TEREZA KMOTORKOVÁ: Ako ženy sa boríme so sebaprijatím a dokazovaním si falošnej "svätosti"

"My ženy sa stále boríme s pradávnou klietkou sebaprijatia a dokazovania si akejsi falošnej „svätosti“, alebo inými slovami dokonalosti."

Umenie je jej vášňou a poslaním. V istom bode svojej životnej cesty však pochopila, že ani práca, ktorú miluje, nevyplní prázdno a samotu, ktoré má v srdci, keď nie je na prvom mieste Boh. Zažila a pozná ho ako toho, ktorý miluje, čaká a vždy dáva novú šancu. Herečka a fyzická performerka Tereza Kmotorková (31).

TEREZA KMOTORKOVÁ: Ako ženy sa boríme so sebaprijatím a dokazovaním si falošnej "svätosti"
Foto: © archív Terezy Kmotorkovej

Aká bola vaša cesta k herectvu, priamočiara alebo kľukatá? 

   Keď rozprávam o mojej ceste k herectvu, vraciam sa často k mojim koreňom, ktoré sú vrastené v mojej rodine a spôsobe, akým ma moji rodičia viedli, vzdelávali a formovali. Síce ani jeden z nich nie je profesionálny umelec, kultúra mala v našej rodine vždy dôležité miesto. 

   Začínala som v ZUŠ, asi ako každý z môjho fachu (úsmev). Vyštudovala som gymnázium a zároveň som si ulietavala v mojich kreatívnych snoch. Odvždy som tancovala, spievala, hrala a tak sa to vo mne vykryštalizovalo až natoľko, že som moje vysoké školy smerovala na fúziu vecí, pre ktoré mi horí srdce, a tým bolo herectvo a tanec. Hoci som na začiatku netušila, do čoho reálne idem. 

Čo konkrétne bolo iné ako vaše očakávania?

   Myslím, že moje očakávania pred štúdiom boli poznačené akýmisi stereotypnými predstavami o skvelom, dobrodružnom živote plnom šialeného tvorenia a plnom ľudí. Áno. Je pravda, že stretávanie sa s inšpiratívnymi ľuďmi je súčasťou mojej práce a to aj neskutočne posúva vpred, ale prevažná práca je na samej mne. Lebo koniec-koncov, nástroj, ktorý má v rukách herec, je len a len on sám. No nik ma nemal ako pripraviť na štúdium, ktoré bolo (i je) často v samote, zavretá v štúdiu, od rána do večera, i víkendy (to som pochopila už dávno, že v našom fachu víkendy neexistujú) alebo doma v izbe a omieľanie textov, opakovanie pohybov, cvičení a neustály dril. A to nielen štúdium. To je často viac ako polovica práce i v praxi teraz. Je to v istom zmysle o odopieraní si, v niektorých obdobiach o intenzívnej práci, bežnom živote. Hm, a ešte, že tvorba je často o strádaní, o tom, že to nejde a nejde a nejde a až na koniec sa niečo prelomí… a zázrak sa utvorí. 

V čom vás toto povolanie napĺňa?

   Vo svojej hĺbke. Proces tvorby je neustále sa vnárať do nových vôd. Znamená to pre mňa, byť neustále otvorená novým pohľadom a novým výzvam. S každou jednou tvorbou predstavenia sa rodí čosi nové. Je to akoby svet nikdy nespal…

Nemáte morálny problém s niektorými hereckými úlohami, kde sú napríklad sexuálne scény?

   To je veľká téma. Ale nie, väčšinou nemám. A ak áno, také úlohy odmietam. Ale vo väčšine prípadov je to o komunikácii a hľadaní konsenzu s režisérom. Aj herci sú slobodní interpreti, ktorí majú čo do diela hovoriť. O tom sa často nehovorí a vznikajú zmätočné názory, že sme len bábky a produkty bez slobody vyjadriť sa. Nie je to tak.

Ktoré herecké roly máte najradšej?

   Také, ktoré mi dajú zabrať (úsmev). Mám rada príbehy žien, ktoré si už niečo prežili a ja ako interpretka sa môžem skrze ich príbehy učiť. No mám rada aj autorské divadlo a fyzické divadlo, čo v preklade znamená, že interpretujem sama za seba.

