Psychologička Zuzana Straková: Pomoc u nás hľadajú aj ženy, ktoré podstúpili interrupciu pred mnohými rokmi

Ochrana života od počatia verzus slobodná voľba ženy v tehotenstve je jednou z otázok, okolo ktorej sa sústreďujú mnohé spoločenské diskusie. S touto témou sú dennodenne konfrontované pracovníčky Poradne Alexis – na Slovensku jedinej organizácii svojho druhu zameriavajúcej svoju plnú pozornosť na pomoc ženám, ktoré sa ocitnú v často neľahkej situácii spojenej s neželaným tehotenstvom či s problémami po prekonanom potrate. O tom, aké možnosti majú neplánovane tehotné ženy, aké psychické dôsledky hrozia po interrupcii a ako vyzerajú rôzne s tým súvisiace životné situácie v praxi, sme sa rozprávali s pani psychologičkou Zuzanou Strakovou.

Psychologička Zuzana Straková: Pomoc u nás hľadajú aj ženy, ktoré podstúpili interrupciu pred mnohými rokmi
Foto: © Súkromný archív Zuzany Strakovej

O aký typ pomoci majú najčastejšie záujem ženy, ktoré vyhľadajú Poradňu Alexis?

Najviac klientok má záujem o tzv. dištančné poradenstvo, to znamená formou mailu, telefonátu alebo video hovoru. Je to najžiadanejší spôsob, keďže ide o anonymnú formu pomoci. Samozrejme ponúkame aj osobné poradenstvo v kanceláriách v Bratislave a Banskej Bystrici a chodíme za klientkami aj do ,,terénu“, t.j. do ich domáceho prostredia.

Okrem toho máme aj podporné skupiny pre ženy po umelom potrate alebo po spontánnej strate dieťaťa, kedy sa jedná buď o prirodzený potrat alebo pôrod, pri ktorom bábätko neprežilo.

 

Ako prebieha spolupráca s klientkami, ktoré sa na Vás obrátia v prípade neželaného tehotenstva? Na aké možnosti ich viete nasmerovať? 

Vždy s klientkou v rámci prvej konzultácie rozoberáme jej situáciu. Hovoríme tomu mapovanie. Zisťujeme jej individuálne potreby a objasňujeme si jej očakávania. Potom sa spoločne dohodneme, čo chceme vyriešiť alebo kam sa chceme posunúť. Veľa klientok rieši dilemu, či si bábätko nechajú. Spolu hľadáme riešenie ich situácie. Vychádzame pri tom z pro-life hodnôt, čiže vždy je našou snahou zachrániť dieťa.

V rámci zákonných možností ponúkame základné informácie o interrupcii, o jej fyzických a psychických následkoch a priebehu. Mnohé ženy totiž vôbec nemajú predstavu o tom, ako interrupcia prebieha. Gynekológ častokrát nemá čas tému s pacientkami do detailov prediskutovať, takže k nám prichádzajú s mnohými otázkami.
 

Čo sa týka bábätka, nie je pravidlom, že k nemu majú odpor alebo negatívne pocity, často je to práve naopak. Materinský inštinkt sa objaví aj napriek zlým okolnostiam.


Informujeme ich tiež o možnosti náhradnej starostlivosti ako napríklad adopcia, utajený pôrod či pestúnska starostlivosť. V prípade, že sa klientka rozhodne si dieťatko nechať, ponúkame psychologickú podporu počas tehotenstva a po pôrode, materiálnu pomoc či pomoc s hľadaním bývania. Ponúkame aj bezplatné právne poradenstvo v otázkach, ktoré súvisia napríklad s určením otcovstva a vymáhaním výživného. Rovnako vieme zabezpečiť bezplatnú gynekologickú konzultáciu pre ženy, ktoré sa potrebujú poradiť s ďalším špecialistom.

 

Akú formu pomoci poskytujete klientkam, ktoré zvažujú interrupciu práve kvôli nedostatočnému hmotnému zabezpečeniu?

Čo sa týka materiálnej pomoci mamičkám, spolupracujeme s ďalšími organizáciami, napríklad s Centrom konkrétnej pomoci Femina Levice. V spolupráci s nimi alebo aj našimi darcami zabezpečíme klientke napríklad výbavičku pre bábätko, kočík, postieľku, plienky. Niektorým pomáhame aj v rámci potravinovej pomoci.

Cez projekt Zachráňme životy môžeme po splnení podmienok klientkam zabezpečiť pravidelnú finančnú pomoc. Ide hlavne o ženy, ktoré sa ocitli v náročnej rodinnej situácii alebo ich počas tehotenstva opustil partner. Táto pomoc je od 6. mesiaca tehotenstva do 1. roku života dieťatka. 

