Z poradne: Keď sa rodičia starajú do vzťahu

Späť na články

Ako sa postaviť tomuto problému? Do akej miery majú rodičia právo zasahovať svojim deťom do života?

Z poradne: Keď sa rodičia starajú do vzťahu

Otázka: Ahojte, Bezhraničná láska. Momentálne mám malý vzťahový problém s rodičmi. Máme niekoľko mesiacov do sobáša a moji rodičia sa veľmi silne montujú do všetkého. Chcú aby to bolo podľa ich predstáv. Viem, že mi chcú len to najlepšie, ale mám obavu, že sa mi budú miešať aj do manželstva a výchovy. Prosím vás, ako im citlivo s úctou vysvetliť, že chcem žiť svoj život? Ďakujem vám za odpoveď.

Odpoveď: Problém, s ktorým sa nielen v minulosti, ale aj v súčasnosti stretávajú mnohé mladé partnerské či manželské páry. Čo robiť v prípade, keď sa mi rodičia či svokrovci, ľudovo povedané, montujú do všetkého? Ako citlivo s úctou vysvetliť rodičom, že v manželstve chcem žiť svoj život? Poďme sa na to pozrieť.

Tento „problém“ nastáva niekde hlbšie než pri potrebe rodičov či svokrovcov „miešať sa do všetkého“ a presadzovať svoje predstavy v/o životoch svojich detí.

„Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil na zemi, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh!“ (Ex 20:12).

Aby sme si mohli zodpovedať na vyššie položenú otázku, musíme si najskôr ujasniť princípy o rodine, úcte k rodičom, o úcte rodičov k deťom a pod.

Už na začiatku Písma, konkrétne v 2. knihe Mojžišovej – Exodus, čítame všetkým nám dobre známe: „Cti svojho otca a svoju matku...“

(Je zaujímavé, tak trochu mimo kontext, sledovať, ako do seba zapadajú jednotlivé celky z Písma Svätého. V tomto prípade desatoro Božích prikázaní s tzv. dvojitým prikázaním lásky. Desatoro sa symbolicky, ale aj historicky delí na dve tabule, prvá obsahuje prikázania zamerané na vzťah s Bohom (1 až 3) a druhé odkazujú na náš vzťah k blížnym (resp. ľuďom všeobecne). A podobne je to s dvojitým prikázaním lásky, prvé znie: „Miluj Boha svojho...“ a druhé: „Miluj blížneho...“)

Toto prikázanie ukazuje poriadok lásky, hovorí katechizmus Katolíckej Cirkvi a pokračuje: „Boh chcel, aby sme si po ňom ctili svojich rodičov, ktorým vďačíme za život a ktorí nám odovzdali poznanie Boha. Sme povinní ctiť a vážiť si všetkých, ktorých Boh pre naše dobro obdaril svojou autoritou“ (KKC 2197).

My a naši rodičia sme boli raz jedno a stále zostaneme ich súčasťou. Spoločenstvo nášho útleho detstva musí trvať naďalej a aj v neskorších rokoch aspoň ako spoločenstvo lásky. Bolo by neprirodzené zabudnúť na túto jednotu, ktorá nás spája s rodičmi.

Avšak ako sami vieme, náš vzťah s rodičmi prechádza vývojom. Od dôb našej úplnej závislosti od nich v našom detstve, od odpútania a vzburu voči nim (voči všetkým autoritám) v procese nášho fyzického i psychického dospievania a nezávislosti v dospelosti alebo najneskôr pri vstupe do manželstva, až po (čo bude aj snahou v tomto mojom príspevku vám ponúknuť) nadviazanie rovnocenného vzťahu. Aj vzťah s rodičmi partnerky/partnera či svokrovcami v manželstve prechádza určitou fázou, od vzájomného spoznávania, cez stanovenie hraníc, až po spoločné trávenie času.

No napriek tomu všetkému, čo tu zatiaľ odznelo, by malo nad všetkým vyčnievať slovné spojenie sme povinní ctiť a vážiť si ich“!

 Čo teda znamená ctiť a vážiť si rodičov? Hebrejské slovo použité v originálnom texte odkazuje na slávu, hodnotu či ešte doslovnejšie „váhu“. Vzdávať rodičom „slávu“, brať vzťah s nimi vážne. To nám chce Božie slovo povedať. Božie otcovstvo je prameňom ľudského otcovstva, na ňom sa zakladá úcta k rodičom (KKC 2214).

