Svedectvo: Množstvo vecí si človek začne vážiť až vtedy, keď ich stratí - Bezhranicnalaska.sk

Svedectvo: Množstvo vecí si človek začne vážiť až vtedy, keď ich stratí

Množstvo vecí si človek začne vážiť až vtedy, keď ich stratí. Považujeme veci za samozrejmosť viac, ako si myslíme. Ja som presne tento typ človeka. Nevyskúšaš, nevieš. Druhá strana mince, o ktorej ti však hocikto nepovie, dôsledok neuváženého konania, ktoré sa zdá byť také nepatrné a drobné sa však v jednom okamihu dokáže zmeniť na niečo, čo ťa bude prenasledovať po zvyšok tvojho života. A potom ti už nikto nikdy nedá možnosť vrátiť čas.

Svedectvo: Množstvo vecí si človek začne vážiť až vtedy, keď ich stratí
Foto: © pixabay.com

Bola som úplne normálne dievča. Vytúžené prvé dieťa mojich rodičov z veľkej lásky. Dostala som meno nemeckého pôvodu, ktoré znamená veľká a silná. Odmalička som bola vychovávaná v dobrej a milujúcej rodine s kresťanskými hodnotami, až kým sa naši nerozhodli rozviesť. Bola som malá, nerozumela som tomu celkom dobre, no pamätám si, že som veľmi plakala. Dnes sú to roky dozadu, no viem, že aj rozchod mojich rodičov prispel k tomu, ako sa neskôr odvíjala moja budúcnosť.

Mala som čerstvých 16. V tom čase, keď som ho spoznala, som si naozaj myslela, že už spolu zostaneme navždy. Vyzeral byť perfektný. Otázkou je, či bol skutočne taký perfektný, ako som si ho do hlavy vsugerovala ja sama. Myslela som si však, že ho skutočne milujem. Viem, je to klišé povedať v takom veku, že je to ten pravý, ale ja som tomu skutočne verila. Prečo by mi ho potom Boh poslal do cesty, ak by to tak nebolo, že?

Bol koniec októbra. Pochmúrne, smutné obdobie kedy človek hľadá štipku radosti vo všetkom, čo môže aspoň trochu rozjasniť studené, rýchlo plynúce dni. Išla som cez prechod pre chodcov. Vonku bolo veľa ľudí. V dave som zrazu zbadala jeho. Vedela som, že mi je známy. Pozdravila som sa. Odpovede sa mi však nedostalo, a tak som toto stretnutie úplne vypustila z hlavy. Môj život sa vyvíjal pomaly a ja som túžila niekoho pri sebe mať. Niekoho, kto by nebol pre mňa len priateľom, ale partnerom. Túžila som byť milovaná. A potom to prišlo veľmi rýchlo. Nemôžem povedať, že by som sa nikdy od rozchodu rodičov nepovažovala za veriacu, že som nikdy nechodila do kostola ani že som sa nemodlila. Rodičia ma k viere v Boha viedli svojím vlastným spôsobom. Do kostola sme nechodili, len na sviatky, no o Bohu sme sa viackrát rozprávali. Potom však mali rodičia už vlastné problémy a na mňa (a Boha) zostávalo menej a menej času. Pár obrátení, väčších aj menších, som už zažila, no nikdy to nestačilo k tomu, aby som opustila staré spôsoby a zanechala život, ktorý som viedla. Po krátkom čase sa mi ozval. Poznáš to. Cinkne ti správa od neznámeho a ty máš pocit, že buď sa pomýlil alebo je to veľmi nepodarený vtip. Nebol to ani jeden prípad. Poznali sme sa ešte zo základnej školy. Nechodili sme spolu do triedy, on bol totiž starší, no vedeli sme o sebe. V tom čase by mi nikdy v živote nenapadlo, že moja budúcnosť sa s ním raz bude veľmi úzko spájať. Začali sme si písať a bolo to nevinné, dokonca veľmi milé. Pozval ma na kávu, začali sme sa rozprávať a zistila som, že si naozaj rozumieme. Iskry, úsmevy, pocit blaha a rozum všade, len nie tam, kde mal byť. Ak sa na to pozriem teraz, s odstupom času, vlastne ani neviem, či som bola skutočne zaľúbená. Či to nebol len ten pocit, že chcem. Že chcem byť zaľúbená. Že chcem, aby sme boli obaja zaľúbení. Tak veľmi som dúfala, že toto bude niečo veľké. A možno to bude znieť tvrdo, no vtedy som sa nezaujímala o to, či je toto skutočne to, čo Boh pre mňa chce. Bol pre mňa vtedy na jednom z posledných miest, niekde tam, za pýchou, chvíľkovými radosťami, plnením svetských potrieb a čakaním, že život bude úžasný aj bez Neho. Keby som vedela, ako veľmi som sa vtedy mýlila!

Boh bol pre mňa vtedy na jednom z posledných miest, niekde tam, za pýchou, chvíľkovými radosťami, plnením svetských potrieb a čakaním, že život bude úžasný aj bez Neho. Keby som vedela, ako veľmi som sa vtedy mýlila!