 

Počas práce sa pravdepodobne stretávate aj s veľmi citlivými prípadmi, keď napríklad žena zvažuje interrupciu po znásilnení. Ako pristupujete k týmto špecifickým prípadom? 

Čo sa týka tehotenstiev po znásilnení, tak tých máme veľmi málo. Myslím, že minulý rok to boli 2-3 % klientok, teda okolo 5 klientok. Je to naozaj veľmi citlivá situácia. Adekvátne tomu k žene aj pristupujeme, keďže je to trauma na duši i na tele. Sprevádzanie klientky je o to náročnejšie. Prekvapujúco z tých cca 5 klientok vieme o 3 z nich, že si dieťatko buď nechali alebo dali na adopciu. Medzi nimi bolo mladé dievča, ktoré si dieťa nechalo a má k nemu blízky citový vzťah.

Nechcem to však podceňovať, lebo trauma mnohokrát ostáva. Klientky ju zvyknú riešiť nezávisle od dieťatka s klinickým psychológom alebo psychiatrom. Čo sa týka bábätka, nie je pravidlom, že k nemu majú odpor alebo negatívne pocity, často je to práve naopak. Materinský inštinkt sa objaví aj napriek zlým okolnostiam. Keďže je to malá vzorka, nemôžem túto situáciu zovšeobecniť a tvrdiť, že každá žena to prežíva rovnako. Niektoré sa rozhodnú radšej pre adopciu a sú spokojné s rozhodnutím, že dieťa dostane novú šancu v novej rodine.

 

Niektoré ženy zvažujú interrupciu kvôli zlým prognózam zdravia dieťatka. Pravdepodobne prežívajú veľkú dilemu, pretože si myslia, že možno predídu jeho prípadnému trápeniu po príchode na svet. Ako zo skúseností hodnotíte tieto situácie?

Mnohé ženy, ktoré čakajú dieťatko s prognózou vážneho zdravotného problému, sa rozhodnú nechať si ho a spravia krok do neznáma. Je to v podstate hrdinstvo. Niektoré ženy chcú radšej tehotenstvo ukončiť, ak je prognóza, že dieťa by v živote trpelo alebo sa ani nedožilo pôrodu. Tým ale nechcem povedať, že je to správne. Chcem len podotknúť, že pre rodičov je to niekedy obrovská dilema, pretože to vnímajú ako pomoc dieťaťu – niečo ako eutanázia pred pôrodom. 

V týchto prípadoch spolupracujeme aj s lekármi formou konzultácie, aby klientka mala komplexné informácie o ďalších možnostiach riešenia. Musím však povedať, že z mojej skúsenosti so stovkami žien vyplýva, že najväčšie zmierenie prežívajú mamičky, keď sa rozhodnú, že počkajú, donosia a doopatrujú dieťa, kým nenastane prirodzená smrť.

Ak tehotenstvo ukončia skôr, tak v ich podvedomí ostáva visieť otázka: "Čo keď?" Často uvažujú o tom, že s dieťatkom mohli ešte stráviť pár chvíľ a majú vnútornú dilemu, či nemohli ešte počkať, kým príde prirodzený čas jeho odchodu.

 

Akú radu by ste dali ľuďom, ktorí majú v okolí ženu zvažujúcu interrupciu a radi by ju motivovali, aby si dieťatko nechala?

Najlepší spôsob je odkázať ju na niektorú poradňu, ktorá sa danej téme venuje. Pri rozhodovaní ženy častokrát zohráva rolu aj detail, ktorý my, poradkyne, už zo skúsenosti vieme postrehnúť. Napríklad v prípade finančnej pomoci vieme povedať žene o dávkach, na ktoré bude mať nárok, prípadne pomôcť s materiálnymi vecami. Samozrejme, dôležitá je aj podpora od blízkych. 

 

Popri spomínaných aktivitách sa v poradni venujete aj vzdelávaniu v oblasti prevencie vzniku neplánovaného tehotenstva. V súčasnosti sa viedli búrlivé diskusie napríklad o zavedení sexuálnej výchovy na školách, ktorú niektorí hodnotia ako účinný prostriedok. Čo Vy osobne považujete za kľúčové v prevencii?

Naša poradňa robí aj osvetu. Aktuálne chodíme na interaktívne diskusie do škôl. Sú určené pre žiakov a študentov od 15 do 18 rokov. Náš prínos spočíva v tom, že dávame mladým podnety na uvažovanie. Snažíme sa, aby premýšľali o hodnote ľudského života. Využívame pri tom aj príklady neplánovaného tehotenstva, keďže je to realita, s ktorou aj oni prichádzajú do kontaktu. Snažíme sa upriamiť pozornosť na to, čo tomu predchádza.

