Boh nás požehnáva aj v čase bolesti

Dve čiarky sa na teste zobrazili skoro po pol roku. Bol to pre mňa aj trošku šok, pretože hoc som verila, nečakala som to. Nastal zlom, kedy naše dieťatko nebolo na sone vidno a podľa doktorov sa nevyvíjalo a ani nevyvinie. Najťažšia skúška v živote prišla hneď, tak skoro...

Boh nás požehnáva aj v čase bolesti
Foto: © unsplash.com

Ako píšem tieto riadky, plačem. Roztápa sa mi srdce nad tým všetkým, čo chcem povedať. S mojím manželom sme sa vzali pred rokom a pol. Aj keď sme mladí, túžba po rodine a deťoch bola viac ako škola a teda ešte stále študujem. No nebanujem.

Tak asi ako každé dievča túžiace po rodine som čakala, že po prvom mesiaci, či dvoch budem skákať po posteli s veľkou radosťou, že budeme traja. No nebolo to tak. Nechápala som, prečo Boh nepožehná naše manželstvo. Veď žijeme čisto a pred svadbou sme spolu neboli, lebo sme si tieto nádherné veci chceli nechať do manželstva. Deti chceme veľmi, čakáme na to celý svoj život....

Dve čiarky sa na teste zobrazili skoro po pol roku. Bol to pre mňa aj trošku šok, pretože hoc som verila, nečakala som to. Obaja sme sa „stali rodičmi“ a tešili sme sa na naše malé. Aj keď sme mali strach, čo bude. 

Nastal zlom, kedy naše dieťatko nebolo na sone vidno a podľa doktorov sa nevyvíjalo a ani nevyvinie. Prestalo rásť už niekde v začiatkoch. Najťažšia skúška v živote prišla hneď, tak skoro... Dnes, s odstupom času vnímam, ako nás cez túto bolesť Boh požehnával. 

Ja, hoc som často smutná pri spomienke na dieťatko, vidím, ako ma môj manžel objíma. Ako so mnou trpí, hoc to nepovie. Ako verí. Jeho viera je taká jednoduchá, ale tak čistá. Stále hovorí, že náš čas ešte len príde, že Boh na nás nezabudol. Len sa musíme pripraviť. Jeho slová, občas veľmi strohé, no také trefné ma vedia zastaviť v čase. Jedno slovo, jedna veta. Ako mi každý deň nachystá na stôl čaj. Ako vstane skôr, aby zakúril v krbe a ja som mala teplo, kým otvorím oči. Navarí mi vždy, keď sa mám vrátiť zo školy po dlhšom čase. Vždy mi k nočnému stolu nachystá magnézium. Ak čo i len vidí, že si beriem sveter, lebo mi je zima, už rúbe drevo. Zatiaľ čo ja niekde sedím a nechápem, prečo nemôžeme počuť detský plač. Každý deň pracuje, často aj večer, aby sme mohli platiť hypotéku... Občas mu hovorím, že určite priletel za mnou z neba, lebo tak dobrý človek neexistuje.

Áno, ubehol čas. A ja vidím toto požehnanie v čase bolesti. Skúsme si niekedy otvoriť oči. Skúsme pozerať na to, čo máme a nie na to, čo my chceme mať. Hoci sú to veľmi jednoduché slová, ťažko sa žijú. Nemyslime na to, že Boh na nás zabudol, lebo on nám v skutočnosti dáva viac. Viac ako si zaslúžime. A zároveň neprestávať veriť. Všetko má svoj čas. A ak sme Bohu dali do rúk náš život, nesmieme zúfať, ale dúfať. Tak ako veľmi povzbudzujem všetky ženy túžiace po dieťati, povzbudzujem každého jedného človeka. Vážme si maličkosti, lebo tie sú kľúčom k veľkým veciam.

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!