A toto sa prakticky má prejavovať dvojako: 1. vďačnosťou a 2. poslušnosťou:

1. Vďačnosť za to, že nám darovali život a cez to sa v skrze nich mohla uskutočniť Božia stvoriteľská aktivita, že nám darovali svoju lásku, svoj čas, že sa pre nás a naše dobro obetovali, mnoho si museli odopierať a ťažko sa namáhať, že nám zabezpečili prostriedky na vývoj a vývin po psychickej či fyzickej stránke, že nás vychovávali dôkladne a viedli nás k správnemu používaniu rozumu a vlastnej slobody. Vďačnosť za to, že tu pre nás stále sú a že ich máme.

2. Poslušnosť ako forma úcty k rodičom, podľa slov Písma: „Zachovaj prikázania svojho otca, syn môj, a nepohŕdaj naučením svojej matere! Keď (niekam) pôjdeš, budú ťa viesť, keď budeš odpočívať, budú strážiť nad tebou, keď sa zobudíš, budú ťa sprevádzať.“ (Pr , 6, 20. 22)

A práve poslušnosť je v tomto, resp. vysvetlenie si jej významu, „kameňom úrazu“.

Poviem to veľmi jasne a priamo, tak ako nás to aj Cirkev svätá učí. Pokiaľ bývaš s rodičmi, poslúchaj ich! Veď oni sú vo svojom dome, ktorý si vybudovali, a majú úplné právo na vlastný život a určovanie pravidiel. Katechizmus dodáva: „Kým dieťa žije v dome svojich rodičov, má poslúchať každú ich žiadosť, odôvodnenú vlastným dobrom alebo dobrom celej rodiny. „Deti, poslúchajte rodičov vo všetkom, lebo to je milé Pánovi“ (Kol 3, 20). Deti majú poslúchať aj rozumné príkazy svojich vychovávateľov a všetkých, ktorým ich rodičia zverili“ (KKC 2217). Teraz prichádza to povestné a v tomto prípade aj veľmi dôležité „ALE“: „Keď deti vyrastú, majú si naďalej ctiť svojich rodičov. Majú predchádzať ich želania, ochotne ich prosiť o radu a prijímať ich oprávnené napomenutia. Poslušnosť voči rodičom prestáva osamostatnením sa (emancipáciou) detí, ale neprestáva úcta, ktorú musia mať k nim vždy. Tá má v skutočnosti svoj koreň v bázni voči Bohu, ktorá je jedným z darov Ducha Svätého.“ Teda v pokore uznávam, že rodičia sú starší, skúsenejší a múdrejší ako ja/my a poslúchať rodičov nie je vec nejakej nezdravej submisívnosti, ale je vecou rozumnosti. Je to vec rozumná a dobrá. Avšak nie je absolútna.

• Vážiť si rodičov neznamená dovoliť im zasahovať do vášho manželstva. To platí aj v prípade osamostatnených detí v partnerskom alebo snúbeneckom vzťahu  a tak isto sa to vťahuje aj na voľbu dieťaťa pre duchovné kňazské či rehoľné povolanie alebo aj na prípad slobodného a dobrovoľného rozhodnutia dieťaťa ostať slobodným.

• Nie je súčasťou úcty k rodičom dovoliť im, aby chceli regulovať a zasahovať do manželstva svojich detí.

• Nie je súčasťou úcty k rodičom nechať zasahovať si do vecí ohľadom viery či prejavov zbožnosti alebo náboženskej výchovy detí.

• Nie je súčasťou úcty k rodičom nechať „montovať sa“ rodičov či svokrovcov do výchovy svojich detí ako takých.

Je nesmierne dôležité vyjasniť, vydiskutovať a určiť si s rodičmi jasné hranice. Každý rodič by si mal uvedomiť, že tak, ako on samostatne a slobodne vychovával svoje deti a on svoje deti vychovával tak, že v určitý čas a v určitom bode zrelosti si samy založia rodinu – majú na to plné právo a priam Boží príkaz: „Preto muž opustí svojho otca i svoju matku a prilipne k svojej manželke a budú jedným telom“ (Gn 2, 24 a Mt 19, 4-6).