Keďže tehotenstvo tínedžeriek je nežiadúci jav, chceme, aby sa zamysleli nad tým, na čo sa zamerať, aby sa takejto situácii vyhli. Nie je naším cieľom učiť ich metódy antikoncepcie, ale upriamujeme pozornosť na hodnotu vzťahu, na otázky typu – s kým pôjdu do vzťahu, s kým otehotnejú, čo to vôbec znamená porodiť dieťa a vychovávať ho. Tak isto hovoríme aj o prenatálnom vývine, keďže mnohí nemajú predstavu o tom, ako sa dieťa vyvíja, ako napríklad vyzerá v 12. týždni, kedy je interrupcia ešte legálna. 

Čo sa týka sexuálnej výchovy, tak si ako rodič myslím, že by malo ísť hlavne o vzťahovú výchovu. Bola by som ale veľmi opatrná v tom, komu by som dovolila vzdelávať moje deti v spomínanej téme. Keďže sa pohybujem v tomto prostredí, poznám aj vhodné organizácie, ale aj také, ktoré by som odmietla. 

 

V spoločenských debatách sa často objavuje tvrdenie, že tehotenstvo je predovšetkým záležitosťou ženy a jej tela, a preto by mal partner minimálne zasahovať do jej rozhodnutia o prijatí dieťaťa. Aký vplyv na rozhodovanie ženy by podľa Vás mal mať otec dieťaťa?

Je to trochu komplikovanejšie ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Každý prípad je jedinečný. Budem vychádzať z konkrétnych príkladov. Sú muži, ktorí partnerku podržia napríklad aj v neplánovanom tehotenstve, kedy žena zažíva šok a paniku. Aj vďaka partnerovej podpore sa často rozhodne si dieťatko nechať. Obaja sú potom spokojní a šťastní.

Úloha muža je tam zjavná, a tak by to malo byť. Potom sú však aj muži, ktorí pri oznámení tehotenstva ženu zatlačia do kúta, manipulujú ju a nútia k interrupcii. Mnohé ženy podľahnú tlaku, podstúpia interrupciu a potom to ľutujú. Muž je teda aj v jednom aj v druhom prípade prítomný, ale rôznym spôsobom. Rozšírený je dnes aj prístup, kedy muž povie žene: "Podporím ťa v akomkoľvek rozhodnutí." Žena je niekedy naozaj len v šoku z neplánovaného tehotenstva a rozhodne sa unáhlene. Keď sa zo situácie neskôr otrasie a uvedomí si, čo sa stalo, tak už je častokrát neskoro. Partnerovi potom vyčíta, že ju v interrupcii podporil. 
 

My pracujeme prioritne so ženami. Máme však aj prípady, kedy prichádzajú do poradne páry alebo sa ozve samotný muž. Uvediem príklad jedného klienta – veľmi schopného a dobrého muža, ktorý na rozdiel od svojej partnerky s interrupciou nesúhlasil a bol ochotný si adoptovať svoje vlastné dieťa, no náš zákon mu to neumožnil. Partnerka sa rozhodla pre interrupciu a on za dieťaťom reálne smútil. Sú aj situácie, kedy žena o dieťa záujem nemá a po narodení ho zverí otcovi, ktorý ho naozaj chce vychovávať. Aj predo mnou sa otvára veľa otázok, na ktoré ešte nemám odpovede, napríklad či muž má alebo nemá mať slovo a do akej miery.

Po všetkých skúsenostiach o tom uvažujem skôr tak, že prvoradé je dobro dieťaťa, ktoré chceme zachrániť.

 

Jedným z hlavných argumentov pro-choice hnutia o potrate je tvrdenie, že embryo počas prvých týždňov tehotenstva ešte neprejavuje známky života, a preto je morálne prijateľné tehotenstvo ukončiť z akýchkoľvek dôvodov. Ako vnímate toto tvrdenie v praxi, pri konkrétnej práci so ženami? Ženy zvažujúce interrupciu sa v ňom skôr utvrdzujú alebo to na vlastnej koži potom v tehotenstve vnímajú úplne inak?

Áno, je pravda, že aj toto je argumentom pro-choice hnutia. Napriek tomu sú mnohé ženy, ktoré nie sú nábožensky založené, ich presvedčenie nevychádza zo žiadneho teologického učenia, a predsa cítia, že pod srdcom nosia dieťa.

