Zo života dvoch veriacich mužov s homosexuálnymi sklonmi - Bezhranicnalaska.sk

Zo života dvoch veriacich mužov s homosexuálnymi sklonmi

Som už tak zvyknutý na to byť gay a katolík, že si už ani neuvedomujem, ako zvláštne to znie. Zabúdam na to, že pre niekoho slovo „homosexuál“ znamená niečo ako inú rasu, alebo dokonca iné pohlavie. Zabúdam na to, že niektorí kresťania si myslia, že som najhorší druh zvrhlíka (ku ktorému sa ale musia správať pekne) a niektorí ľudia zo sekulárneho prostredia si myslia, že som najhorší druh pokrytca, pretože ma eroticky priťahujú muži, ale nič sexuálne s nimi neriešim.

Zo života dvoch veriacich mužov s homosexuálnymi sklonmi
Foto: © pixabay.com

Prečítaj si poslednú časť znova. Áno, priťahujú ma muži. Nie, nespím s nimi pre tie isté dôvody, ako mnoho katolíkov nespí so ženami mimo manželstva. Ale bol by si prekvapený, ako často ľudia počujú prvú časť (gay), ale nie druhú (slobodný, bez partnera) – napriek tomu, že tá druhá časť je jediná, o ktorej sám rozhodujem.

Raz som napísal celý článok o tom, aké je to byť slobodným (sexuálne zdržanlivým) gayom a katolíkom. Aká bola prvá reakcia? „Kajaj sa!“

Nie každý, kto zistí, že som gay, reaguje takto. Ľudia, ktorým som to povedal – hlavne rodina a blízki priatelia – reagovali so súcitom a dokonca s obdivom. Zvyčajne je reakcia v zmysle: „Som poctený že mi dôveruješ natoľko, aby si mi to povedal.“ Avšak ani tí najviac chápajúci ľudia nie vždy rozumejú, čo to znamená, pretože (narozdiel odo mňa) nestrávili ostatných 14 rokov rozmýšľaním nad týmto problémom a pretože: „Som gay,“ nie je jednoduchá veta.

Nie som veľmi citlivý na slovo „gay“, ale niektorí z nás ohľadom tejto témy preferujú výraz „človek s homosexuálnym cítením“. Považujem to za výraz lepšie vystihujúci skutočnosť, ako slovo „gay“, pretože homosexualita je skôr niečo čo mám, než niečo, čo som. Takto to vnímam. Myšlienka homosexuálnej kultúry, práv homosexuálov, homosexuálnych manželstiev alebo homosexuálneho čohokoľvek je pre mňa cudzia. 

To neznamená, že nemám vlastnosti, ktoré ľudia často pripisujú gayom. Mám zmysel pre hudbu, estetiku, som intuitívny. Muži s homosexuálnym cítením však nemajú v tomto monopol a skutočnosť, že mám tieto vlastnosti, neznamená, že patrím do nejakej inej kultúry. Znamená to, že som sebou samým a nie niekým iným.

Nechcem tým povedať, že prežívanie príťažlivosti k rovnakému pohlaviu je niečo triviálne. Sex síce nie je všetkým, ale pre život človeka zvyčajne znamená veľmi veľa. Keď si spočítaš sexuálny aspekt spolu s inými vecami, ktoré homosexuálne cítiaci ľudia často zažívajú – depresia, nízka sebaúcta, osamelosť a (nepravdivý) pocit, že si úplne odlišný – máš ťažký kríž.

Osamelosť je zrejme z toho všetkého najhoršia: nemyslím teraz neexistenciu priateľov, tých mám, ale skôr snahu žiť v spoločnosti, ktorá nám neustále opakuje, že romantická láska v partnerskom vzťahu je jedinou nádejou na skutočné šťastie, a že celibát je nejakým druhom duševného ochorenia.