VZŤAH SA BUDUJE POMALIČKY A ČASTO NEVIDITEĽNE

Aká bola a je vaša osobná cesta k Bohu? 

   Moja osobná cesta k Bohu bola a je plná hľadania. Keď som mala 14 rokov, prvýkrát som mala vnútornú skúsenosť s osobným Bohom a tam niekedy sa začal písať môj príbeh vzťahu s ním. Zdá sa mi to už veľmi dávno. Bola som plná vášne pre Boha, aj keď som mnohým veciam nerozumela, bežala som ozlomkrky dopredu. A potom ma zastavila realita vysokej školy, dospievania a hľadania slobody v umení. Obdobie plné všeličoho. Tak si to nazývam sama pre seba. Pády, samota, kus blázniveho rebelanstva, že si na všetko vystačím sama, workoholizmus, choré vzťahy a túžba po uznaní. Vyťahujem teraz len absencie Boha v tom období… no a potom dlhý návrat k nemu, ktorý sa začal na prelome končiacich štúdií v Česku. Návrat, už iný ako bol, keď som bola dieťa. Vedomý, bolestivý i oslobodzujúci. A dodnes trvá…

Ako živíte svoj život viery, aby stále napredoval?

   (Úsmev) Pobavila ma táto otázka, pretože som sa len prednedávnom zamýšľala nad tým, prečo mi teraz zrazu nefungujú moje „rituáliky“, ktoré som mala vybudované minulý rok a teraz mám pocit, že akosi nefungujú… A tak som sa dala do hľadania spojenia v prítomnosti… a to je tak trochu medzi mnou a Bohom, že ako…

   Ale predsa len niečo prezradím.

   Čo je pre mňa už dlhoročná skala, je môj duchovný otec, ktorý ma pravidelne prefackáva a tak trochu upratuje. Čím som staršia, tak je to i môj pravidelný ranný čas v ranných chválach (s kávou v ruke), večerné spytovanie svedomia a asi zrejme aj moja neustála vnútorná zvedavosť, ktorá ma núti si študovať veci, témy. Knihy. Áno, cez ne mi mnohé bolo povedané…

   A samozrejme súčasťou čerpania sú aj milovaní priatelia, spoločenstvo a manžel, ktorý je mojím zrkadlom v mnohom.

   A možno sa to bude zdať banálne a smiešne, ale aj veci, ako je aj beh cez môj obľúbený les, zbieranie byliniek, vybláznenie sa v tanci, čítanie básní, dobrý koncert či upratovanie môjho domova, mi tiež oživuje kúsky mojej viery, kúsky krásy, čo ma vyživujú, kúsky, v ktorých Boh hovorí mojím jazykom.

Ste zapojená do projektu Godzone, cez ktorý sa snažíte oslovovať hlavne mladých a ukazovať im krásu života s Bohom. Čo, podľa vás, dokáže dnešného mladého človeka pritiahnuť k Bohu?

   Autentickosť viery. 

Nie je zážitok, ktorý si človek donesie z podujatí ako je Godzone, len chvíľkový a pocitový, ktorý sa v ťažkých životných okolnostiach vyvráti ako strom, ktorý nemal pevné korene?

   Viem pochopiť takýto pohľad. Môže sa zdať, že to je len o akomsi pozlátku a svetlách reflektorov, ktoré pulzujú na emócie. No po rokoch práce s Godzone projektom viem, že to tak nie je. Godzone je preplnený ľuďmi, ktorí sú vo svojej viere pevní a hlboko zakorenení a túžia sa priblížiť ku každému človeku spôsobom, aký im je blízky. Nie je to len instatné pozlátko, je to štýl života a neustále dúchanie do vášne pre Boha. A zážitok? Zážitok je vždy len okamih, možno nejaký starting point, no vzťah sa buduje pomaličky a často neviditeľne. A to je už práca každého z nás individuálne.

V rámci svojej misie sa angažujete v organizovaní eventov pre ženy. S akými ťažkosťami sa boria dievčatá a ženy na svojej duchovnej ceste?

