Svätá omša rozpráva najväčší ľúbostný príbeh všetkých čias

Pokračovanie článku Zmeň svoj pohľad na svätú omšu optikou Teológie tela. Prajeme vám požehnané čítanie.

Svätá omša rozpráva najväčší ľúbostný príbeh všetkých čias
Foto: © pexels.com

Dovoľme, aby nás preniklo toto základné posolstvo: Pieseň piesní, ktorá bez rozpakov oslavuje erotickú lásku, vyjadruje podstatu biblickej viery. Ako je to možné? Jadro biblickej viery totiž spočíva v tom, že Boh prišiel medzi nás v tele, nielen aby nám odpustil hriechy (nech je to akokoľvek vzácny dar), ale stal sa s nami „jedným telom“, aby sme mohli mať podiel na jeho večnej láske. V prvej zo svojich mnohých kázní o tejto knihe Písma sv. Bernard z Clairvaux výstižne opisuje manželstvo ako „sviatosť nekončiacej jednoty s Bohom“. Kniha Zjavenia (19, 7) toto zjednotenie nazýva „Baránkovou svadbou“.

To ale nie je všetko. Kedysi sa deti učili rýmovačku s jasným poradím: najprv láska, potom svadba, a nakoniec kočiar s bábätkom. Asi si pritom neuvedomovali, že recitujú hlboko teologické pravdy. Áno, naše telá rozprávajú božský príbeh o tom, že Boh nás miluje, chce byť naším manželom, a túži po tom, aby sa v nás „počal“ večný život. Nie je to iba metafora.

Svoje „áno“ Božej žiadosti o ruku povedala za nás všetkých židovská dievčina menom Mária, a to tak totálne a verne, že vo svojom lone doslova počala večný život. V hymne na jej oslavu volá sv. Augustín: „Slovo sa spája s telom, uzatvára s ním zmluvu, a posvätné lôžko, na ktorom sa to deje, je tvoje lono“ (kázeň 291). Cirkev vždy vnímala Máriino panenstvo ako znak jej zasnúbenia s Bohom. Ona je tá „mystická nevesta večnej lásky“, ako sa spieva v jednej tradičnej piesni. A ako taká je Mária dokonale vystihuje snubný charakter povolania človeka vo vzťahu k Bohu (porov. KKC 505).

Preniknúť podstatu tajomstva

Ak chceme poňať hĺbku biblickej analógie snubnej lásky, je veľmi dôležité, aby sme vnímali, že toto vyjadrovanie a obrazy majú aj svoje limity. Sv. Ján Pavol II. napísal: „Samozrejme, analógia ľudskej snubnej lásky neposkytuje adekvátne a úplné pochopenie Božieho tajomstva.“ Ako pri každej inej analógii, aj „túto Božie tajomstvo presahuje“. Zároveň však podľa slov tohto pápeža dané prirovnanie pomáha do istej miery preniknúť do samotnej podstaty tajomstva. A tú nezachytáva žiadny biblický autor tak verne, ako sv. Pavol v liste Efezanom. Citujúc v ňom priamo z knihy Genezis, apoštol vyhlasuje:

Preto muž zanechá otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele. Potom spája prvé manželstvo s tým konečným a dodáva: Toto tajomstvo je veľké; ja hovorím o Kristovi a Cirkvi (Ef 5, 31–32).

Je nemožné dostatočne oceniť dôležitosť tejto pasáže pre sv. Jána Pavla II. a celú teologickú tradíciu Cirkvi. On ju nazval „summou“ („súčtom“, zhrnutím) kresťanského učenia o tom, kto je Boh a kto sme my (porovnaj Gratissimam sane, 19). Podľa neho je tento úryvok „korunou“ všetkých tém v Písme svätom a vysvetľuje ústrednú realitu celého Božieho Zjavenia. To naozaj „veľké“ tajomstvo, o ktorom sa tu hovorí, „túži Boh nadovšetko odovzdať ľudstvu vo svojom Slove. Preto by sa dalo povedať, že uvedená pasáž mimoriadnym spôsobom zjavuje človeka jemu samému a objasňuje jeho najvyššie povolanie“.

Čo je teda tým „najvyšším povolaním“ nás, ľudí, jasne vykresleným v Ef 5? S vedomím obmedzeného slovníka na opis neopísateľného, mystici hovoria o „snubnej jednote“ s Bohom. Ježiš je nový Adam, ktorý opustil svojho nebeského Otca, a tiež domov svojej pozemskej matky. Prečo? Aby, ako to vyjadruje sv. Augustín, „vystúpil na manželské lôžko kríža“, kde navždy dovŕšil svoju jednotu s Cirkvou.

Poďte na svadobnú hostinu

Čím viac dovolíme žiarivým lúčom Teológie tela sv. Jána Pavla II., aby nám svietili na cestu, tým viac pochopíme, ako to hovorí Katechizmus Katolíckej cirkvi, že „celý kresťanský život nesie znak lásky Krista a Cirkvi ako lásky ženícha a nevesty. Už krst, ktorý začleňuje do Božieho ľudu, je svadobným tajomstvom; je takpovediac svadobným kúpeľom, ktorý predchádza svadobnú hostinu – Eucharistiu“ (KKC 1617).

Nikdy som sa nestretol s otcom svojej manželky, pretože zomrel, keď bola ešte malá. Nesmierne ho však obdivujem pre intuíciu, ktorou oplýval ako mladoženáč. Keď sa po sv. prijímaní v deň po svojej svadbe vracal do lavičky, vyhŕkli mu slzy. Jeho manželka sa ho opýtala, prečo plače, a on sa vyznal, že to je prvý raz, čo naozaj rozumie slovám: „Toto je moje telo, ktoré sa obetuje za vás“. Bolo to naplnenie manželstva v svadobnú noc, čo mu takto otvorilo oči.

Pre tohto muža Božie slovo nebolo len mŕtvou literou. Ono sa stalo telom...v jeho vlastnom tele. Dostal oči, ktoré videli a uši, ktoré počuli to, čím je Božie slovo vo svojej podstate: pozvaním na svadobnú hostinu. Kristus kráča s nami tak, ako kráčal s učeníkmi na ceste do Emáuz, „aby nám otváral Písma“ a zjavoval sa nám pri lámaní chleba. Pane, daj nám uši na počúvanie a oči, ktoré vidia. Amen.

Čo sa zmení na tvojom pohľade na sv. omšu, keď ju budeš vidieť ako svadobnú hostinu, ako rozprávanie najväčšieho ľúbostného príbehu všetkých čias?

Christopher West

Preklad: Miriam Bicková


Predchádzajúca časť: Zmeň svoj pohľad na svätú omšu optikou Teológie tela

Zdroj: http://corproject.com/252-the-mass-tells-the-love-story-of-all-love-stories/

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!