V rozhovore so slovenským psychiatrom som sa nedávno dočítala, že to, či sa v manželstvách budú ľudia v čase korona krízy viac hádať alebo sa milovať, či sa rozvedú alebo privítajú ďalšieho potomka, závisí predovšetkým od predošlého života, ktorý spolu predtým viedli. Verím ale, že i naakumulované napätie, plný dom, vystupňované emócie je možné prekonať - otvorením dverí novej situácii s úmyslom vyťažiť z nej pre náš vzťah to najlepšie.
Mnohí sa ma v súčasnosti pýtajú, či ešte s manželom nemáme ponorku, či si nelezieme na nervy, či sa spolu nenudíme... Pár mesiacov dozadu, unavená z náročných začiatkov tehotenstva, dochádzania do práce, domácich povinností a aktivít, som Tomovi povedala, že mi je ľúto, že z 24-hodinového dňa môžeme spolu stráviť len pár hodín.
Niekoľko dní nazad som si uprostred jedného pracovného dňa, sediac s manželom pri rozvoniavajúcich lasagnách u nás v obývačke, na tieto slová spomenula a musela som sa pousmiať. Pán mi opäť splnil prianie, o ktoré som sa ani neodvažovala prosiť: obaja doma 24 hodín spolu, s plnohodnotným platom vďaka zázračne zavedenému home officu. Áno, uvedomujúc si všetko, čo s tým súvisí – chorí v nemocniciach, ohrození seniori, unavené predavačky a zdravotníci, s ekonomickou krízou na spadnutie, rodinné a priateľské stretnutia odložené na neurčito... No aj tak vďačná. Vďačná za tento čas, vďačná za dar života, ktorý tak túžobne očakávame, vďačná za našich drahých, za komunikačné prostriedky, za prírodu, za to, že máme čo jesť, vďačná za dar Veľkej noci, za môjho manžela a darovaný čas s ním... V tento zvláštny čas sa totiž presviedčam, že muž, ktorého som si vzala, je mojím skutočným priateľom a že je mojou veľkou pomocou, keď ma Zlý oberá o Nádej a Dôveru vo Všemohúceho.
Kľúčové slová reprezentujúce fungovanie nášho vzťahu v kríze, ale i pred ňou, sú predovšetkým úcta, obeta, odpustenie, služba, pomoc, smiech, radosť, sloboda, zdieľanie, komunikácia a počúvanie, modlitba, hra, kniha, hudba, prijatie, pozitívne myslenie... Ku každému by sa toho dalo napísať veľmi veľa, pokúsim sa to zhrnúť:
Keď jeden nevládze, urobí to druhý.
Keď jeden chce byť sám, druhý to rešpektuje.
Keď sa jednému niečo nepáči, tak to druhému empaticky povie.
Keď príde ťažká situácia, zapíname pozitívne myslenie a nenecháme jeden druhého potopiť sa do dezilúzie.
Keď si jeden robí srandu, druhý sa pridá (pravidlo smiechu je skvelým liekom v tomto období).
Keď jeden hovorí, druhý obráti pozornosť.
Okrem iného nás táto kríza priviedla k spoločnému projektu s názvom záhradkárčenie, do zošita vtipných citátov môjho manžela pribudol ďalší, vo svojom okolí sme objavili množstvo krásnych zákutí vinohradov, spojili sme sa s mnohými priateľmi, s ktorými sme sa dlho nevideli, rozšírili sme si jedálne menu o nové recepty, dozvedeli sa a prijali manželovu diagnózu, prerozprávali milión hodín, vylúštili mnoho sudoku, zaviedli nové veľkonočné tradície...
Všetky tieto maličkosti vedú srdce k väčšej vďačnosti. Človek totiž často zabúda, čo všetko má... Niekedy sa i ja v súčasnej situácii pristihnem, že frflem ako Frodo v Pánovi prsteňov: „Bodaj by sa to nebolo stalo za môjho života,“ povedal Frodo. Gandalf mu na to odvetil: „I ja si tak hovorím. A vravia tak všetci, čo žijú v podobných časoch. Lenže o tom my nerozhodujeme. Naše jediné rozhodnutie je, ako naložíme s časom, čo sme dostali.“
Závisí teda od nášho každodenného rozhodnutia, či budeme viac láskaví, viac vďační, viac inovatívni, viac odpúšťajúci, viac trpezliví, aby sme tak obohatili druhých.