Myslím si, že v každom z nás je vložená pravda, ku ktorej sa môžeme kdesi v hĺbke dopátrať. Svedomie máme všetci vpísané vo svojom vnútri. Samozrejme, aj z dôvodu odlišných vplyvov ženy zmýšľajú rôzne. Mnohé hľadajú pravdu a idú do hĺbky. Neplávajú len po povrchu, ale vnímajú, že je to dieťa, bez ohľadu na to, ako sa nazve v určitom vývinovom štádiu. 

 

Práve pri otázke vnímania morálnej zodpovednosti za plod sa často poukazuje na tzv. postabortívny syndróm, ktorý môže byť istým dôkazom toho, že tehotná žena citlivo vníma prepojenie so svojím dieťaťom. Aké sú dôvody jeho vzniku a ako sa prejavuje?

Mnohí odborníci uprednostňujú pojem posttraumatická stresová porucha. Ja sa prikláňam k tomu, že ide o syndróm. Syndróm je súhrn symptómov, ktoré sú veľmi podobné až rovnaké. Tieto symptómy vidím u žien po potrate bez ohľadu na ich vek, status či vzdelanie. Sú samozrejme aj ženy, ktoré idú na interrupciu a hovoria, že po nej nemajú žiadne problémy. Často je však len otázkou času, kedy to začne v sebe žena riešiť. Ozývajú sa nám totiž ženy aj 15, 20 či 30 rokov po potrate. 
 

...z mojej skúsenosti so stovkami žien vyplýva, že najväčšie zmierenie prežívajú mamičky, keď sa rozhodnú, že počkajú, donosia a doopatrujú dieťa, kým nenastane prirodzená smrť.


Prežívanie po interrupcii je často spojené s pocitom prázdnoty, hanby, smútku, straty zmyslu života. Objavuje sa celkový nepokoj, nervozita, zhoršené vnímanie seba ako matky, narušený vzťah k sebe, k partnerovi či iným ľuďom. Žena, ktorá už má staršie deti, začína pochybovať o tom, či je dobrá matka aj pre tie ostatné deti. Myslím si, že sa to deje preto, lebo potrat je rozhodnutie o ukončení života vlastného dieťaťa, čo je veľmi špecifické rozhodnutie. Žiadne iné rozhodnutie sa k nemu nedá prirovnať ani sa mu pripodobniť. Postabortívny syndróm je akoby ozvena alebo odpoveď na svedomie, ktoré sa skôr či neskôr môže prebudiť. 

Prichádzajú k nám aj klientky, ktoré o tomto probléme hovorili s viacerými psychológmi a psychiatrami a nenašli pochopenie. Niektorí kolegovia totiž tému postabortívneho syndrómu banalizujú, spochybňujú a zmetú pod koberec so slovami: "Musíte sa s tým zmieriť." U nás v poradni potom klientky často ocenia, že môžu konečne rozobrať daný problém a že im niekto odobrí ich prežívanie.

 

Môže sa potom postabortívny syndróm vyskytnúť aj u žien po spontánnom potrate? Vyrovnávajú sa so stratou inak ako ženy, ktoré absolvovali umelý potrat?  

Niektorí odborníci opisujú postabortívny syndróm ako prežívanie po potrate či už spontánnom alebo umelom. Avšak samotné slovo „abortion“ v angličtine znamená umelý potrat. Už len z tohto dôvodu postabortívny syndróm nemôže byť prežívanie po spontánnom potrate, aj keď niektorí to takto zovšeobecňujú, čo podľa mňa nie je správne.

Angličtina naproti tomu rozlišuje spontánny potrat – „miscarriage“. Prežívanie po spontánnom potrate je úplne iné, aj keď niektoré pocity vyzerajú na prvý pohľad podobne. Samozrejme, tiež je tam smútok za dieťaťom, ale do veľkej miery chýba intenzívny pocit viny. Objavuje sa aj strata zmyslu života a prázdnota, ale iným spôsobom. Absentuje aspekt toho, že o osude dieťaťa rozhodla matka. 

 

Vidíte nejaký rozdiel v prístupe žien k životu v závislosti od ich vierovyznania? 

Určite áno. Keď ženy žijú svoju vieru, tak majú v sebe hlbšie zakorenené poznanie, že hodnota ľudského života je od prirodzeného počatia po prirodzenú smrť. Sú k tomu formované. Keď potom príde v ich živote nejaká skúška, tak tento postoj zaváži.

