Touto vetou je:

„Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“ (Mt 19, 5)

Táto veta v sebe skrýva oveľa viac, než len posolstvo z Biblie, knihy plnej múdrosti, ktorú tak často čítame. Skrýva v sebe:

Pozvanie do dobrodružstva
Podmienku úspechu
Nutnosť pretrhnúť pupočnú šnúru
Potrebu prijať zodpovednosť
Možnosť zmysluplne naplniť svoj život

Takýto je Boh. Jednoduchý. Preto dokázal v jednej vete zhrnúť celý život.

1. Pozvanie do dobrodružstva

Dobrodružstvo vnímam ako skúsenosť, keď som v miernom, ale príjemnom strese, ktorý som si sám dobrovoľne vybral. Môže to byť prechod Tatrami, divoký tobogan alebo chobotnica, ktorú idem zjesť prvýkrát v živote.

Pri týchto krátkodobých aktivitách sa nám dobrodružstvo zdá byť ako príjemné vyrušenie z každodenného stereotypu.

Ak sa však pozrieme na manželstvo ako na dobrodružstvo - a pritom vieme, že manželstvo zaniká len smrťou - uvedomíme si, že toto dobrodružstvo trvá celé roky.

Znie to pekne. Najmä tu, na obrazovke a z bezpečnej diaľky. No možno práve pre toto sa manželstva mnohí, úprimne povedané, bojíme.

Tento pocit je v základe dobrý, lebo si aspoň uvedomujeme zodpovednosť. Ale ak si nedáme pozor a prestaneme pritom dýchať s ľahkosťou, môže nás stlačiť do pasivity.

Áno, manželstvo vie byť stresujúce, náročné a často presahuje naše limity. No presne o to ide: aby sme prekračovali to, kým sme, a každý deň rástli v nového človeka.

Preto nás Boh pozýva nielen na krátkodobé vzrušenia, ale do dlhodobého dobrodružstva vo dvojici. Prijmeme Jeho pozvanie?

2. Podmienka úspechu

V skutočnosti by bolo lepšie hovoriť o troch podmienkach: muž opustí otca i matku je prvá, pripúta sa k svojej manželke je druhá a budú dvaja v jednom tele je tretia.

Plnohodnotný a naplnený život nie je niečo, čo sa nám len tak stane. Aj v tomto sa prejavuje naša sloboda.

Tieto kroky nie sú podmienkou, aby nás Boh mal rád, ale cestou, ktorá nás otvára pre život, ku ktorému nás pozýva.

Podobne ako v bežnom živote: keď sa dostatočne vyspíme, máme cez deň viac síl. Keď sa staráme o svoje telo, lepšie nám slúži. Nie je to vždy jednoduché, ale stojí to za to.

3. Nutnosť pretrhnúť pupočnú šnúru

Oteckovia občas chodia k pôrodom svojich manželiek. Tam krásne vidno, ako je potrebné prestrihnúť pupočnú šnúru, aby bábätko mohlo začať žiť svoj vlastný život.

Je to viditeľné, jasné a jednoduché na pochopenie. Problém nastáva v tom, že toto nie je jediná pupočná šnúra a my nie sme len telo.

V našej prirodzenosti sa skrývajú tri oblasti, ktoré sú neviditeľne spojené: telo, duch a duša.

Prvé pretrhnutie pupočnej šnúry nastáva krátko po narodení. Druhé (v kategórii tela) by malo nastať, keď sa prestanem nechávať živiť svojimi rodičmi.

Chvála Pánu Bohu, toto sa ešte stále deje. „Mama hotely“ síce fungujú, ale nie za každým rohom. Muži aj na Slovensku okolo 25. až 30. roku života cítia, že sa chcú osamostatniť a presťahujú sa ďalej od rodičov.

Čo sa však týka duše a psychiky, to je už iný príbeh. Emočné napojenie na matku, psychologický tlak od otca či požiadavky, ktoré na nás kládli počas dospievania...

Na Slovensku často vidíme, že dospelí muži (aj ženy) nie sú vo vnútri samostatní. Nevedia dospieť, lebo ich rodičia držia vo svojej predstave a oni sami často nevedia, ako sa z tejto predstavy vymaniť a začať žiť vlastný život.

Čo s tým? Jednoducho si treba povedať: Od istého veku som za svoj život zodpovedný len ja sám, a preto musím vykročiť vpred bez ohľadu na očakávania rodičov. Chápem, v realite sa to robí ťažšie.

Tretím pretrhnutím by malo byť duchovné osamostatnenie. Každý z nás si v sebe nesie duchovné bohatstvo, ale aj duchovnú chudobu z prostredia, kde vyrastal.

Z domu si nenesieme len zvyky, jazyk či spôsob života, ale aj určité vzorce správania, postoje a zranenia, ktoré sa v rodine mohli opakovať celé generácie.

