„Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (7/8): Úprimné ospravedlnenie

Niekedy sa stane, že spravíme chybu a druhých ľudí zraníme. Sme len ľudia a nikto z nás nie je dokonalý. Je preto prirodzené, že k takýmto situáciám skôr či neskôr dôjde. V takých chvíľach dochádza k veľkému výberu z citovej banky. Tá reprezentuje náš vzťah k druhému človeku. Ak sme v mínuse, vzťah umiera. Keď si uvedomíme, že sme z konta čerpali, mali by sme sa ospravedlniť. Úprimné ospravedlnenie je podľa S. Coveyho ďalším z 8 vkladov do emočného konta.

„Objavme správne „vklady“ do našich vzťahov“ (7/8): Úprimné ospravedlnenie
Foto: © freepik.com

Slabí sú krutí a neľudskí, ospravedlniť sa dokážu len silní

Slová majú veľkú moc. Niektoré sa nám držia v hlave ako vypálené znamenia mnohé roky aj desaťročia. Môžu byť zničujúce, ale aj uzdravujúce. Ak sú úprimné, môžu pôsobiť ako balzam na rany a zahojiť to, čo tak veľmi bolí. Vyžaduje si to však veľkú silu charakteru. Tá často chýba ľuďom so slabou vnútornou istotou, ktorí sa paradoxne považujú za veľmi silných.

Svoj pancier sily dávajú jasne najavo. Preto je pre nich veľmi ťažké nájsť slová ľútosti a priznať si chybu. Zdá sa im, že ospravedlnením by prejavili svoju slabosť a druhí by ju mohli následne zneužiť. Tak veľmi im záleží na mienke druhých ľudí a svojom statuse, že radšej budú hrať hru na dokonalého, silného a tvrdého človeka.

Chyby si nepripúšťajú. Pripisujú ich takmer vždy tým druhým. Po čase to zničí takmer každý ich vzťah. S. Covey uvádza vo svojej knihe „7 návykov skutočne efektívnych ľudí“ výrok L. Roskina, ktorý to dokonale vystihuje: „Slabí sú krutí a neľudskí. Láskavosť a vľúdnosť možno očakávať len od silných.“

Ospravedlnenie a odpustenie

Ospravedlnenie sa nedá odlúčiť od odpustenia. Sú nerozlučne spojené. Avšak, nemali by sme odpustenie od druhého vyžadovať ako samozrejmosť. Tak isto aj naopak, nemali by sme svoje odpustenie dávať do priamej úmery k tomu, či sa nám druhý človek ospravedlní. Čakaním na odpustenie riskujeme, že premárnime čas a oberieme sa o svoj vnútorný pokoj. Ak nám niekto ublížil a my sa zatvrdíme a zariekneme, že nikdy neodpustíme, hazardujeme nielen s kvalitou daného vzťahu, ale aj s vlastným psychickým aj fyzickým zdravím. Neodpustením totiž svoje srdce uzatvárame do väzenia, kde väzniteľom je ten druhý. Dávame mu nad nami moc.

ODPUSTENIE znamená, že toho druhého „pustíme“ z trónu nadvlády nad naším srdcom, myšlienkami, životom. Odpustenie je uzdravujúce pre obe strany, ale keďže je procesom, má aj svoje fázy. Niekedy sa stane, že nedokážeme hneď odpustiť. A je to úplne v poriadku. Jednoducho potrebujeme viac času, aby sme situáciu pochopili, správne uchopili a dospeli k rozhodnutiu. To, ako naložíme s tým časom je na nás. 
 

Nie zabudnúť, ale pamätať si inak

Nie je to o zabudnutí ani popieraní, ani pretvarovaní sa alebo schvaľovaní nesprávneho, zlého alebo agresívneho konania tých druhých. Odpusteniu sa vo svojej knižke „Ako odpustiť aj neodpustiteľné“ venuje psychologička L. Záhorcová. Píše: „Odpustenie nutne neznamená, že zabudnete, schválite konanie druhého alebo s ním znovu nadviažete vzťah. Odpúšťať odporúčaným spôsobom môže zahojiť vaše rany a uľaviť práve vám.“  Ako hovorí Záhorcová, druhý človek si nemusí naše odpustenie  zaslúžiť, ale zaslúžime si ho my.