Avšak stretávam aj nábožensky založené ženy, ktoré z nejakého dôvodu rozmýšľajú nad interrupciou. Vierovyznanie nie je záruka, že si dieťa za každú cenu nechajú. Na druhej strane sú neveriace ženy, ktoré neboli nijako pro-life formované, no rozhodnú sa pre život dieťaťa, lebo cítia, že ide o hodnotu ľudského života. Vo všeobecnosti by som však povedala, že vierovyznanie určite podporuje rozhodnutie, aby si žena pri neplánovanom tehotenstve dieťa nechala. 

 

Nedávno sa v politickom prostredí diskutovalo o možnosti zavedenia potratovej tabletky. Názory na túto otázku sa rôznia aj v zmysle postoja voči bezpečnosti či zdravotným rizikám. Máte v poradni skúsenosť so ženami a ich prežívaním po chemickom potrate?

Áno, máme aj klientky, ktoré podstúpili chemický potrat. Nepodstúpili ho u nás, keďže to zákon nedovoľuje, ale išli napríklad do Českej republiky či do Rakúska. Ich prežívanie po jeho absolvovaní nebolo iné ako po chirurgickom potrate.

Čo sa týka samotného priebehu chemického potratu, tak pri ňom je ešte navyše zvýraznené to, že ho žena prežíva sama doma. Klientky potom prichádzajú s rôznymi traumami, ktoré počas neho prežili, zatiaľ čo pri chirurgickom potrate sú v narkóze. Vzhľadom na psychické prežívanie je chemický potrat nevyspytateľnejší.
 

Vierovyznanie nie je záruka, že si dieťa za každú cenu nechajú. Na druhej strane sú neveriace ženy, ktoré neboli nijako pro-life formované, no rozhodnú sa pre život dieťaťa, lebo cítia, že ide o hodnotu ľudského života.


V poradni občas uvažujeme nad jednou konkrétnou myšlienkou. Zástancovia interrupcií donedávna tvrdili, že chirurgický potrat ako taký nie je príliš rizikovým zákrokom a nemá na ženu a jej budúcnosť veľký vplyv, čo sa týka fyzických a psychických rizík. Mali tendenciu obviňovať zástancov pro-life postoja z toho, že preháňajú. Vo chvíli, keď sa ide presadzovať potratová tabletka, tak paradoxne v chirurgickom zákroku vidia obrovské riziká a z nízkorizikového zákroku je zrazu vysokorizikový. V skutočnosti je to tak, že či už chirurgický alebo chemický, vždy ide o umelý potrat s rôznymi druhmi možných následkov.

 

Ako Vy osobne prežívate chvíle, keď sa Vám podarí zachrániť nenarodené dieťatko pred potratom? Vnímate to aj ako svoje osobné poslanie?

Práca mi samozrejme dáva veľký zmysel a vždy vravím, že v nej viac dostávam ako dávam. Je krásne byť súčasťou nejakého príbehu, ktorý skončí tak, že ľudia sú spokojní a šťastní a že ja som k tomu mohla prispieť. Človek cíti určité zadosťučinenie. Stále sa snažím prijímať to v pokore a neživiť v sebe spasiteľský syndróm. 

 

Mohli by ste sa s nami podeliť o nejaký pre Vás špeciálny príbeh so šťastným koncom, kedy klientka prehodnotila interrupciu?

Takých príbehov bolo chvalabohu veľa. Mňa osobne špeciálne tešia prípady, v ktorých ide o štatisticky najohrozenejšie deti, t.j. tretie deti v rodine. Priemerné rodiny chcú väčšinou dve deti a tretie vnímajú ako dieťa navyše. Veľmi ma teší, keď si klientky prejdú procesom prehodnotenia svojich predstáv o živote, vstúpia možno aj do neistoty, do neznáma a príjmu tretie dieťa a nakoniec sú zaň vďačné.

Taktiež som mala tento rok klientku, ktorá bola do poslednej chvíle rozhodnutá pre adopciu, ale napokon tesne pred pôrodom zmenila názor a dieťatko si nechala. V rozhodnutí ju podporil aj jej pôrodník. Momentálne sa klientke aj dieťatku darí. Chlapček má už viac ako pol roka. O podobných príbehoch by sa dalo rozprávať celé hodiny.


Zuzana Straková pôsobí v neziskovej organizácii Poradňa Alexis ako psychologička a sociálna poradkyňa. Počas rokov praxe sa venovala stovkám neplánovane tehotných žien, a tiež ženám po spontánnych a umelých potratoch. Z oblasti svojho pôsobenia tiež písala blogy, články a rozhovory pre portál zastolom.sk. S manželom Petrom a štyrmi dcérami žije na vidieku.

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!