   Pozorujem na sebe i na druhých mladých ženách, že sa stále boríme s pradávnou klietkou sebaprijatia a dokazovania si akejsi falošnej „svätosti“, alebo inými slovami dokonalosti. Aké by sme mali byť? Neviem, či som schopná úplne to opísať slovami, ale mám pocit, že nevieme tak úplne pustiť všetko do vyšších rúk a namiesto toho si vytvárame predstavu dokonalej ženy, ktorá má pod kontrolou… dokonca aj svoj duchovný lifestyle. Z toho potom pramenia aj konkrétne oblasti, v ktorých sa máme tendenciu neustále točiť ako vo víre. Aj preto sa potrebujeme (my ženy navzájom) vytrhávať z tohto víru a poukazovať (sebe i navzájom) na to, čo je hore a kým sa naozaj stávame, keď hľadíme hore. Nie na to, čo držíme, zvládame či nezvládame…

Prečo je v kostoloch viac žien ako mužov? Majú ženy k Bohu bližšie?

   Myslím si, že v ženách je prirodzene vyvinutý emočný a vnútorne pestrofarebný svet intenzívnejšie ako u mužov. A to by som nerada písala teraz o stereotypoch. Ale v akejsi hĺbke máme my ako ženy väčšiu tendenciu hľadania duchovnej intimity. Možno súdim podľa seba, ale my sme tie, ktoré pocítia nepatrné závany niečoho, čo je nad nami, čo nás presahuje, skôr ako muži. Predsa len… sme srdcia. A hľadaním a prepojením sa so zdrojom sa dostávame hlbšie k poznaniu seba a druhých a tak dokážeme byť darom.  

V júni vystúpite na Ženskej katolíckej konferencii v Bratislave. Keď sa stretnú ženy na konferencii, neskĺzne to rýchlo k vymieňaniu receptov, klebetám alebo k feministickým úletom?

   Moja skúsenosť je opačná. Je to miesto, kde sa nevymieňajú klebety, ale životné príbehy a mnohokrát je to o zdieľaní rán a vzájomného pochopenia. Zažila som konferenciu, kde sa ženy navzájom za seba modlili a to je sila úplne iného rázu. Je tam vnútorné porozumenie a neskutočna podpora. Či si to priznáme alebo nie, potrebujeme cítiť, že nie sme vo svojich bojoch samy. Že spolu môžeme byť slabé a zraniteľné a že vždy tu bude niekto, kto našu zraniteľnosť vidí a pohladí. Ja osobne nie som typ ženy, ktorá by vyhľadávala spoločnosť iných žien a čajíky o piatej a cukrlátka okolo. Vždy som túžila po dobrodružstve a vášni vo vzťahoch s inými. A ženy toto v sebe majú. Neskutočnú silu a zároveň bezpečie. Potrebujeme to navzájom vidieť a kultivovať. 

Akú „uhlíkovú stopu“ by ste chceli zanechať svojím životom?

   Rozmýšľam… Chcela by som za sebou zanechať diela a vzťahy, ktoré autenticky šepkajú o bezpečnom mieste, bezpečnej krajine pre každého bez výnimky. Veď koniec-koncov, to ponúka aj Boh. Keby sa mi podarilo len kúsok z Neho prinášať ľuďom takýmto spôsobom, bolo by to krásne…

 

Terezu Kmotorkovú budete môcť stretnúť na Ženskej katolíckej konferencii! Viac info tu:


TEREZA KMOTORKOVÁ (31) vyštudovala činoherné herectvo na JAMU v Brne a fyzické divadlo na Accademii teatro Dimitri vo Švajčiarsku. Dlhé roky je herečkou na voľnej nohe, čo jej umožňuje byť súčasťou rôznorodých divadelno-tanečných projektov. Hosťovala v banskobystrickej Opere, Divadle Jozefa Gregora Tajovského vo Zvolene, v SND Bratislava a tiež na slovenskej a českej nezávislej scéne. Okrem divadla je v aktívnej spolupráci v Godzone projekte - konkrétne je zapojená do dvoch srdcových eventov, a to do Ženskej konferencie Nespútaná a Godzone tour, kde má na starosti produkciu.V budúcnosti by okrem divadelnej interpretácie rada vzdelávala ľudí v oblasti umenia a kultúry a tiež by rada raz mala vlastné kvetinárstvo.


Autor: Janka Solárová

Podobné články

Chcel by si aj ty prispieť svojím svedectvom, článkom... alebo chceš pomôcť iným spôsobom k rastu tohto webu?

Ozvi sa nám!