Ďalej je tu otázka priateľstva. Milujem mužov a vždy budem. Nie je to divné, nie je to ani homosexuálne. Ale nie je to také jednoduché, ako „Pozri sa, ale nedotýkaj sa.“ Čistota je otázkou srdca, duše, emócií a rovnako genitálií. Čo spravíš, ak sa do svojho najlepšieho priateľa zamiluješ? Ako sa naučíš milovať iného muža (ktorý ťa eroticky priťahuje) bez toho, aby sa stal tvojím idolom?

Tieto otázky sú pre mňa stále aktuálne, ale žiadna z nich ma neodrádza. Zaoberám sa nimi, modlím sa a hľadám radu, občas sa popálim, ale pokračujem vo svojom živote ďalej. Žiadna z vecí, s ktorými bojujem, sa netýka len homosexuálne cítiacich ľudí. Byť heterosexuálny ešte nie je zárukou zdravého a šťastného (nielen) sexuálneho života.

Keď poznáš niekoho, kto je plný súcitu, porozumenia a s dobrými úmyslami, všetko ide ľahšie. Keby mi niekto pred 10 rokmi povedal, že môj život môže byť taký, aký je dnes, nemohol by som tomu uveriť. Nikdy by som si nemyslel, že veci v mojom živote môžu byť také dobré, že by som mohol byť taký sebaistý, že sa dokážem tak často usmievať bez vážnejšieho dôvodu...

Možno to najdôležitejšie: môžeš to zvládnuť, ale nie sám – Cirkev môže byť tvoj najväčší spojenec. Možno ešte nerozumieš, prečo učí to, čo učí, ale neprestaň počúvať. Možno ešte necítiš Ježišovu lásku počas omše; v tom prípade tam chodievaj častejšie, nie menej často. Možno si narazil na kňaza, ktorý ti nerozumel. Hľadaj teda takého, ktorý ti bude rozumieť. A predovšetkým: neakceptuj ľahké odpovede, z jednej ani z druhej strany. Ľahká cesta je málokedy tá správna.

Zdroj: https://catholicexchange.com/the-truth-about-same-sex-attraction
___________________________________________________________________________
Šlo o voľnejší preklad článku od amerického autora Josepha Prevera. Niektoré veci, ktoré sú u nás na Slovensku menej relevantné (napríklad odporúčanie niektorých konkrétnych zdrojov v angličtine), som z článku zámerne vypustil, niektoré mierne pozmenil. Kto má záujem, nájde celý článok cez priložený link.

Čo sa týka mňa, 25-ročného katolíka s homosexuálnym cítením, ktorý žije na Slovensku, moje skúsenosti sú v mnohom podobné. Keď som si (asi ako 13 – 14-ročný) prvýkrát uvedomil, že by som mohol mať homosexuálne sklony, snažil som sa potlačiť to v sebe a nepriznať si to ani pred sebou. Nebola to najlepšia voľba – toto nie je možné odkladať donekonečna. Ako 20-ročný som si to teda priznal aspoň pred sebou samým. Nebolo mi jasné, čo s tým. Bolo mi to trápne, nebol som schopný o tom s niekým hovoriť. Vtedy som si ešte myslel, že si toto tajomstvo odnesiem do hrobu.

Ako to naznačil aj Joseph Prever (autor pôvodného článku), ľahšie sa tieto veci zvládajú, keď nie si sám. Prvýkrát som sa o tejto téme podrobnejšie rozprával s kňazom na spovedi. Treba však povedať (nie preto, že by som mal niečo proti kňazom, opak je pravdou), že kňazi homosexualite z iného ako duchovného hľadiska spravidla veľmi nerozumejú (existujú ale aj takí, ktorí rozumejú). Je to pochopiteľné, nemôžu byť odborníkmi na všetky oblasti. Nechcem tým naznačiť, že je potrebné homosexualitu pred kňazmi tajiť. Ja osobne (napriek tomu že nemám sexuálne kontakty s mužmi) takmer vždy na spovedi prezradím aj túto skutočnosť. V súčasnosti sa snažím chodiť opakovane k jednému spovedníkovi, no v minulosti som chodil zakaždým inde a v priebehu niekoľkých rokov som to o sebe povedal približne 30 kňazom. Ani v jednom prípade nebolo reakciou vyhodenie zo spovednice alebo vynadanie (ako by to možno radi videli niektoré médiá). Kňazov sa netreba báť, len z môjho pohľadu nie je najvhodnejšie prehnane sa na nich viazať a považovať ich za jediných sprievodcov pri riešení otázok ohľadom homosexuality. Netreba od nich očakávať odpovede na všetky otázky. 

