Srdce každého jedného z nás je plné túžob po šťastí. Nosíme v sebe sny o budúcnosti, o tom, čím by sme chceli v živote byť, prípadne ako si predstavujeme náš šťastný život. A je to tak správne. Boh nás stvoril pre to, aby sme ho milovali a boli šťastní. Aj preto sa snažíme vyhľadávať všetko to, čo nám robí radosť, čo nás robí šťastnými, takpovediac si to „zhŕňame“ na kopu, aby sme si z toho vytvorili krásny svet. Chceme byť obklopení tým, čo je krásne, dobré a užitočné, chceme mať životné istoty.
Hľadanie šťastia je krásne a správne. Nastáva však jedna otázka: čo robiť v takom prípade, že to, čo sa mi páči a teší ma, sa páči aj druhému človeku? Vzniká tu problém, v ktorom sa z nás môže vyplaviť niečo, čo máme niekde pod povrchom, a to je sebeckosť, a teda snaha vidieť len seba.
Čo je to sebeckosť?
Sebeckosť je hrozná vlastnosť a je opakom lásky, pretože láska vidí potreby druhého človeka a snaží sa na ne pohotovo odpovedať. Sebeckosť je akýmsi zrkadlom, ktoré stojí pred nami a chce nám nahovoriť, že náš celý svet sme my sami. Keď apoštol Pavol píše cirkvi do Korintu, že láska „nie je sebecká“ (ako hovorí slovenský preklad), používa výraz „láska nehľadá vlastné záujmy“. Aj toto nám môže veľmi dobre objasniť, čo je to sebeckosť – vidieť len vlastné záujmy.
Pravá láska musí nevyhnutne prejsť do levelu – chcieť šťastie milovaného.
Sebeckosť vo vzťahoch
V momente, keď začneme byť sebeckí, roztočíme nebezpečný kolotoč. Ten má moc popretínať naše vzťahy, pričom na záver zostaneme v strede len my – sami. Sebeckosť sa môže veľmi často prejaviť, keď spolu začnú chodiť dvaja zamilovaní. Zamilovanie vzniká spontánne, tak, že sa mi druhý páči, a teda som s ním preto, lebo sa s ním cítim veľmi fajn. Chlapec sa môže cítiť dôležitejší, lebo má krásne dievča, ktoré mu môžu druhí závidieť. Dievča má krásneho silného chalana, na ktorého sa môže spoľahnúť. A v nie málo prípadoch sa stáva, že hoci sú vo vzťahu, každý si v tom žije „svoje šťastie“, pretože im je spolu dobre.
Lakmusovým papierikom toho, v akom štádiu vzťahu sa nachádzate vy, je táto otázka: „Som so svojím priateľom či priateľkou preto, lebo som s ním šťastný, alebo preto, lebo chcem, aby bol šťastný/á?“ Istotne, keď prejdeme do toho druhého levelu, ten prvý neopúšťame, iba meníme. Aj keď začnem chcieť dobro milovaného, zostávam šťastný. Ale viem byť šťastný aj vtedy, keď niečo strácam v prospech milovaného, pretože je pre mňa dôležité, aby bol predovšetkým on šťastný. Pravá láska musí nevyhnutne prejsť do tohto druhého levelu – chcieť šťastie milovaného.
Iným prípadom sebeckosti vo vzťahoch je jedna príšerná vlastnosť, o ktorej sa tak polohumorne hovorí, že je to jediný hriech, ktorý nespôsobuje človeku radosť ani vtedy, keď ho robí, a to je žiarlivosť. Tá je privlastňovaním si človeka, ktorého milujeme, pričom mu nedávame slobodu vo vzťahoch. On patrí nám a nikomu inému! Keď je s niekým iným, sme v napätí – čo ak mi ho preberie?
Sloboda je najkrajším darom, ktorý Boh dal pri stvorení človeku. Dal nám ju napriek tomu, že vedel, ako ju použijeme proti nemu. Predsa však bolo pre neho nemysliteľné, aby nám ju nedal, lebo láska dáva slobodu automaticky. Za našou žiarlivosťou je vždy len strach. Bojíme sa, že o milovaného prídeme, a preto sa ho držíme ako kliešť. No neslobodný vzťah berie človeku radosť zo života a robí ho otrokom, takže je úplne v rozpore s láskou. Nebojme sa odovzdávať Bohu naše vzťahy – ak je to naša životná láska, ktorú nám posiela Boh, prečo si potom myslíme, že o ňu tak ľahko prídeme? Sloboda daná milovanému je nádherným prejavom našej dôvery voči nemu.
Ako zo seba vykoreniť sebeckosť?
Náš život nezískava hodnotu a zmysel podľa toho, aký post získame, koľko priateľov, koľko a akých áut a domov či koľko peňazí na účte máme. Náš život má hodnotu, lebo nám ho daroval Boh a chce, aby sme boli darom pre druhých. Naša skutočná sebarealizácia neprichádza vtedy, keď máme všetko, čo si zažiadame, ale vtedy, keď skutočne a opravdivo milujeme. Keď môžeme žiť pre druhých a byť pre nich užitočný, nachádzame sami seba a cítime sa potrební a dôležití.
Ak máme sklon príliš sa točiť okolo seba, zložme všetky tie naše starosti Ježišovi k nohám, nech ich rieši, a my sa potom porozhliadnime okolo seba, či niekto nepotrebuje spríjemniť deň úsmevom, nákupom, modlitbou alebo jednoducho vypočutím. Zistíme, že keď sa zaoberáme problémami druhých, tie naše osobné sa zmenšujú a naše srdce napĺňa láska.
Je pravdou, že keď Boh povedal: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Lv 19,18), myslel tým na isté vyváženie. Nemáme seba nenávidieť a druhých zbožňovať, ale máme ich tak milovať, ako aj seba milujeme. Väčšina z nás s tou láskou k sebe nemá problém, dokonca by sa dalo aj ubrať. Ale sú medzi nami aj tí, ktorí sa nemilujú, dokonca možno až nenávidia. V takom prípade je nevyhnutné začať s láskou k sebe. Mám svoju hodnotu, pretože nie som nehodou, ale chcel ma Boh. Mám svoju hodnotu, pretože Boh do mňa vložil nádherné srdce, ktoré je napriek všetkému vždy schopné milovať.
Ideme na to!
Sebeckosť je tak príšerná vlastnosť, že ju musíme začať vykoreňovať už dnes. Poprosme Boha o to, aby nám dal dolu z očí závoj, kvôli ktorému vidíme len seba. To budeme prekvapení, koľko nových vecí sa podozvedáme, dokonca aj od našich najbližších! Možno práve pre našu zahľadenosť na seba samých sme nevideli, že trpia, že prežívajú úzkosť alebo smútok. Skúsme im darovať svoj čas a vypočuť ich, alebo im prejaviť gesto lásky či milosrdenstva. Uvidíme, aké veľké veci sa v našom živote pohnú dopredu, keď budeme zápasiť o odstránenie akejkoľvek sebeckosti z nášho srdca.
Predchádzajúca časť: Láska nie je nehanebná
Nasledujúca časť: Láska sa nerozčuľuje
