Percento zneužitých žien niekde v parku je podľa prieskumov malé. Väčšina týchto činov sa odohráva doma, v škole, alebo niekde na párty od ľudí, ktorým veríme a ktorých poznáme. Keď už však k niečomu takému dôjde, je potrebné presne určiť, kto je vinník a kto je obeť. Tu však nastáva problém.
(Obrázok: Koľko žien z obrázku si o to žiada? NULA.)
Veľa ľudí dáva vinu práve ženám, že boli nevhodne oblečené. V podstate je to často prvá vec, ktorá človeku napadne, keď počuje, že bola žena niekde vonku znásilnená. Prečo sa radšej nespýtame, či je v poriadku, kto bol útočník, alebo či sa ju niekto pokúsil pred agresorom ochrániť?
Znásilnenie nie je vinou ženy. Je to vedomé rozhodnutie MUŽA ublížiť žene v jeho okolí. Žiadny muž nemôže len tak prísť k žene a slovne či fyzicky ju napadnúť. A je úplne jedno, či je beloška, Číňanka, alebo Afričanka. Či bola v širokých nohaviciach alebo krátkej sukni. Či mala vlasy hnedé, blond, alebo fialové. Nič muža neoprávňuje siahnuť na ženu a nič na žene nevysiela signál: „Súhlasím s tým, že aj keď ťa nepoznám, môžeš po mne chcieť čokoľvek.“
Rovnako tak nevysiela signál: „Môžeš po mne pokrikovať oplzlosti.“ S takzvaným „catcalling-om“ sa ženy stretávajú podstatne častejšie. Veľa z nich si ráno oblečie svoje obľúbené šaty, dá si rúž, pozrie sa do zrkadla a povie si: „Dnes sa cítim skvelo!“ a vyrazí do práce. Bohužiaľ muži tento úžasný pocit skazia práve neslušnými poznámkami. Aj keď je to len slovná urážka, je to stále zraňujúce.
Znásilnenie nie je vinou ženy. Je to vedomé rozhodnutie muža ublížiť žene v jeho okolí. Žiadny muž nemôže len tak prísť k žene a slovne či fyzicky ju napadnúť.
Okej. Možno si v tejto časti vravíš: „Ale veď ja viem, že sa mám k ženám správať slušne.“ No minimálne raz za svoj život si bol svedkom, ako nejakí muži pokrikovali po žene. Čo si urobil? Zasiahol si? Zastal si sa ženy? Alebo si len sklopil zrak a tváril si sa, že to nevidíš?
Ako kresťania nie je našou úlohou len žiť dobre. Nebuďme len farizejmi, ktorí si povedia: „Denne sa modlím, čítam Bibliu, odvádzam desiatok, tak Bože, kde je ten autobus do neba?“ Myslime na núdznych. Myslime na ženy, ktorých telá vo väčšine takýchto prípadov zažijú stresovú paralýzu – stav, keď nedokážete hovoriť, zareagovať, v závažnejších prípadoch ani sa pohnúť.
Toto isté som si zažila na svojej koži. Bol to už jeden z tých teplejších mesiacov, mala som na sebe tričko a rifle, a asi okolo štvrtej poobede som MHD-čkou cestovala do nákupného centra. Stála som pri dverách a držala sa tyče, lebo na ďalšej zastávke som už mala vystupovať. V tom ma starší pán v nálade plesol po zadku. Ja som sa len otočila, pozrela naňho a videla som, ako sa na tom so svojim kamarátom smial. Autobus už hlásil moju zastávku a pomaly brzdil. V tej chvíli mi bežalo v hlave len: „Obráň sa! Povedz niečo! Ale čo keď mi ublíži?“
Neurobila som vôbec nič. Všetci ľudia z autobusu neurobili nič. Vystúpila som, utekala som do nákupného centra, v najbližšej predajni s oblečením som sa zavrela do kabínky a plakala priateľovi do telefónu, že ma práve niekto v autobuse pleskol po zadku. A to som pritom mala len džínsy a tričko. Bol slnečný deň. A v autobuse plno ľudí.
V živote som si už zažila všeličo, ale tak ponížene, ako vtedy v autobuse som sa ešte nikdy necítila. Nebol tam nikto, kto by sa ma zastal. Nikto kto by sa ma na zastávke spýtal, či som v poriadku. Plakala som sama v kabínke a ten pán si so svojím kamarátom veselo cestovali ďalej.
Čo teda môžeme v týchto situáciách urobiť?
Ak si muž
-
Zastaň sa ženy. Aj keď ten, kto si z nej robí žarty je tvoj priateľ, kolega, alebo šéf. Žiadna žena sa necíti komfortne, ak po nej niekto pokrikuje. Povedz: „Vaše správanie k slečne je nevhodné!“ „Prestaňte!“
-
Zakroč. Ak vidíš, že nejaký muž fyzicky obťažuje ženu, zakroč. Niekedy stačí útočníka slovne napomenúť. Ak je útočník silný, zober so sebou 1-2 okoloidúcich mužov. VŠETCI vidia, čo sa deje, len nemajú odvahu niečo urobiť. Takto ukážeš nie len útočníkovi, že jeho správanie je v spoločnosti nežiaduce, ale aj ostatní si uvedomia, že ich nečinnosť prispieva k rozrastaniu nevhodného správania.
Ak si žena
-
Prijmi samu seba. Nič si v danej situácii neurobila? Je to v poriadku. Niekedy je náš strach, stres a pud sebazáchovy mocnejší, ako sila niečo urobiť. Ja som tiež nevedela, že keď sa obránim, či na mňa agresor nejako vážnejšie nezaútočí. Preto ak si aj nič neurobila, prijmi to a táto skúsenosť ťa posilní pre ďalšie možné prípady.
-
Povedz niečo. Ak nezostaneš paralyzovaná a máš pocit, že agresor na teba fyzicky nezaútočí, zastaň sa samej seba. Vždy útočníkovi vykaj a snaž sa držať bezpečnú vzdialenosť. Povedz napríklad: „Dosť!“ „Prestaňte!“ „Toto sa mi nepáči!“
-
Zavolaj o pomoc.
-
Obráň sa. Ak si fyzicky zdatná a ovládaš prvky sebaobrany, použi to. To, že si žena, neznamená, že musíš byť automaticky slabšia. Ak máš vhodnú obuv, dobrú kondičku a vidíš únikovú cestu, môžeš sa pokúsiť agresorovi utiecť.
Ak si rodič
-
Nauč svojho syna, že k ženám treba mať úctu. Na ženy sa nepokrikuje, nedotýka sa ich bez dovolenia a keď povedia nie, tak to treba akceptovať. VŽDY!
-
Nauč svoju dcéru, ktoré správanie od mužov je vhodné a ktoré nie. Ak sa stane terčom nevhodných poznámok alebo dotykov, ukáž jej, ako sa brániť.
Buďme teda ľuďmi činu. Ježiš ľudí nerozdeľoval na „tých lepších“, ktorým pomôže a „tých horších“, ktorých treba len odsúdiť a prekročiť. Sám sa zastal Márie Magdalény a to bola rovno prostitútka. Koľko žien ani nie je prostitútok a nečinne dovolíme, aby sa s nimi takto zle zaobchádzalo?