Veľký posun v mojom živote nastal, keď som sa dostal k relevantným informáciám o homosexualite. Ďalším zlomovým bodom v mojom živote bolo to, že som spoznal Jána Poľu. On mi v tomto pomohol viac ako ktokoľvek iný, nielen ako autor stránky citlivetemy.sk, ale hlavne ako dobrý priateľ.

Ako táto inakosť ovplyvnila moje vzťahy vo všeobecnosti? Prezradil som to o sebe len málokomu. Podľa mňa nie je rozumné hovoriť o tom s hocikým. Medzi ľudí, ktorí to o mne vedia, patrí okrem mojej matky a brata aj niekoľko členov kresťanského spoločenstva, do ktorého chodím. Nepovažujem to ale za nejakú výhru, o ťažkostiach súvisiacich s homosexualitou s nimi aj tak nehovorím. Najlepšie sa viem o tom porozprávať s priateľmi, ktorí sú tiež homosexuálne orientovaní. Práve oni sú pre mňa v tomto najväčšou oporou, vďaka nim sa v tomto necítim tak divne a osamelo, ako kedysi.

Ak by som mal dať nejaké rady mladému človeku s homosexuálnym cítením, asi by sa týkali hlavne spôsobu vlastného myslenia a konania. Z môjho pohľadu je veľmi potrebné neupadať do smútku až beznádeje. Homosexualita síce nie je žiadna výhra, no nie je ani katastrofa; aj s ňou môže byť život pekný. Pre vlastné dobro nie je vhodné o tom hovoriť s hocikým. Ľudia majú niekedy predsudky a pomýlené názory. Homosexuálna orientácia však rozhodne nie je dôvod na hanbu. Pred Bohom existuje len jeden dôvod na hanbu, a tým je vlastný hriech. Prínosné je tiež niečo si zistiť o homosexualite aj z odborného hľadiska. Za jednu z najväčších autorít považujem Aardwega. Pod článkom je priložený odkaz na jeho články, ktoré vyšli v časopise Milujte sa. Najväčšou výhrou je, keď má človek aspoň niekoľko priateľov, s ktorými o tom môže slobodne hovoriť. Odporúčam ale vyhnúť sa gay zoznamkám. Priznávam, chvíľu som bol aj ja na jednej zaregistrovaný, v nádeji, že by som možno mohol získať kamarátov s podobným osudom, ako je ten môj. Po krátkom čase som to vzdal a poviem k tomu len toľko, že asi nikde inde som sa nestretol s toľkou povrchnosťou, ako práve tam. Nechcem sa však nikoho dotknúť. Viem, že aj tam sa nájdu fajn ľudia. 

Ak niekoho zaujíma niečo, čo v článku spomenuté nebolo, pokojne sa pýtajte v komentároch pod článkom. Nebojte sa pýtať na čokoľvek, som tu anonymne, takže nemám problém odpovedať aj na osobnejšie otázky. Je potrebné aj o tejto téme otvorene a pravdivo hovoriť. Démonizovanie a tabuizovanie homosexuality už dotknutým ľuďom prinieslo veľa utrpenia.

Autor: Peter (25) 

Články od Aardwega z časopisu Milujte sa: http://milujtesa.org/nr/homosexualita.html

Voľné pokračovanie tohto článku nájdete na tomto odkaze https://www.bezhranicna.sk/clanky/o-mojom-vnimani-homosexuality/

 

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!