Zranenie má pre nás zmysel, určité poučenie. Cieľom nie je zabudnúť, ale pamätať si inak – akosi zmysluplnejšie. Vnímať to, čo sme sa tým všetkým naučili a kam nás to posunulo, aj keď to možno bolo až príliš bolestné a stále to ešte môže bolieť. 
 

Príbeh: Edith Eva Eger (nar. 1927)

Tak ako to bolo napr. pre maďarskú Židovku Edith Evu Eger, ktorú ako mladé dievča spolu s rodinou odvliekli do koncentračného tábora Osvienčim. Prežila neskutočné hrôzy, ktoré popisuje vo svojej knihe „Voľba“. V ponižujúcom prostredí musela raz dokonca tancovať uprostred vyľakaných väzňov pre milovníka umenia a neľudského tyrana Dr. Mengeleho, ktorý len krátko predtým poslal jej matku aj otca do plynu. 

Sama píše: „Dnes ubehlo viac ako 70 rokov. To, čo sa stalo sa nedá zabudnúť a nikdy sa nezmení. Ale časom som zistila, že si môžem vybrať ako budem na minulosť reagovať. Vždy máme možnosť voľby, príležitosť na kontrolu. Odpustiť znamená smútiť – nad tým, čo sa stalo, nad tým, čo sa nestalo – a vzdať sa potreby inej verzie minulosti. Prijať život taký, aký bol a aký je. Žila som, aby som videla slobodu, pretože som sa naučila odpúšťať.“

Eva prežila a dnes má 97 rokov, je medzinárodne uznávaná a oceňovaná psychologička, ktorá sa stále snaží pomáhať ľuďom nachádzať v živote radosť. Jej príbeh a to, ako sa dokázala oslobodiť z „väzenia vlastnej mysle“ je veľmi inšpiratívny. Ako hovorí: „Sloboda spočíva v prijatí toho, čo je a v odpustení samému sebe, v otvorení svojho srdca, aby sme objavili zázraky, ktoré sú tu a teraz.“ 
 

Úprimné ospravedlnenie ako cesta k odpusteniu

Vráťme sa ale k ospravedlneniu. Aká je skutočná moc slov ľútosti najlepšie pochopíme zo skutočných príbehov ľudí, ktorých sila charakteru sa dokonale prejavila v ich odvahe vykročiť do rizika odmietnutia a odsúdenia pri priznaní svojej viny.
 

Príbeh: Wilhelm Buntz (nar. 1954)

Spomedzi pre mňa najsilnejších príbehov o ospravedlnení vyčnieva až neuveriteľný životný príbeh Wilhelma Buntza, prezývaného „krvavý Willy“, ktorý ho sám prerozprával vo svojej knihe „Kuřák Bible“.

Po svojom neuveriteľnom obrátení vo väzení (odsúdený na 25 rokov), sa rozhodne ospravedlniť všetkým, ktorým svojimi 148 zločinmi ublížil. Jeho cesta vedie aj za vdovou policajta, ktorý kvôli nemu prišiel o život. Dohodne si stretnutie s ňou aj jej rodinou. Prichádza k nim domov a hovorí: 

Pred mnohými rokmi ste kvôli autonehode prišli o manžela a otca. Za volantom sedel chlapec, ako viete. Ten chlapec...som bol ja. A je mi to veľmi ľúto. Je mi to ľúto“, opakoval som. „Viete, vo väzení sa zo mňa stal kresťan, obrátil som sa, a pretože Ježiš chce, aby sme si dali svoj život do poriadku...“

Prerušila ho zvláštna reakcia celej rodiny. Nechápal, keď k nemu vdova pristúpila a so slzami v očiach ho objala. Cez slzy radosti mu povedala:

 „Od toho dňa sme sa denne modlili za to, aby sa Boh dotkol duše toho chlapca, ktorý za to bol zodpovedný, a zachránil ho z temnoty, v ktorej sa ocitol.“ S očami zaliatymi slzami povedala: „Vy ste vypočutá modlitba!“

 

Miesto toho, aby ho odsúdili, sa všetci okolo neho postavili do kruhu, objímali ho a utešovali. Willy tam stál a nezadržateľne vzlykal, celkom premožený citmi lásky, ktorú mu tí ľudia prejavovali.   