Začali sme spolu chodiť veľmi rýchlo. Vôbec ma nezaujímalo, že ho nepoznám tak dobre, že on nepozná mňa, že všetka tá zaľúbenosť po čase vyprchá a dve totálne odlišné osoby spolu dlho nevydržia. Mala som pocit, že mám všetko a zároveň nič. Chvíľu som bola šťastná, ďalšiu chvíľu som prehnane cvičila a hladovala, chcela som byť (nielen) preňho dokonalá.

Anorexia a bulímia neboli mne neznáme veci. Už dávnejšie predtým, ako som ho stretla, som začala so zmenami svojho zovňajšku, pre tento svet som chcela byť dokonalá. Tak veľmi som potrebovala tú lásku. Celé moje telo túžilo po láske od ostatných. Túžila som po svetskom obdive, po nádeji, hoc len falošnej, že môj život sa obráti v lepšie, že všetko to, čo sa deje, je len dočasné. Tú túžbu som vtedy definovať nevedela. Túžila som niečo nájsť. No nevedela som čo.

Vedel o mojich problémoch a zaujímal sa, no v skutočnosti to bola maska. Maska ako tá moja, maska nepriehľadná pre ľudí, ktorí sa dívajú očami. Maska, ktorá je bolestivá. Neviem, čo som si myslela. Možno, že ak sa mu dám celá, nájdem to, čo moje srdce hľadá a naplním prázdnotu v ňom, ktorá bola hlboko vyrytá do jeho základného kameňa. Srdce mi priam kričalo, volalo po potešení, ktoré som nedokázala nikde nájsť, aj keď som sa tak snažila. Volalo po láske. Potrebovalo lásku. Chcelo sa naplniť. Naplniť niečím, aby už viac nebolo tak sklamané. Tak prázdne. A tak som nechala všetky zásady, ktoré ma doma kedy učili ako prázdne reči. Urobila som jednu jedinú chybu viackrát a zmenilo mi to život nadobro.

Už po prvýkrát to bolo zlé. Bolelo to. Bolelo to však viac psychicky, ako fyzicky. Cítila som sa vinná. Špinavá. Zlá. Sklamaná. Naplnenie však neprišlo. Bála som sa, že ho sklamem. Že ak to nespravím, budem v jeho očiach tá zlá. Bála som sa, že prídem o tú plnosť srdca, ktorú som klamlivo očakávala a snažila sa ju dosiahnuť. Teraz viem, čo som bola. Trofej. Presne taká, ktorú si položíš na poličku. On si však vzal kúsok môjho srdca, ten kúsok, ktorý jemu patriť nikdy nemal. Kúsok, ktorý mal patriť len jednému jedinému. Len tomu budúcemu. Vytrhol mi srdce z hrude a zanechal ho ešte prázdnejšie ako predtým, než vôbec prišiel. Vzal mi ho, pošliapal a vrátil. Rozbité, prázdne a od blata. Čo teraz, Pane Bože? Pane Bože, čo si to spravil? Prečo si toto dovolil? Pane, takto mám skončiť? Otázky mi vírili hlavou. Plakala som deň čo deň, vracali sa mi útržky našich spoločných chvíľ, najmä tých bolestivých. Vracal sa často, neohlásene, vracal mi to všetko naspäť. Za každú chvíľu prežitú s ním som veľmi kruto zaplatila daň satanovi. Trápili ma zlé sny. V kostole aj mimo neho sa mi veľakrát zjavoval, mučil ma a ja som nevládala. Nevládala som žiť. Mala som pocit, že už nemám nič. Že aj to málo, čo som mala, tú jednu vec, ktorú som si tak starostlivo chránila, už ani tá viac nie je. Už nie je nič. Všetko odišlo spolu s ním. Potom sa opäť niečo stalo. Niečo veľké a silné.

On si však vzal kúsok môjho srdca, ten kúsok, ktorý jemu patriť nikdy nemal. Kúsok, ktorý mal patriť len jednému jedinému. Len tomu budúcemu. Vytrhol mi srdce z hrude a zanechal ho ešte prázdnejšie ako predtým, než vôbec prišiel. Vzal mi ho, pošliapal a vrátil. Rozbité, prázdne a od blata. 