A toto vôbec nemusí a nemá znamenať, že sa rodičia majú cítiť odmietnutí, tu ide len o jasné vymedzenie hraníc, do čoho už nemajú právo zasahovať. Rodinné zväzky sú síce dôležité, ale nemajú a nesmú nám byť na prvom mieste. Sám Pán Ježiš hovorí: „Kto miluje otca alebo matku viac ako mňa, nie je ma hoden“ (Mt 10, 34).

Slová, ktoré sa zdajú byť možno príliš tvrdé. Ale inak to nejde. Čím viac deti dorastajú do svojej ľudskej a duchovnej zrelosti a nezávislosti, tým viac sa objasňuje a upevňuje osobné povolanie každého z nás či už do manželstva, či k zasvätenému spôsobu života, ktoré pochádza od Boha. Rodičia majú rešpektovať toto povolanie a pomáhať svojim deťom, aby naň odpovedali a nasledovali ho. Ale už nemajú právo zasahovať do osobných rozhodnutí, duchovnej formácie či výchovy, aj keď by chceli.

Slobodu a slobodnú vôľu dostal každý z nás do daru od Boha a je naším právom ju plne využívať a ďakovať za ňu Pánovi. Avšak treba byť aj pri uplatňovaní si nároku na právo slobodnej vôle pamätať na: „Čím väčšmi človek koná dobro, tým sa stáva slobodnejším. Pravá sloboda je iba tá, ktorá je v službe dobra a spravodlivosti. Zvoliť si neposlušnosť a zlo je zneužitím slobody a vedie do otroctva hriechu“ (KKC 1732). „Človek je povinný vždy poslúchať istý úsudok (iudicium certum) svojho svedomia. Keby vedome a dobrovoľne konal proti nemu, sám by sa odsúdil“ (KKC 1790).

Toto nie je proti láske a úcte k rodičom. Práve naopak, k nim aj toto má smerovať. Čo je teda mojou vlastnou radou na otázku, ktorú si mnohí z vás kladú? Ako to teda s tými rodičmi vysvetliť?

Je na to jednoduchá odpoveď, ktorá bude možno znieť ako klišé:
Po prvé, porozprávajte sa o tom. Po druhé, nastavte si hranice. A po tretie, a v neposlednom rade, modlite sa za to.

Nie je nutné, aby ste s rodičmi mali na všetko rovnaký názor. Základom je, aby ste sa vzájomne neodsudzovali a začali sa rešpektovať a vnímať do určitej miery ako seberovní partneri. Aj sa s rodičmi či svokrovcami nedohodnete, nenechávajte veci nedoriešené a nejasnosti neobjasnené. Nie nadarmo sa hovorí, že komunikácia je kráľovnou všetkých problémov. Komunikácia musí vždy vyhrať nad mlčaním a nad prehľadaním možno aj nepríjemných tém. Z mlčania sa rodia len ďalšie nezhody a napätie.

Stanoviť si hranice. Čo môže byť na jednej strane bolestivé, no na druhej strane to prirovnám k preseknutiu pupočnej šnúry, ak by k tomu nedošlo, znamenalo by to ohrozenie života u dieťaťa i u matky. A tak isto to je aj vo vzťahoch medzi novo vznikajúcim vzťahom/manželstvom a rodičmi. Odteraz tí, ktorí vytvárajú nový vzťah a vstup do manželstva, musia spolu vystupovať ako jeden tím. A to znamená robiť spolu rozhodnutia a nesmú dovoliť nikomu, ani vlastným rodičom, aby ich ovplyvňovali, aby tie rozhodnutia robili za nich a musia sa snažiť o autonómiu a samostatnosť. Jasne si určiť hranicu, pokiaľ je tolerovateľné a prospešné, aby rodičia či svokrovci zasahovali do ich životov, aby tento vzťah bol obohacujúci a plný požehnania. 

Samozrejme je nemierne dôležité za tento vzťah sa aj modliť a pozývať do neho Pána. Božie slovo hovorí: „Ak Pán nestavia dom, márne sa namáhajú tí, čo ho stavajú. Ak Pán nestráži mesto, nadarmo bdejú jeho strážcovia“ (Ž 127, 1).

Johann Wolfgang Goethe hovorí: „Rodičia by mali dať deťom dve veci – korene a krídla.“ Aká nemierna múdrosť sa v tom nachádza. Modlime sa, aby tak bolo aj v našich rodinách.

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!