Jeho zážitky z ciest ospravedlnenia sú neskutočne pôsobivé a inšpiratívne. Hovorí, že každým ďalším vyslovením ľútosti mu bolo čoraz ľahšie tie slová hovoriť. Oslobodzovali ho a prinášali radosť. Všímal si aj to, ako sa menili aj ľudia, ktorým ublížil. Pri všetkých tých návštevách ani raz nezažil, žeby mu niekto odpustenie odoprel. Ochrnutý policajt, okradnutí, zbití, zranení ľudia, obete jeho agresivity a krutosti – všetci prijali podanú ruku zmierenia, keď videli Williho úprimnosť a obrovskú zmenu života.

Najťažším orieškom bol jeho otec, ktorý ho v detstve surovo bil. Will mu neostal neskôr nič dlžný a spravil mu zo života peklo. Stretli sa v lese. Obaja premožení ľútosťou neprestávali plakať. 

„Prosil som otca o odpustenie za všetko, čo som mu spôsobil a on mňa prosil o odpustenie za výprasky a ostré slová. Dve alebo tri hodiny sme tam stáli a chodili po temnom lese, ale naše srdcia sa rozjasňovali. V istom momente, v tom peknom oblečení, sme padli na kolená do snehovej brečky a spoločne ďakovali Bohu za to, čo umožnil.“
 

Nebojme sa povedať „Je mi to ľúto“

My často nespáchame úmyselné zlo, zločin alebo niečo kruté, čo druhému fatálne ublíži, ako to bolo vo Williho prípade. Napriek tomu je pre nás často ťažké prísť a povedať „je mi to naozaj ľúto, prepáč“. V takých chvíľach potrebujeme silu, ktorú nám môže dať pravá pokora. Netýka sa to len veriacich. Odpustenie a slová ospravedlnenia sú univerzálne pre všetkých. Prinášajú reálne uzdravenie a oslobodenie. 
 

Príbeh: Maiti Girtanner (1922 – 2014)

O sile ospravedlnenia a odpustenia môže svedčiť aj Maiti Girtanner. Po 40-tich rokoch po vojne jej zavolal lekár, ktorú ju kruto sadisticky mučil v koncentračnom tábore. Kvôli následkom mučenia ju bolesti sprevádzali po celý ďalší život. Celý čas rozmýšľala, či mu naozaj odpustila a teraz ju žiadal o schôdzku. Dohodli si stretnutie a lekár Leo ju prosil o odpustenie. Zomieral a bilancoval svoj život. Maiti vtedy pocítila naozajstnú silu odpustenia vo svojom srdci. Jej odpustenie a rozhovor s ňou Leovi dodali odvahu, aby všetkým kolegom, známym, rodine povedal, čo počas vojny spôsobil. Rozdal takmer celý svoj majetok a po zvyšok života žil ako iný človek. 

Nebojme sa vyjadriť ľútosť a prosiť o odpustenie. Nie je to prejav slabosti, ale naopak prejav vnútornej sily. Hľadajme ju. S. Covey nám hovorí: „Jedna vec je urobiť chybu a niečo celkom iné chybu nepripustiť. Ľudia vám odpustia chyby, pretože chyby sú zvyčajne zlyhaním mysle, sú to chyby úsudku. Neodpustia vám však tak ľahko chyby srdca, zlé úmysly, zlé pohnútky, arogantné, ospravedlňujúce sa zakrývanie prvotnej chyby. Úprimné ospravedlnenia sú vkladmi na emočné konto. Opakované ospravedlnenia, ktoré ten druhý nepovažuje za úprimné, sú výbermi z konta.“ To sa zákonite odráža na kvalite vzťahu. Úprimné ospravedlnenie je ničím nenahraditeľný vklad na účet našich dobrých a harmonických vzťahov. Nepodceňujme ho. 


Zdroje a inšpirácia pre vás na ďalšie čítanie:

Stephen. R. Covey. 7 návykov skutočne efektívnych ľudí. 2010. s. 176

Lucia Záhorcová. Ako odpustiť neodpustiteľné.2024

TedEx vystúpenie Lucie Záhorcovej: Uzdravujúca sila odpustenia. 2023. Dostupné online: https://www.youtube.com/watch?v=9GegWFkxUao

Wilhelm Buntz. Kuřák Bible. 2023

Reginald A.SlavkovskýTerapeutický potenciál vzťahov z hľadiska dvoch rovín komunikácie. 2013. dostupné online: https://ostium.sk/language/sk/terapeuticky-potencial-vztahov-z-hladiska-dvoch-rovin-komunikacie/

Maiti Girtanner – pribeh:  https://filles-de-la-charite.org/fr/download/echo-2018-03-slk/

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!