Bolo to pár týždňov po jeho odchode. Nemala som nádej, že niekedy môžem byť zachránená od toho trápenia, na ktoré som sa odsúdila. Potom však začal konať On. Môj drahý Otec. Prišiel v chvíli, keď som si myslela, že už mi nič nepomôže. Prišiel, odpustil mi všetky viny. Naplnil ma. Naplnil ma až po okraj, naplnil dlho nenaplnenú túžbu, naplnil prázdne srdce a jeho črepy zacelil. Vyčistil ho od blata. Vyčistil to, čo bolo zažraté vnútri. Zacelil to, čo mohol len On. Prišiel veľký a silný. Prišiel, aby som nezabudla. Aby som mu opäť uverila. Prišiel, lebo ma miluje. Aj po tom všetkom, po všetkých zlých veciach, ktoré zasiahli môj život, ktoré som vykonala ja sama prišiel a povedal: „Poď!“. Jeho hlas bol mocný a istý, jeho ruka pevná. Už sa mi viac nesnívali zlé sny. Kráčala som životom ľahšie, ako predtým a s oveľa väčšou istotou. No lásku, ktorú mi do srdca vylieval Boh som nedokázala prijímať v takej miere, v akej mi ju on ochotne podával. Ja sama som si nedokázala odpustiť. Môj Boh chcel ísť ďalej, no ja som nedokázala. Potom som stretla otca Hudáka. Myslela som si, že je to náhoda, no dnes viem, že mi ho do cesty poslal Boh. Vypočula som si jeho prednášku, ktorá oslovila moje srdce ako žiadna iná. Odhodlala som sa ísť za ním. Chcela som sa len spýtať, čo mám urobiť, aby som si odpustila. Chcela som len to jedno. Chcela som pustiť Boha konať, ale nedokázala som to. Nevedela som ako. Otcovi Hudákovi som povedala všetko. Veci, ktoré som si nosila v hĺbke svojho srdca, veci, ktoré som pochovala hlboko pod zacelenými črepmi, hlboko pod špinou, o ktorej som si myslela, že už tam dávno nie je. Keď som začala rozprávať, nedokázala som prestať. Bála som. Bála som sa odsúdenia, bála som sa krivých pohľadov, bála som sa otvoriť srdce. Bála som sa, aby sa už nikdy neotvorilo tak, ako predtým. Bála som sa ho vyčistiť úplne, lebo bolo veľmi krehké a slabé. Vtedy som poprosila o silu Anku Kolesárovú. Poprosila som ju, aby mi vymodlila u môjho Všemocného dostatok lásky. Aby mi pomohla naplniť srdce celé, nie len do polovičky.  A stalo sa. Otec Hudák ma požehnal. Začala som cítiť lásku. Nádej, veľkú nádej, ktorá naplnila môj život a spravila ho lepším a krajším. Láska prekypovala mojím srdcom, priam sa liala z môjho života. Plakala som a modlila som sa. Nikdy v živote som neplakala tak veľmi. Cítila som všetku tú skrytú bolesť, tú poslednú špinu ako konečne vychádza von. Tú najbolestivejšiu. Odišla. A zostala len láska. A Anka. Často na ňu myslím a modlím sa k nej. Myslím si, že aj ona ma zachránila. Anka mi dala túžbu žiť lepšie. Dala mi odvahu vyznať Bohu všetko, dať Mu toľko veľa zo seba, koľko len som schopná. Jeho nekonečná milosť je tak veľká a silná, že všetko to zlé odišlo z môjho srdca na dobro. Nikdy predtým som si nevážila panenstvo tak veľmi, ako si ho vážim teraz. To duchovné panenstvo, fyzické mi už vrátiť nikto nedokáže. No Boh je tak všemocný, že viem, že sa nemám čoho báť. Ak mám však  povedať pravdu, stále sa bojím. Bojím sa, že raz nájdem niekoho, kto bude skutočne ako ten môj vysnívaný a ak príde na moju minulosť, prestane si ma vážiť ako ženu. Bojím sa, že nebudem schopná byť dobrá matka, aj keď po rodine túžim asi najviac zo všetkého. Bojím sa, no práve vtedy sa modlím. Modlím sa, keď pochybujem. Lebo jedine On mi rozumie. Vidí všetky moje myšlienky, strachy, všetky radosti aj starosti. Boh bol ku mne tak dobrý a milostivý. Vrátil mi to, čo som si myslela, že už nenájdem. Bojím sa, no dôverujem. Cítim toľko lásky, toľko veľa milostí, ktoré som dostala aj keď som si ich nezaslúžila. A modlím sa aj zaňho. Modlím sa, pretože kto iný sa má modliť, ak nie ja? Nechcem, aby už robil tieto chyby. Želám si, aby si to niekedy v budúcnosti uvedomil. Viem, že sa nikdy modliť neprestanem. Lebo čím väčšiu lásku rozdávame, tým viac jej máme. Čím viac dobra okolo seba šírime, tým väčšie dobro žije v našich srdciach. A Anka nezomrela len pre svoju čistotu. Zomrela ako hrdinka, pretože verila aj napriek tomu, že sa bála. Anka žije v mojom srdci tak, ako žije v srdciach mnohých jej príbuzných a ďalších iných, ktorí sa k nej s láskou modlia. Má v ňom svoje miesto, ktoré už nikto nikdy nevezme preč. Pomohla uzdraviť moje srdce. Dá sa ešte vôbec pochybovať o tom, že Boh nie je? Daj sa mu. Daj sa mu taký/á aký/á si! Daj mu svoje zlomené, zablatené a špinavé srdce. Ver a nikdy nepoľav v modlitbe a On ti ukáže, že si navždy Jeho a to ti už nikto nikdy nebude môcť zobrať!

Autor: Ema

 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!