V niektorých rodinách sa opakovane objavuje ohováranie, inde závisť, nezdravý vzťah k práci alebo iné vzorce správania, ktoré sa môžu prenášať z generácie na generáciu.

Vo všetkom tomto treba získať prehľad - musím vedieť, čo som si z domu doniesol.

Život je tajomstvo. Často nerozumieme, prečo sú určité veci v našich rodinách také, aké sú. Mne osobne v tom veľmi pomohla vďačnosť. Tu sa podelím o moju osobnú skúsenosť:

Pred troma rokmi som bol na osemdňových duchovných cvičeniach Lectio divina v Prešove. Mali sme tam ticho a denné rozhovory s kňazom.

Môjmu spovedníkovi, poľskému pátrovi pred osemdesiatkou, som začal veľmi oduševnene rozprávať o svojom ťažkom živote, o chybách mojich rodičov a o všetkých krivdách, pre ktoré dnes trpím, hoci som si ich nespôsobil sám, lebo som bol iba dieťa.

Páter ma chvíľu počúval, potom ma stopol a povedal:

Napíš si litánie vďačnosti. Za všetko dobré máme ďakovať Bohu, že nám to dal. A za všetko zlé máme ďakovať Bohu, že nám cez to pomohol prejsť a bol v tom s nami.

Ako sa vraví, odpálilo mi to dekel. Ja som sa mu snažil priblížiť svoje trápenie a on ma takto zrušil. A mal pravdu.

Na druhý deň som sa vrátil s litániami, ktoré som písal so zatnutými zubami. Na tretí deň som si uvedomil, koľko v nich bolo dobra a požehnania. Na štvrtý som už ďakoval aj za to zlé.

A na piaty deň som Bohu ďakoval, že som mal práve ja možnosť prejsť si tou bolesťou a že On v tom bol so mnou, len som Ho tam vtedy nevidel.

Mne pomohlo napísať si litánie vďačnosti. Možno pomôžu aj tebe. Ak však nesieš hlboké zranenie, daj si čas a nehanbi sa poprosiť o pomoc - kňaza, psychológa alebo priateľa.

4. Potreba prijať zodpovednosť

Prijať zodpovednosť znie tak jednoducho, až tomu v skutočnosti nerozumieme. Toto slovné spojenie patrí do rovnakej kategórie ako milovať, odpustiť či prijať.

Tieto slová dostávajú skutočný obsah, až keď sa udejú. Zodpovednosť sa neukáže v tom, že o nej hovoríme, ale v konkrétnych rozhodnutiach.

Najjednoduchšia cesta, ako sa naučiť zodpovednosti, je prebrať zodpovednosť za seba, za svoje okolie a následne za vzťahy. Zodpovedný človek má v týchto veciach poriadok.

Veľkou pomocníčkou na tejto ceste je cnosť miernosti. Ak sa snažím byť mierny, viem si ľahšie povedať dosť, čo mi pomáha vytvoriť si čas na to, čo je naozaj dôležité.

Pozrieť si video na YouTube je fajn - ak si poviem, že pozerám pol hodinu a dosť. Kúsok čokolády je v poriadku - ak z toho nie je celá tabuľka na posedenie.

Za veľkou časťou našej nezodpovednosti sa skrýva obyčajná nemiernosť.

Ak sa naučíme byť miernejšími, rýchlo sa staneme aj zodpovednejšími. Potom k nám príde poriadok a nakoniec pokoj. Držme si palce.

5. Zmysluplne naplniť svoj život

Muž môže svoj život naplniť, alebo ho premárniť. Nie vždy to ide hneď a nie vždy je to jednoduché, ale stojí za to vyberať si každý deň aspoň malé kroky vpred.

Ak chceme v neskoršom veku pozrieť za seba a byť na seba hrdí, vidieť vybudované vzťahy a výsledky našej práce, potrebujeme brať život vážne.

Pre mnohých mužov to znamená tvrdé uvedomenie si, že tu raz nebudú. Áno, raz zomrieš. Áno, tvoj čas má koniec a tvoj deň má len 24 hodín. Preto si dobre rozmysli, čo s nimi urobíš.

Ak už cítiš frustráciu, začni niečo meniť dnes a nerieš, čo bolo. V tvojich rukách je iba prítomnosť.

Minulosť nechaj tak, a ak sa k nej predsa len vraciaš, spýtaj sa sám seba: Do akej miery mi pomôže, keď túto vec budem riešiť neustále dokola?

Ak to pomôže, rieš to. Ak nie, nechaj to plávať a choď ďalej. A ak ťa niečo z minulosti stále ťaží, je v poriadku vyhľadať pomoc.

„Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele.“

V tejto vete sa skrýva oveľa viac, než len definícia manželstva. Skrýva sa v nej kľúč k naplnenému životu, požehnaným vzťahom a vnútornému pokoju. Je už len na tebe, čo s týmto kľúčom urobíš.

Autor: Marek Zeleniak