Niektorým ľuďom takéto otázky ani nenapadnú. Možno sa k nim radíte aj vy. Iní ich však nosia v hlave a nevedia, čo s nimi ďalej.
Hľadajú odpovede, zisťujú, kto čo a ako urobil, a premýšľajú, ktorá z množstva možností je pre nich najlepšia. Existuje však vôbec jedna správna odpoveď na všetky tieto otázky?
Existuje ideálna postupnosť vzťahu, podľa ktorej je nutné ísť? A ak ju nedodržíme, znamená to, že sa náš vzťah rozpadne? Možno to znie trochu fatalisticky, ale takéto otázky sa v našich hlavách objavujú celkom reálne.
Možno si teraz hovoríte: Hlúposť. Veď je jasné, že neexistuje presný plán, čo a kedy treba vo vzťahu urobiť.
Pre niekoho je to jasné hneď. Iný na to príde postupne a ďalší sa dlhé roky snaží splniť očakávania okolia, aby vyhovel predstave, ako by jeho vzťah mal vyzerať.
Práve týmto ľuďom by som rada adresovala niekoľko slov.
Keď sa pozeráme na vzťahy druhých
Porovnávanie je stará známa pasca. Neoslobodzuje nás a neukazuje nám celý obraz.
To, čo vidíme na vzťahoch druhých, je vo väčšine prípadov iba vonkajšok. Ak nejde o našich blízkych priateľov, do ich vzťahu zvyčajne nevidíme.
Môžeme si napríklad povedať, že je dobré chodiť spolu aspoň päť rokov. To však neznamená, že ľudia po roku nemôžu byť pripravení na manželstvo. Rovnako ani dlhé chodenie automaticky nezaručuje, že je pár na manželstvo pripravený.
...ani dlhé chodenie automaticky nezaručuje, že je pár na manželstvo pripravený.
Preto by sme nemali druhé páry súdiť ani škatuľkovať. Ak sú manželia tri roky a nemajú dieťa, neznamená to, že sú sebeckí. Možno riešia zdravotné ťažkosti, neplodnosť, neistú finančnú situáciu alebo okolnosti, o ktorých nevieme.
Nemôžeme ani povedať, že muž nemá o partnerku vážny záujem len preto, že ju predstavil rodičom až po roku. Možno od seba bývajú ďaleko. Možno je uňho doma náročná situácia a nechce, aby jej musela čeliť skôr, než bude pripravený o nej hovoriť.
Každý vzťah má vlastnú cestu
Nesúďme druhé páry a nehľadajme v nich presný návod pre svoj vzťah. Môžeme si na nich všímať to pekné, inšpirovať sa a byť si navzájom oporou. Zároveň však potrebujeme pamätať na to, že čo je pre jeden vzťah kľúčové, pre druhý byť nemusí.
Každý vzťah je jedinečný. Nemôžeme cez kopirák preniesť rovnakú postupnosť od prvého bozku až po žiadosť o ruku.
Keby sa každý pár bral po piatich rokoch, prvýkrát sa pobozkal v treťom mesiaci chodenia a do roka po svadbe mal dieťa, zo vzťahov by sa vytratila prirodzenosť aj sloboda.
To však neznamená, že vo vzťahoch neexistujú žiadne spoločné princípy. Bez ohľadu na tempo by v nich mali mať miesto vzájomný rešpekt, sloboda, úprimná komunikácia, zodpovednosť a rešpektovanie hraníc oboch partnerov.
Odpovede treba hľadať spolu
Vo vzťahu nejde o to, aby sme kopírovali druhých, ale aby sme sa učili vnímať človeka, ktorého máme vedľa seba. To, čo potrebuje, však nemôžeme iba predpokladať. Potrebujeme sa ho pýtať, počúvať ho a rešpektovať jeho hranice.
Nebudeme teda od svojho partnera žiadať, aby nás predstavil rodičom po týždni chodenia, ak vieme, že býva ďaleko a domov sa dostane iba raz za pol roka.
Rovnako nebudeme partnerku tlačiť do bozku na druhom rande, ak nám povedala, že naň ešte nie je pripravená. Nezáleží na tom, ako to mali naši kamaráti, rodičia či známi.
Dôležité je, ako danú situáciu prežívame my dvaja a či sa o nej dokážeme rozprávať slobodne, úprimne a bez nátlaku.
Pýtame sa na správnych miestach?
A k tomu sa celý čas prepracovávam. Príliš často sledujeme, čo druhé páry robia alebo nerobia. Posudzujeme ich rozhodnutia a niekedy podľa nich hodnotíme aj svoj vlastný vzťah.
Pritom sa zabúdame pýtať tam, kde môžeme nájsť odpovede pre nás. Najskôr jeden druhého:
Ako túto situáciu vnímaš ty? Čoho sa obávaš? Čo potrebuješ? Aké sú tvoje hranice? Sme na tento krok obaja pripravení?
A ako veriaci pár môžeme tieto otázky prinášať aj Bohu:
Bože, ako máme svoj vzťah ďalej viesť? Je toto rozhodnutie pre nás dobré? Pomáha nám rásť v láske, slobode a zodpovednosti? Čo nás môže priviesť bližšie k Tebe? Ako môžeme byť jeden pre druhého darom?
Keď do vzťahu pozývame Boha
Ani keby sme spojili tisíce návodov, nevytvoríme z nich presný plán pre svoj vzťah. Každý pár potrebuje svoju cestu rozlišovať poctivo, slobodne a zodpovedne.
Ako veriaci môžeme do tohto rozlišovania pozývať Boha. Nie preto, aby rozhodoval namiesto nás, ale aby nám pomáhal vidieť pravdu, rozpoznávať naše motívy a rásť v láske.
Strach, tlak okolia či túžba mať všetko pod kontrolou môžu naše rozhodovanie skresliť. Aj preto potrebujeme modlitbu, otvorený rozhovor, múdrosť a ochotu počúvať jeden druhého.
Modlitba:
Ježišu, pozývame Ťa do nášho vzťahu.
Pomáhaj nám rozpoznávať, čo je pravdivé, dobré a láskavé. Uč nás počúvať jeden druhého, rešpektovať svoje hranice a robiť rozhodnutia slobodne a zodpovedne.
Nedovoľ, aby sme svoj vzťah riadili podľa porovnávania s inými pármi alebo aby sme sa nad nich povyšovali. Daj nám pokoru, aby sme nesúdili to, čomu nerozumieme, a silu milovať svojich blížnych.
Sprevádzaj naše túžby, prítomnosť aj budúcnosť a pomáhaj nám, aby sme boli jeden pre druhého darom.
Amen.
